Ročník 2006‎ > ‎3. číslo‎ > ‎

Zóon politikon a vzťah človeka k polis u Aristotela

Mária Pešeková

Politické myslenie má svoj pôvod v antike a za najväčšie postavy politickej filosofie tejto doby sú považovaní Platón a Aristotelés. Klasickej politickej filosofii je vlastné pevné prepojenie s politickým životom, praxou. Vďaka tejto väzbe je jej predmetom dobrý život jednotlivca a zároveň dobrý život obce, polis, a cieľom dobra jednotlivca i obce je cnosť. Naproti tomu je dnes za najvyššiu politickú hodnotu považovaná sloboda. Tá však v sebe skrýva isté nebezpečenstvo: „...sloboda ako cieľ je dvojznačná, pretože je slobodou nielen pre dobrých, ale tiež pre zlých".1 V demokracii tak rozhoduje väčšina o pravde, kvantita prevažuje nad kvalitou.

Domnievam sa, že Aristotelov odkaz je aktuálny dodnes a rada by som sa pokúsila analyzovať jeho tvrdenie, že človek je zóon politikon a ďalej vzťah človeka k polis, definovaný obzvlášť v I. knihe Politiky. Je „politické" definovateľné z antropologického kontextu? A vzťahuje sa „politické" len na človeka, alebo je širšieho významu?

I. Polis

„Keď uvážime, že každá obec je určitým spoločenstvom a že každé spoločenstvo je utvorené pre nejaké dobro (pretože všetci konajú všetko pre niečo, čo sa im zdá dobré), stane sa zrejmým, že síce všetky spoločenstvá smerujú k nejakému dobru, ale najviac a k najvýznamnejšiemu zo všetkých dobier smeruje spoločenstvo, ktoré je zo všetkých najvýznamnejšie a zahŕňa v sebe všetky ostatné. Je to takzvaná obec, občianske spoločenstvo."2

Polis je teda spoločenstvom, koinóniou, ktorého cieľom je najvyššie dobro. To je v Etike Níkomachovej (EN I 2) definované ako blaženosť, eudaimónia. V nemeckom preklade Schütrumpfa nájdeme: „...denn alle Menschen vollziehen alle Handlungen um eines Zweckes willen, nämlich um das zu erreichen, was ihnen als gut erscheint".3 To, čo sa v českej verzii nezdá až tak viditeľné, stáva sa zreteľnejším v nemeckom vydaní. Domnievam sa, že pre členov polis je podstatné to, že smerujú k jednému spoločnému cieľu. To neznamená, že by všetci mali len jeden cieľ a vylučovala by sa rôznosť dielčích cieľov, ale ako členovia polis smerujú k jednému. Ak polis v sebe zahŕňa všetky ostatné spoločenstvá, tak tieto sú jej časťami. Mulgan v tejto súvislosti hovorí o dvojakom pojatí polis, ako jednej stránke spoločnosti mestského štátu a zároveň ako o celku tejto spoločnosti.4

Aristotelés odmieta kvantitatívny rozdiel vlády medzi politikom, kráľom, hospodárom a pánom. Na odhalenie kvalitatívneho rozdielu má slúžiť metóda postupného rozboru. Kullmann používa Jowettov preklad kata tén hyfégémenén methodon (Pol. 1252a 17): „podľa metódy, ktorá nás doteraz viedla"5, Mrázov preklad však je: „když to, co bylo uvedeno, budeme zkoumat metodou postupného rozboru".6 Pre porovnanie ešte preklad Schütrumpfa: „die Untersuchung nach der vorgezeichneten Methode".7 Je teda sporné, či bolo skôr uvedené to skúmané alebo spôsob postupu skúmania.

Ďalej sa Kullmann domnieva, že v Pol. I 2 na to Aristotelés nadviaže rozborom polis, ako sa postupne vyvíjala. Avšak Schütrumpf upozorňuje na to, že miesto použitia predznamenanej metódy analytického rozboru na najmenšie časti používa Aristotelés na tomto mieste už metódu inú, ide o pozorovanie vecí v ich vzniku a vývoji.8 A hoci nasleduje historický vývoj, predsa je jeho výsledkom odpoveď na analytickú otázku z prvej kapitoly.

Polis je rozložená do jednotlivých najmenších častí. Vzniku polis predchádza spojenie muža a ženy. Nejde teda o najmenšiu „nezloženú" časť, ale vzhľadom k tomu, že toto spojenie nevzniká na základe zámernej voľby, ale prirodzenej túžby, nemá zmysel hovoriť o jednom „atomizovanom" človeku (nakoniec aj samotný člověk by sa dal ešte rozkladať na ďalšie časti). Dá sa povedať, že podnetom pre spojenie muža a ženy je ľudská žiadostivosť a „zámernej voľbe sa žiadosť protiví".9 Je to teda istý druh chcenia: „...chcenie sa však vzťahuje k nemožnostiam, napríklad k nesmrteľnosti".10 Ľudské chcenie, ktoré je príčinou pohlavného spojenia, sa vzťahuje práve k túžbe po nesmrteľnosti, ktorú človek čiastočne nadobúda tým, že po sebe čosi zanechá, čosi „splodené".11

Druhým spojením je spojenie pána a otroka, teda tých, čo sú svojou prirodzenosťou určení k vláde a ovládaniu. Rovnako aj toto spojenie vzniká za účelom zachovania života, podľa mojho názoru však v prvom prípade ide skôr o zachovanie života so zameraním na budúcnosť, života ľudského druhu, v druhom zas o zachovanie konkrétneho života človeka v prítomnosti, človeka, ktorý by inak neprežil. Zo spoločenstva muž/žena a pán/otrok vzniká domácnosť. So zväčšujúcim sa počtom členov domácnosti sa títo vysťahujú do vlastných domov a postupne vzniká dedina. Tá síce pre svoju veľkosť nedosahuje hranice sebestačnosti, prekračuje však hranice každodenných či momentálnych potrieb. Na mieste 1252b 23 Mráz prekladá: „...a aj ľudia za dávnych čias tak [roztrúsene] bývali".12 Kdežto Schütrumpf užíva výraz „in der Vorzeit".13 Nemecké „Vorzeit" ľahko môže vzbudiť dojem o „predpolis" existujúcej ešte pred vznikom polis.14

Je podľa Aristotela politická kultúra výsledkom kvalitatívneho vývoja z jednoduchších foriem spoločenstiev? Alebo je vzhľadom na jej nevyhnutnosť pre prežitie prvotným spôsobom pospolitosti človeka? Otázku komplikuje fakt, že človek žijúci mimo polis „je buď zlý, alebo lepší než človek".15 Odpoveď nevidím tak ako Kullmann: „Sotva je ale mysliteľné, že by Aristotelés považoval človeka dávnych čias buď za zlého alebo za nadčloveka."16 Lenže ak potom človek číta: „Prví ľudia boli podobní dnešným úplne obyčajným a nevedomým ľuďom"17, musí celkom jednoznačne nadobudnúť dojem, že o prvých ľuďoch Aristotelés veľmi lichotivú mienku nemal.

A keď Aristotelés odmieta stanovisko tých, čo sa domnievajú, že medzi veľkou domácnosťou a malou obcou niet rozdielu18, polis by potom mala byť na kvalitatívne vyššej úrovni než spoločenstvá, ktoré ju predchádzali. Ťažko môžem prijať Kullmannov biologický pohľad, pretože sa domnievam, že ak Aristotelés zdôrazňuje schopnosť ísť za vlastné potreby, ktorá je vlastná už domácnosti, chce naznačiť, že človek nie je určený len hranicami primárnych potrieb či inštinktov ako zviera. Čím sa však líši polis od domácnosti?

Polis je „konečným spoločenstvom"19, teda spoločenstvom, ku ktorému všetky predchádzajúce smerujú. Domácnosť ešte nedosiahla svoju prirodzenosť. Existencia na základe prirodzenosti spočíva v dosiahnutí a udržovaní konečného, najlepšieho stavu. (Konečný stav nie je neexistencia, tá sa totiž už nevzťahuje k danej veci, neexistencia už nie je „stavom".) „Okrem toho účel a cieľ je to najlepšie, a sebestačnosť je cieľom, aj tým najlepším."20 Aby nevznikol dojem, že sebestačnosť je najlepším cieľom, ale cieľom a súčasne „to najlepšie", uvádzam aj nemecký preklad: „die Autarkie ist aber sowohl das Ziel wie das Beste."21 V udržovaní tohto stavu sa realizuje dobrý život, preto Aristotelés píše: „Toto spoločenstvo [polis] už dosahuje - ak to je možné povedať - hraníc plnej sebestačnosti, a i keď vzniklo pre prežitie, trvá pre život dobrý."22

Účelom polis je dobrý život. Ten, ako som písala už na začiatku, spočíva v dosiahnutí eudaimonie. V najlepšej polis sa ciele polis a občana zhodujú. „Ctnosť muža a občana v najlepšej obci je tá istá."23 Keďže si je ale Aristotelés vedomý zložitosti dosiahnutia takéhoto stavu, vsúva do vety pochybnosť. Zároveň však potrebuje isté zobecnenie pre vyvodenie abstraktných záverov. Preto vo väčšine hovorí o najlepšej obci (aspoň pokiaľ ide o I. knihu Politiky). Či skutočne dôjde k dosiahnutiu stavu najlepšej obce nie je nateraz rozhodujúce, podstatné je to, že človek je schopný uvažovať o dobrom živote, na rozdiel od zvieraťa, pre ktorého znamená prežitie automaticky najlepšie žitie a nie je schopné rozlišovať kvalitu života.

„Preto každá obec existuje na základe prirodzenosti, pokiaľ to platí aj o prvých spoločenstvách."24 Túto vetu chápem v takom zmysle, že zatiaľčo v prípade spoločenstiev polis predchádzajúcich je prirodzenosť „to", podľa čoho sa vyvíjajú na kvalitatívne vyššiu úroveň, obecne platný zákon smerovania k lepšiemu (nie však v zmysle prírodného poriadku, ale ako príčina), v prípade polis už ide o jej uskutočnený a udržovaný účel. Tým, že polis existuje podľa prirodzenosti, znamená to, že nie je výsledkom dohody ľudí.

Myšlienka prirodzenosti polis si však zaslúži dlhšiu úvahu a dostaneme sa k nej neskôr. Podľa môjho názoru polis súvisí so zámernou voľbou: „Neuvažujeme teda o účeloch a cieľoch, ale o prostriedkoch."25 Zámerná voľba sa vzťahuje k prostriedkom, ktoré človek rozumne volí na dosiahnutie účelu polis. O cieli polis človek neuvažuje, ten je daný na základe prirodzenosti. Cieľ znamená rozvinutie najlepších možností, ktoré človek/polis má, ich prechod z možnosti do skutočnosti.

II. Zóon politikon

Kullmann na začiatku svojho textu uvádza Gigonov názor, že domnienka, že by staroveký Grék považoval bytie človeka za zhodné s bytím občana, je nesprávna. Podľa môjho názoru bola v antickom Grécku väzba medzi vedomím bytia človeka a bytia občana určite silnejšia, než je tomu dnes. Gréci predsa poznali trest zbavenia občianstva tzv. črepinovým súdom (ostrakismos). To bolo spojené aj so zákazom podieľať sa na náboženskom kulte a stratou ochrany božstva. Človek bez občianskych práv je človekom v menšej miere než občan.

Takisto predstava o otrokoch, ktorí sú len živým majetkom26 a nemajú podiel na blaženosti27, nebola u Aristotela ojedinelá, ale naopak prevažujúca, dôkazom toho je už len samotná existencia otroctva v gréckych mestských štátoch. Bez takejto prevažujúcej predstavy by „systém" nemohol fungovať. To nás teda tiež môže presvedčiť o tom, že byť človekom znamenalo byť zároveň občanom a opačne a že teda spojenie týchto dvoch bytí bolo tesné. Ako to teda je s tvrdením, že človek je zóon politikon?

„Z toho je teda zrejmé, že obec existuje na základe prirodzenosti, že človek je svojou prirodzenosťou určený k životu v obci a že ten, kto od prirodzenosti a nie len skrze náhodu žije mimo obec, je buď zlý alebo lepší než človek..."28 Povedali sme už, že tým, že polis existuje podľa prirodzenosti, znamená to, že nevzniká na základe dohody ľudí v nej spojených. Schütrumpf poznamenáva, že prirodzenosť ako protiklad k zmluve neznamená, že vznik polis bol prírodný proces odpovedajúci biologickému rastu. V oveľa väčšej miere bola polis založená človekom („pôvodcom všetkých dobier" - 1253a 30) a na základe prirodzenosti je ale polis ukončením a naplnením vývoja vloženého do prírody, čo sa potvrdzuje tým, že sa človek bez polis nemôže uskutočniť dokonale ako „človek". A keď až v polis sú naplnené podmienky dokonalosti, potom aj človek môže dosiahnuť to, k čomu je určený, len v polis ako jej člen.29 To, že človek je podľa prirodzenosti určený k životu v polis, znamená len predpoklad k uskutočneniu jeho možností, nie vlastnosť.

Čo potom v prípade, keď toto neplatí? Keď človek podľa prirodzenosti nie je určený k životu v obci? Prirodzenosť je tu postavená do protikladu k náhode, resp. osudu.30 Náhoda je samovoľná a to, čo sa deje samovoľne, deje sa „nazdařbůh", „bezděky".31 Táto časť je pre Schütrumpfa dôležitá z toho hľadiska, že tu dochádza k rozlíšeniu ľudí, čo zdôrazňuje, že ako biologický druh nepatria samozrejme do polis32, čo je pre mňa znova argument proti biologickému stanovisku Kullmanna.

Prejdime zas o kúsok ďalej: „Je tiež zjavné, prečo je človek určený pre život v obci vo väčšej miere než každá včela a každý stádný živočích."33 Aristotelés vďaka svojmu skúmaniu živočíchov videl, že niektoré druhy v záujme prežitia vytvárajú skupiny či „spoločenstvá", znamená to teda, že aj zvieratá sú politické? A v čom potom spočíva rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami? (Ak vôbec nejaký existuje?) Odpoveď môže naznačiť už spôsob prekladu. Schütrumpf upozorňuje na Saundersov preklad: „man is a political animal in a sense in which a bee is not..."34 Nešlo by potom len o vyšší stupeň zmyslu pre „sociálno", ale o čosi, čím stojí človek nad živočíšnou ríšou. Jedine človek má len v polis možnosť uskutočnenia dokonalosti a jeho dokonalosť nie je čosi „biologické", ale ide o možnosť uskutočnenia dobrého života. Zvieratá nemôžu byť blažené, ich „spoločenstvo" nevedie k eudaimonii.35

Ďalšia skutočnosť, ktorá hovorí proti biologickému chápaniu uvedeného, je, že Aristotelés pojem zóon politikon spolu s príkladom včiel, ôs a mravcov preberá od Platóna (Phaid. 82b 6) z nebiologického kontextu.36 Je však tiež pravda, že ak Aristotelés preberie od svojich predchodcov nejakú myšlienku, neznamená, že ju interpretuje v pôvodnom zmysle, myslenie iných si totiž prispôsobuje často podľa potreby, aby mu slúžilo len ako podklad na vymedzenie sa voči názorom, ktoré odmieta, preto tento argument nemusí byť rozhodujúci.

Aristotelés definuje výnimočnosť ľudského postavenia skrze logos. „Avšak zo živočíchov má reč len človek. (...) Reč je však určená k tomu, aby objasňovala, čo je prospešné a čo škodlivé, a teda aj čo je spravodlivé a čo nespravodlivé. (...) Jedine on [človek] sám má zmysel pre dobro a zlo..."37 Reč je nástrojom, prostriedkom na vyjadrenie vedenia nadobudnutého skrzelogos. Teda nie je úlohou reči určovať, čo je spravodlivé a čo nie, toto prísluší „rozumnosti". Ak má človek schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, musí mať potom poznanie dobrého, ale aj zlého.

Zo zdôraznenia tejto mravnej schopnosti vyplýva pevný vzťah medzi politikou a etikou u Aristotela. Ak človek v polis dosiahne dokonalosť, musí to znamenať zároveň aj najlepší život z hľadiska etického. „Preto bez ctnosti je [človek] bytosťou najbezbožnejšou a najdivokejšou."38 Právo nie je proti prirodzenosti, ale v súlade s ňou, prispieva k realizácii ctnostného života. Preto má u človeka na rozdiel od zvierat význam hovoriť o miernosti a štedrosti, zviera nie je schopné sa deliť.39Priestor pre delenie sa poskytuje človeku polis.

III. Vzťah človeka k polis

Vzťah človeka k polis je vyjadrený v tvrdení: „obec je pôvodnejšia než jednotlivec".40 Nejde tu o časovú postupnosť. Tak ako o kuse dreva môžme hovoriť ako o dverách až po vložení do steny domu, pretože sa uskutoční možnosť do tohto kusu dreva vložená, tak aj človek patrí do polis, jedine v ktorej môže uskutočniť svoju ctnosť. Polis je bližšie k prirodzenosti než jednotlivý človek. Polis stojí nad človekom a je prirovnaná k celku tela. Telo je do určitej miery schopné sa zaobísť bez niektorých častí, ale izolovaná časť nedokáže a nemôže už plniť svoju funkciu.41

Celok polis sa skladá z občanov. Ak je plnenie funkcie také podstatné, je potom jasné, že rozhodujúce v otázke príslušnosti k polis nie je rozhodujúce miesto bydliska, pretože to majú občania spoločné s otrokmi i metoikmi.42 Lenže aj otrok a metoik plnia v polis svoju dôležitú funkciu, prečo by sa potom aj títo nemohli počítať medzi časti celku? Schütrumpf v tejto súvislosti hovorí o rozlíšení časti (občan) a nutnom predpoklade (otrok), medzi ktorými je jasné hierarchické postavenie.43 Hoci v polis dochádza k deľbe práce a tým k zmenšeniu osobnej námahy, motívom spojenia častí-občanov do polis nie je zištnosť.44

Keď sme prijali myšlienku, že polis je podmienkou ukutočnenia ľudskej dokonalosti, potom rozlíšenie jednotlivých ústav, ktoré načŕta Aristotelés v III. knihe Politiky, je rozlíšením a hodnotením rôznych podmienok pre ľudské šťastie. Zhoršené „odrody" ústav znamenajú zároveň zhoršenie týchto podmienok. Preto v takejto polis byť dobrým občanom neznamená byť dobrým mužom: „Je teda zjavné, že riadny občan môže nemať ctnosť, z ktorej hľadiska je muž riadny."45 V ideálnej polis je však, ako som už spomínala, ctnosť občana a muža tá istá a politika sa tak stáva uskutočnením etických princípov v praxi.

POZNÁMKY:

  1. L. STRAUSS: Eseje o politické filosofii, Praha, Oikúmené, 1995, str. 33.
  2. ARISTOTELÉS: Politika I, Praha, Oikúmené, 1999, prekl. M. Mráz, (ďalej už len ako Mráz, tam, kde to nepokladám za dôležité, neuvádzam preklad, ale len miesto v primárnom texte).
  3. „Pretože všetci ľudia konajú za účelom dosiahnutia jedného, aby dosiahli to, čo považujú za dobré." In: ARISTOTELÉS:Politik I, Berlin, Akademie - Verlag, 1991, prekl. E. Schütrumpf, (ďalej už len ako Schütrumpf).
  4. Porov. R. G. MULGAN: Aristotelova politická teorie, Praha, Oikúmené, 1998.
  5. B. JOWETT: Aristotle: The Politics, vyd. S. Everson, Cambridge 1988.
  6. Mráz.
  7. „Skúmanie podľa naznačenej metódy", in: Schütrumpf.
  8. Schütrumpf, str. 185.
  9. EN III, 4, 1111b 16.
  10. EN III, 4, 1111b 21.
  11. Porov. PLATÓN: Symposion: III, 208e, Praha, Oikúmené, 2000.
  12. Mráz.
  13. Schütrumpf.
  14. In der Vorzeit mag es die Vorpolis sein.
  15. Pol. I, 2, 1253a 4.
  16. W. KULLMANN: Der Mensch als politisches Lebewesen bei Aristoteles, in: Hermes, 1980, str. 419-43 (česká verzia).
  17. Pol. II, 8, 1269a 4.
  18. Pol. I, 1, 1252a 13.
  19. Pol. I, 2, 1252b 28.
  20. Pol. I, 2, 1253a 1, Mráz.
  21. „Autarkia je ale rovnako tak cieľ, ako aj to najlepšie", in: Pol. I, 2, 1253a 1, Schütrumpf.
  22. Pol. I, 2, 1252b 29-30.
  23. Pol. III, 17, 1288a 37.
  24. Pol. I, 2, 1252b 31.
  25. EN III, 5, 1112b 12.
  26. Pol. II, 5, 1263b 33.
  27. Pol. III, 9, 1280a 33.
  28. Pol. I, 2, 1253a 2-5, Mráz.
  29. Porov. Schütrumpf, str. 207-8.
  30. Schütrumpf prekladá Pol. I, 2, 1253a 2-5: „und nicht durch eine Schicksaalsfügung" („a nie privodením osudu").
  31. Porov. Phys. II, 6, 197b 1-5.
  32. Schütrumpf, str. 209.
  33. Pol. I, 2, 1253a 8-10.
  34. „Človek je politickým tvorom v takom zmysle, v akom včela nie je", T. J. SAUNDERS: Aristotle:Politics. Harmondsworth 1981.
  35. Porov. EN VI, 6, 1141a 34.
  36. Porov. Schütrupmf, str. 213-14.
  37. Pol. I, 2, 1253a 10-153.
  38. Pol. I, 2, 1253a 36.
  39. Pol. II, 4.
  40. Pol. I, 2, 1253a 26.
  41. Pol. I, 2, 1253a 20-23.
  42. Pol. III, 1, 1275b 7.
  43. Porov. E. SCHÜTRUMPF: Die Analyse der Polis durch Aristoteles, Amsterdam, B. R. Grüner Verlag, 1980, str. 24.
  44. Pol. III, 6, 1278b 20-21.
  45. Pol. III, 4, 1276b 35.