Ročník 2005‎ > ‎1. číslo‎ > ‎

Racionalita viery

Štefan Jusko

Sv. Augustín svoje filozofické práce (AUGUSTINUS) chápe ako prípravu na krst; filozofia je pre Augustína, a vlastne pre človeka vôbec, prípravou na prijatie viery. Akoby malo platiť, že prijať vieru v jej plnosti (a v slobode aj krst) znamená prijať ju srdcom, ale aj rozumom.

Avšak prijať vieru rozumom nie je až také ľahké: Samotný Augustín si to uvedomuje, keď sa snaží Platónovu a Aristotelovu filozofiu (sprostredkovanú Ciceronom) chápať aj ako starostlivosť o dušu. Grécka filozofia, predpokladalo sa, môže spĺňať požiadavky racionality viery, pretože je metafyzická a je cieľom je ľudské dobro. Lenže prijať vieru gréckym rozumom skôr znamená: Rozumom ju „kontrolovať", resp. chápať, ako sa oná premieta do logiky viditeľných veci. Paradox kontroly viery rozumom nás vedie k akémusi zvláštnemu dogmatizmu: Predpoklad, že rozum je rozumnejší ako viera, že on má právo vieru podriaďovať svojím kritériám, považujeme, akosi automaticky, za prirodzený. Akoby sme strácali schopnosť prejavovať skepsu práve v tejto požiadavke.

Augustín (AUGUSTINUS) jasne formuluje, že bez filozofie do viery celkom nevnikneme. Pritom upriamuje pozornosť na grécku filozofiu, konkrétne na Platóna. Lenže, cesta k viere nie je priamočiara; aj v tomto prípade platia listy sv. Pavla, menovite Prví list Korinťanom: Učenia pochádzajúce len a len z ľudskej hlavy, vrátane platónskej metafyziky, sú prejavmi ľudského bláznovstva.

Rigoróznosť uvedeného postulátu u sv. Augustína pozorovať nebudeme; napokon aj on sám si tento Pavlov paradox neliehavo - ako paradox - uvedomoval. Dôležitejšie azda bude nanovo formulovať to, čo sv. Pavol v Prvom liste Korinťanompíše: „Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo." (SV. PAVOL, 1,21-1,23) Podľa sv. Pavla je grécka filozofia, ak prijmeme radikalitu ohlasovania, bláznovstvo: „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia." (SV. PAVOL, 1,25) Grécka filozofia múdrosť (o ktorú sa usiluje filozofia vôbec) bez Krista, bez Božej moci a Božej múdrosti nemôže dosiahnuť. Akoby toto Pavlove rigorózum malo ukázať, hneď na začiatku hľadania pravdy, že cesta k viere, k jej racionalite nebude priamočiara, a teda nebudeme si ju môcť pliesť ani s racionalitou viditeľných veci, resp. s prirodzenosťoutouto racionalitou ju verifikovať.

Úloha filozofie a filozofov ostáva teda, po sv. Pavlovi, stále otvorená; je preto prirodzené a isto aj významné, že Ján Pavol II. (JÁN PAVOL) vyzýva k hľadaniu takej filozofie, ktorá dokáže zodpovedať aj na požiadavky metafyzickej pravdy, ohlasovanej Ježišom Kristom.

Cieľom tejto state je teda premýšľanie nad úlohou filozofie pri hľadaní pravdy a nad požiadavkami pápeža Jána Pavla II., formulovanými v už uvedenej encyklike.

Údelom človeka je viera. Viera je najskôr; až na základe viery myslíme a svetu, vrátane človeka, rozumieme, pretože myslieť znamená už niečo „predpokladať", niečo, na čom myslenie vlastne stojí. Lenže základom klasického myslenia, základom klasickej filozofie je „predpoklad" odvodený z myslenej a nie prirodzenej skutočnosti. Toto protirečenie nám umožní rozlíšiť „vieru" odvodenú myslením z rámca tzv. svojbytného myslenia a vieru Zjavenú, z ľudskej mysle neodvodenú, zato však mysleniu primárnu (metóda rozlišovania).

K úlohe návratu filozofie z historizmu a relativizmu späť do jej autentickej roviny nás vyzýva v encyklike Fides et ratio Ján Pavol II. Encyklika je akýmsi posolstvom pre filozofov, a to nielen pre filozofov, ktorí veria Zjavenej pravde. Ján Pavol v nej upozorňuje na krízu súčasnej spoločnosti a vlastne aj na krízu filozofie, pritom ale ukazuje na možnosti, ako tento nepriaznivý stav, pre slobodu človeka neprijateľný, prekonať.

Zdôrazňuje, a aj k tomu povzbudzuje ľudského ducha, že iba autentická filozofia môže byť mostom a tlmočníkom medzi tzv. profánnym a sakrálnym svetom. Iba taká filozofia môže byť univerzálnym jazykom celého ľudstva, a teda aj relevantným jazykom všeľudskej etiky.

Je to úloha nesmierne ťažká - napokon o poznanie a porozumenie pravdy ako takej sa usiluje ľudstvo už od dávna - zato však nevyhnutná; bez úlohy filozofie, hovorí Ján Pavol, iba ťažko dokážeme viere porozumieť aj na úrovni rozumu.

Úloha porozumenia fenoménu racionality viery, no najmä porozumeniu základu racionality vierey (neodvodenej z „pojmovej logiky"), racionality Zjavenej pravdy - to je výzva pre všetkých, ktorí túžia porozumieť skutočnosti a vlastnej existencii.

Požiadavka racionality viery nás odkazuje na identifikáciu racionality vôbec.

Čo je vlastne racionalita?

Zo školských lavíc vieme asi toľko, že je to logika, ktorou myslíme, na ktorej sú vybudované parciálne vedy, ktorou sa riadi ľudská spoločnosť, a teda v tomto zmysle je univerzálna. No na fakt, alebo otázku, na čom vlastne racionalita „stojí", na akom základe, si už nepamätáme, presnejšie, pamätať nemôžeme, pretože na túto otázku častokrát nevedia zodpovedať ani samotní učitelia.

Bez identifikácie povahy myslenia, bez univerzálneho vymedzenia „predpokladu", základu myslenia, iba ťažko dokážeme filozofovať tak, ako nás k tomu vyzýva Svätý otec.

Ak nerozumieme povahe myslenia, potom sme akosi bezprostredne, zoči-voči svetu nútení veriť, že myslíme zo správnych predpokladov a vhodnou metódou. Avšak, akoby práve otázka organizovania každodenného života nás viedla práve k tomu, aby sme na skepsu takejto viery nemali čas.

Lenže otázku, ktorú si myseľ nekladie, ale ktorá je predpokladom myslenia, jeho vierou a základom, myslieť nemôžeme - a ak sa o to pokúšame, myslíme už predpokladom svojej viery (resp. sme úplne bezradní).

„Predpoklad" myslenia, ktorý má byť univerzálny, nemôže byť verifikovaný „subjektívnym" predpokladom, subjektívnou vierou. (1)

„Predpoklad" myslenia, ktorý však vychádza z bežných javových príčin a ktorý sa zakladá na viere kauzálneho myslenia (čoby relevantného spôsobu porozumenia skutočnosti), je však „subjektívnou" vierou.

Subjektívna viera nemá univerzálny rámec, hoci sa nám výraz „subjektívna" javí ako univerzálny pojem.

Subjektívny predpoklad myslenia nemôže potvrdiť na myslení nezávislý „predpoklad" mysle; nevieme myslieť iným „predpokladom" ako vierou, dodatočne, ex post racionalizovanou týmto myslením.

Je vôbec možné identifikovať „predpoklad" myslenia, ktorý ale nie je odvodený z racionality viery subjektu? Je vôbec možné detronizovať subjekt a takto rozpoznať, aké mierky skutočnosti vôbec reprezentuje? Je isté, že (subjekt) nereprezentuje „objekty", a teda empirickú skutočnosť, je isté aj to, že iba vďaka subjektu (viere myslenia) dokážeme skutočnosť poznávať, hoci neúplne.

Ako je možné identifikovať vieru, ktorá je „predpokladom" myslenia, ale nie je myslením odvodená (redukovaná na sekundárny význam)?

Ako verifikovať (potvrdiť) vieru, ktorá je „predpokladom" myslenia, racionalitu viery ako univerzálnu hodnotu, t.j. myslenie dôverujúce „predpokladu", ktorý nemôže byť a nemal by byť odvodený z poriadku tzv. svojbytnej mysle? (2)

Subjektívna viera (racionalita viery) nemôže rozumieť tzv. nesubjektívnej viere, pretože obe nedokáže rozlíšiť. Je to preto, že subjekt vlastnú vieru, tým, že ju v nevedomosti „predpokladá" ako správny základ myslenia, automaticky stotožňuje s „lokalitou" viery, akú reprezentuje tzv. nesubjektívna viera.

Viera je „predpoklad" myslenia, „predpoklad", ktorým na veci, udalosti a na skutočnosť nazeráme, rozumieme im podľa neho a hľadáme možnosti jeho verifikácie či korelácie. Viera je do istej miery aj „predpokladom" prejavu kvality tzv. vyšších emócií, citov, pretože ony naše hodnotenia, porozumenie a postoje k udalostiam a celej skutočnosti kolorujú (podfarbujú).

Ak tzv. nesubjektívnu vieru nevieme od subjektívnej rozlíšiť, je to preto, že veríme mysleniu (vychádzajúceho zo subjektívneho „predpokladu"), resp. nášmu pocitu, či intuícii (subjektívnemu, neuniverzálne overenému „predpokladu").

Subjektívna viera, bez toho, či je v zhode s tzv. nesubjektívnou vierou alebo v kontradikcii s ňou, nemôže byť primátom, verifikátorom správnosti myslenia, hĺbky cítenia a ani samotnej viery.

Subjektívna viera je - v praxi - „predpokladom" (základom) nazerania na skutočnosť nielen pre myslenie, ale aj pre iné inštinkty človeka (city, emócie). Podľa osobnej (subjektívne identifikovanej) viery môžeme niekedy hovoriť aj o myslení, ktorého „predpokladom" (vierou) nazerania na svet sú emócie (tzv. pocitovosť) a ich primát v „usporiadavaní" myslenia, v ich racionalizovaní, racionalite emócií. O takomto prípade často hovoríme ako o iracionálnom pohľade na svet (romantizmus, idealizmus odtrhnutý od bezprostredne reálneho atď.), hoci myslenie vtedy nerobí nič iné ako „racionalizuje" svoj predpoklad, popud pre vlastnú činnosť. Nemôže nás pomýliť prax, keď racionalita tzv. svojbytnej mysle identifikuje iné úrovne racionality ako iracionalizmus. (Viera znamená „uveriť" predpokladu, ktorým myslíme, ktorý myslenie „usporiadava" do logického celku, do poriadku a zrozumiteľnosti. Porozumieť viere ale znamená porozumieť „predpokladu" myslenia, „predpoklad" myslenia racionalizovať, dostať ho do množiny „mysleného".)

V inom prípade, vtedy, ak „predpokladom" (vierou) myslenia je empirická skutočnosť, ako základ skutočnosti, hovoríme o racionálnom, vedeckom pohľade na svet (racionalita subjektu, t.j. racionalita viery tzv. svojbytného myslenia, teda myslenia, ktoré si svoj „predpoklad" racionalizuje ex post, myslením, stojacom na tomto „predpoklade").

Jednako, osvietenstvo (vedomia) mysľou a jej „predpoklad" (vierou, že v svojom predpoklade je sebestačná a svojbytná) dnes naráža na vážnu kritiku postmoderny.

Postmoderna (viera v celú množinu „predpokladov") otriasa modernou (osvietenstvom jedného „predpokladu"), lenže robí tak prostriedkami moderny; postmoderna predpokladá (verí), že ak moderna odstránila nebezpečenstvo iracionalizmu (primát emócii, resp. intuície), potom je to ona, kto odstraňuje nebezpečenstvo moderny.

Postmoderna však - ak nedokáže rozlíšiť medzi tzv. subjektívnou a tzv. nesubjektívnou vierou (3) - predpokladá celú množinu „predpokladov" ako rovnocenných, pretože nikým a ničím nerozhodnuteľných. Postmoderna množina, relativizmus predpokladov nemá totiž autoritu žiadnej metamnožiny, hoci sama, jej epistemologickým rámcom, sa ako metamnožina správa.

Čo je tzv. nesubjektívna viera (racionalita „predpokladu" skutočnosti)? (4) Ako ju identifikovať? A ako podľa nej - ako univerzálneho predpokladu - na svet „nazerať"? Ako identifikovať vedomie na úrovni povahy skutočnosti - ako verifikovať slobodu vedomia vedomím identity vedomia, mysle a životného pocitu?

Cirkev verí (učí sa) tzv. nesubjektívnej viere (viere neodvodenej z množiny tzv. svojbytnej mysle, neodvodenej z množiny pojmov).

Tzv. nesubjektívna viera je viera Zjavená, človeku daná nečasovo a nekauzálne skôr, ako si ju môže uvedomiť. Nie je „zaťažená" žiadnymi ľudskými predsudkami, nie je „podfarbená" predpokladom tzv. svojbytnej mysle, nie je od poriadku klasického myslenia odvodená.

Tzv. nesubjektívna, Zjavená viera je oným univerzálnym predpokladom mysle a inštinktov človeka.

Ide však o to, racionalizovať ju tak, aby zodpovedala povahe skutočnosti a aby obsiahla aj podmienené, čiastkové pravdy, získané racionalitou tzv. svojbytnej mysle.

Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio vyzýva filozofiu a filozofov k úlohe vieru Zjavenia racionalizovať: „Chcem len zdôrazniť, že skutočnosť a pravda presahujú to, čo je skutkové a skúsenostné. A chcem potvrdiť, že človek má schopnosť poznať tento nadprirodzený a metafyzický rozmer pravdivo a iste, i keď len nedokonale a analogicky." (JÁN PAVOL, s. 113) O schopnosti človeka poznať či rozpoznať pravdu od jej relativizovaných podôb hovorí aj Druhý vatikánsky koncil: „Poznávacia schopnosť sa neobmedzuje len na pozorovateľné javy, ale môže s naozajstnou istotou dosiahnuť duchovne aj hlbšie štruktúry skutočnosti, i keď je v dôsledku hriechu čiastočne zatemnená a oslabená." (citované podľa JÁN PAVOL, s. 112)

K tomu, aby filozofi svoju úlohu plnili a aj splnili, Ján Pavol formuluje tri podmienky, ktoré ozajstná filozofia bude musieť zvládať.

Prvou podmienku hľadania pravdy a zmyslu je tajomstvo Vtelenia.

Filozofi v dnešných časoch ale o tajomstvách neradí hovoria a o to menej o nich chcú počuť; bez overenia však nemožno negovať nič. Inak sa sami vystavujú tzv. slepej viere.

Úlohou filozofie je, v kontexte s požiadavkou Jána Pavla, preveriť aj základ myslenia, na ktorom sú vybudované parciálne, resp. prírodné vedy. On je totiž „predpokladom" racionality klasickej vedy.

Ako možno v dejinách myslenia rozpoznať, „predpokladom" racionality vedy je Aristotelova axióma kontradikcie (neprotirečenia), inak povedané: ľudský „predpoklad", že empirická skutočnosť je „základom" skutočnosti a teda aj poznania. Tento „predpoklad" racionality vedy je však len a len vierou človeka (5), a to subjektívnou, odvodenou zo subjektu, z Jačloveka.

Veda, racionalita vedy síce človeku v praktických, každodenných mierkach pomáha, no v základných otázkach je k povahe prirodzenej skutočnosti protirečivá; dôkazom protirečenia vedeckého poznania a skutočnosti samej je fakt, že vedecké poznanie - jeho „pojmový svet" a skutočnosť - jej „prirodzený svet", sú neidentické a mierkami nerovnocenné. „Pojmový svet" je iba mriežkou, ktorou na „prirodzenú skutočnosť" nazeráme a ako taký je nielen pomôckou k porozumeniu skutočnosti, ale aj „prekážkou"; on totiž nám, vlastnými mierkami, nedovoľuje „vidieť" skutočnosť tak, ako ona je. (6)

Až tajomstvo Vtelenia ukazuje, resp. pomáha chápať, že medzi mierkami „pojmového sveta" a „prirodzenej skutočnosti" je ľudskou mysľou neporovnateľný rozdiel, ale aj to, že verifikátorom (potvrdením) pravdy môžu byť len a len mierky prirodzenej skutočnosti.

Ak sa obzrieme do dejín myslenia, skoro vždy, ak ide o filozofiu neinšpirovanú Zjavenou vierou, vidíme úplný opak: filozofi špekulatívne alebo aj naivne mierky prirodzenej skutočnosti vtesnávajú do mierok „pojmového sveta" (viď -izmy a ich systémy). A ak sa im to nedarí, radi uznávajú vlastnú „skromnosť" a vyhlasujú, že pravdu ako takú poznať nemožno.

Isteže, z úrovne mierok „pojmového sveta" ako základu skutočnosti naozaj porozumieť skutočnosti v jej celosti nevieme a nemôžeme.

Druhou podmienkou filozofie pravdy je jej autentickosť, teda filozofia, ktorá nie je odvodená z „predpokladu" tzv. svojbytného myslenia (viery, že „pojmový svet" a „prirodzený svet" sú si identické). Autentickosť filozofie je vlastne požiadavkou jej nezávislosti od racionality, pri ktorej nie je dostatočne preverený a identifikovaný jej „predpoklad".

Ukazuje sa, že myslenie bez „predpokladu" (bez viery - ako predpokladu myslenia) nie je možné; ide však o to, aby onen „predpoklad" nepochádzal z racionality, ktorá ho predpokladá ako svoj dôsledok alebo z myslenia vyplývajúcu príčinu, eo ipso, ako podmienku odvodenú z myslenia. Takýto anachronizmus vlastne ukazuje zrkadlo svojej tváre: Z racionality pojmovej skutočnosti usiluje sa odvodiť racionalitu prirodzenej skutočnosti!

Odstrániť anachronizmus, presnejšie, vyvarovať sa ho, znamená už istú schopnosť rozlíšenia „viery", ktorá je odvodená od subjektu, jeho racionality, resp. od citov a viery Zjavenej pravdy, človeku danej, Zvestovanej. Až tu, pri takomto rozlíšení, sa ukáže, že len a jedine Zvestovaná viera je viera, ktorá nie je odvodená z mysle, nie je vymyslená človekom, je „predpoklad", ktorý unesie prísnu podmienku jej autenticity so samou skutočnosťou.

Subjektívna viera je „predpoklad" racionality tzv. svojbytnej mysle, a ako taká je v istom rozpore s povahou „prirodzenej skutočnosti", nie je s ňou plne identická; dôkazom jej neidentickej a (do istej miery) kontradiktickej pozície je fakt, že poznáva iba neúplne, čiastočne, mierkami, ktoré plne nevyhovujú mierkam prirodzenej skutočnosti.

„Predpokladom" prirodzenej skutočnosti je viera, ktorá nie je odvodená z ľudskej mysle; až poznanie viery a na nej vybudovanej racionality bude možné skutočnosti porozumieť v „jej" pravde (pravde v plnosti času, pravde nezávislej od ľudskej mysle).

Pravdu nemôže „mať" subjekt, zato môžeme sa ju učiť „pozorovať", pozorovať v rozlišovaní toho, čo pochádza s viery subjektu a čo je človeku dané aj bez kauzálnej príčiny myslieť to.

Až autentická filozofia môže overiť schopnosť človeka dosiahnuť poznanie pravdy. „Ide o poznanie, ktoré sa dostáva k objektívnej pravde prostredníctvom onoho anaequatio rei in intellectus, o ktoré sa opierajú učitelia scholastiky." (JÁN PAVOL, s. 112)

Dogma viery a skutočnosti môže byť človeku zrozumiteľná iba na úrovni jej mierok, resp. v jej pretlmočení do praktického jazyka mierkami skutočnosti. Ak by sme chceli skutočnosť porozumieť racionalitou mierok „pojmovej" skutočnosti, nepodarí sa nám to.

Vskutku, rozpor medzi „pojmovou množinou skutočnosti" a skutočnosťou samou, rozpor zámeny pojmovej skutočnosti za prirodzenú, je isto oným „dedičným" hriechom, človeka zavierajúceho sa do odcudzenosti sa k svetu; tento rozpor je zdrojom nihilizmu, stratou zmyslu.

Zdá sa, že základy nihilizmu boli vybudované už v období predsokratickej filozofie, kedy sa pomocou „pojmov" ľudská spoločnosť vysporiadava s mytologickou mysľou a kedy vlastne vzniká filozofia a jej predmet, teda nie nijako v 19. storočí, kedy nihilizmus, okrem iných, prorokujú ako nemoc budúcich storočí F. Dostojevskij alebo F. Nietzsche.

A azda iba vďaka zázraku Zjavenej pravdy, viere neodvodenej z ľudskej mysle sa toľko storočí uchováva v človeku cit pre autenticitu poznania, resp. bytostná odolnosť voči agresívnej moci nihilizmu, hoci aj teraz, v jeho vrcholnej fáze - totálneho relativizmu.

Tretia podmienka, ktorú Ján Pavol v encyklike formuluje, je, že autentická filozofia môže byť iba „metafyzického dosahu" (JÁN PAVOL, s. 112).

Metafyzikou „pojmovej množiny", „pojmovej skutočnosti" je jej metamnožina; metafyzika je teda reprezentantom mierok prirodzenej skutočnosti.

Návrat k (autentickej) metafyzike nám kladie ale otázku, akú metafyziku nám predkladajú filozofi moderny; metafyzika „dvoch svetov", formulovaná a rámcovaná Platónom je skôr metafyzikou hľadania identity medzi svetom idei (t.j. pojmovým svetom, pojem ako idea) a svetom prirodzeným. Problémom, a isto aj nedostatkom, ostáva, že ona hľadaná identita sa odvodzuje z „predpokladu" kauzálneho myslenia, teda myslenia, na ktorom stojí budova parciálnych vied.

Klasická metafyzika je síce neproduktívna, jednako nemala by, a nemôže, pomýliť filozofa: Filozofia metafyzického dosahu je ľudskému duchu dostupná, pretože je to filozofia pravdy (plnosť času, metamnožina každej množiny), filozofia racionality prirodzenej skutočnosti a „predpoklad" jej porozumenia aj na úrovni myslenia.

„Veľkou výzvou," píše Ján Pavol, „ktorá nás čaká na konci tohoto tisícročia, je, aby sme vedeli uskutočniť potrebný a naliehavý prechod od fenoménu k základu." (JÁN PAVOL, s. 113) Inak povedané: členmi pojmovej množiny, pojmami, ich mierkami a na ich úrovni, k „základu skutočnosti" nedospejeme, pretože ony samy nám v tomto brania. Prechod k základu, k rozpoznaniu metafyzickej pravdy, k identifikácii metamnožiny a metajazyka je možné iba radikálne novým spôsobom: racionalitou Zjavenej viery.

Pravda, napr. biblicizmus a aj iné -izmy nás varujú, že racionalita Zjavenej viery nemôže negovať tú úroveň skutočnosti, ktorej dnes rozumieme ako profánnej. Filozofia viery, racionalita viery je autentickou iba v nájdení mierok, ktorými je možné „pretlmočiť" mierky profánnej skutočnosti na úroveň základu a takto im nanovo porozumieť. Metafyzika, autentická metafyzika, metafyzika neodvodená z množiny tzv. svojbytnej mysle, je pre filozofiu primárnou úlohou aj preto, že iba ňou je možné sprostredkovanie teológie, univerzálne porozumenie Zjavenej pravdy a vtelenia Slova.

„Keď takto nastojím na metafyzickej zložke, robím tak preto, lebo som presvedčený, že je to záväzná cesta prekonať krízovú situáciu, ktorá dnes preniká veľkú časť filozofie [...]." (1, s. 114) Bez racionality Zjavenej viery (metóda rozlišovania viery pochádzajúcej a odvodenej logikou vyplývania a viery Zjavenej, logikou vyplývania neodvodenej) nie je možné „prekročiť" pojmovú množinu, a teda aj rámec (a moc) pojmovej skutočnosti, a nie je možné dospieť k celistvému a celostnému porozumeniu skutočnosti (a, vskutku, odstrániť slepú uličku odcudzenosti sa dnešného človeka povahe skutočnosti, t.j. ich vlastného zmyslu).

Až racionalita Zjavenej pravdy, Zvestovanej viery nám dokáže pomôcť zapísať racionalitu autentickú s povahou skutočnosti, t.j. vedu celostnú, vrátane metafyzického základu „pojmovej skutočnosti". Až autentická metafyzika nám poskytne primeranú možnosť kritiky tých filozofií, ktoré sa zmietajú v historicizme a totálnom relativizme.

Poznámky:

  1. Subjektívna viera je viera odvodená z ľudského subjektu. Univerzálne sa ale nedá vymedziť, čo subjekt je; môžeme, predbežne, zapísať, že subjekt je „to", čím prijímame rozhodnutie, dávame súhlas, najmä v otázkach vážnych, životných, existenčných a existenciálnych. V takomto horizonte sa nám ukazuje, že subjekt je „niečo nevedomé", niečo, čomu plne nerozumieme, čo nedokážeme racionalizovať, ale čo nevyhnutne k životu a aj k mysleniu potrebujeme. Subjektívna viera, budeme ju nateraz takto vymedzovať, je „viera" mysle, „predpoklad" myslenia, ktorým poznávame empirickú skutočnosť, t.j. viera, že empirická skutočnosť je univerzálnym a jediným „základom" skutočnosti. Na tomto predpoklade, ako svojom základe, je vybudovaná aj prírodoveda a vedy používajúce jej metodológiu.
  2. Racionalita viery je vlastne racionalitou „predpokladu", základu, ktorým myslíme a na ktorom stávame aj naše argumenty. Logika vyplývania, kauzálne myslenie vedie iba k tomu, aby sme svoj „základ" potvrdili, resp. obhájili. Nevedie však, nevyhnutne, k pravde. Racionalita viery, prípadne stanoviska subjektu, je vlastne usporiadanie myslenia, poriadok myslenia vychádzajúceho z onoho „predpokladu" viery. Z toho je možné vyvodiť, že každé koherenčné myslenie už dajakú racionalitu (viery), vieru, reprezentuje.
  3. Tzv. nesubjektívna viera, viera očistená od primátu subjektu, od vôle nevedomia či slepej viery reprezentuje prirodzenú skutočnosť v jej „neporušenosti" pojmovou mysľou. Reprezentuje skutočnosť, ktorú v jej celosti nedokážeme myslieť, pretože myslíme mierkami pojmov a ktorá, de facto je ako fakt „nemyslená", je ako „predpoklad", ako nemyslený predpoklad, ktorý človek potrebuje, tak sa dožaduje, racionalizovať. Vlastne človek nič iného (v dejinách) nerobí, iba sa usiluje, vedome či nevedome, racionalizovať skutočnosť (lokalitu viery). Skutočnosti veríme, že je, pretože je. Keďže ju nedokážeme myslieť v celosti a úplnosti, neznamená to, že ju nemôžeme alebo nesmieme racionalizovať, t.j. uspôsobiť myslenie a naše nazeranie na skutočnosť tak, aby povahe skutočnosti neodporovala.
  4. „Predpokladom" myslenia nemusí byť ,a ani nie je, subjekt myslenia. „Predpokladom" myslenia je sama skutočnosť, jej existencia. Identifikovať úlohu a iniciatívu subjektu a jeho racionality je teda najskôr úlohou rozlíšenia „racionality subjektu" a „racionality skutočnosti".
  5. V čase kvantovej teórie nie je až takým vážnym a neprekonateľným problémom poukázať na nedostatky a obmedzenia racionality klasickej vedy - viď Heisenbergov princíp neurčitosti; kvantový svet nám ukazuje na skutočnosť, ktorá je neporovnateľne hlbšia a v základoch „iná", ako objektová a na objektoch vybudovaná empirická skutočnosť.
  6. Človek síce zmyslami vníma skutočnosť tak ako ona je, ale rozumie jej iba pomocou pojmov a na úrovni významu pojmov. Človek nazerá skutočnosť zmyslami, ale „spracúvava" ju pojmami, pojmovou množinou. Je to tak, akoby nazeral na svet pojmami; on totiž skutočnosti takto rozumie. Človek neprijíma skutočnosť bezprostredne, v celostnosti a úplnosti, ale svojim „vzťahom" ku skutočnosti, sprostredkovane. A je to, vskutku, „vzťah", ktorý človeka od celosti skutočnosti odčleňuje. Vzťah ku skutočnosti získava pomocou pojmov, sú to ale pojmy, ktoré - ako mriežka - stoja medzi človekom a celosťou skutočnosti a tak človeku bránia skutočnosť prijímať tak ako ona je, bezprostredne, t.j. pojmy, ktoré človeka, ak nie je vyzbrojený ozajstnou vierou od prirodzenej skutočnosti, od jej prirodzených mierok odcudzujú, robia ho zbytočným, bez zmyslu.

Literatúra:

(AUGUSTINUS) Augustinus, A: Proti akademikom. Antológia z diel filozofov, Bratislava 1975.

(SV. PAVOL) Sv. Písmo: Sv. Pavol: Prvý list Korinťanom, Slovenská biblická spoločnosť 1992.

(JÁN PAVOL) Ján Pavol II.: Fides et ratio, Bratislava 1998.