Oprávnenosť náuky Sv. Tomáša Akvinského o subsistentnosti l'udskej duše

Peter Volek

PETER VOLEK

Náuka sv. Tomáša Akvinského o človekovi chápaná ako spojenie tela a duše ako matérie a formy s presnejším určením duše ako formy, ktorá môže existovať aj sama osebe, čiže subsistovať , sa stala predmetom kritiky J. Fuchsa a R. Cardal sa pokúsil hlbšie odôvodniť oprávnenosť tejto kritiky2. Ich kritika Tomášovej náuky spočíva hlavne na tom, že Tomáš chápe ľudskú dušu ako substanciu, čo podľa nich vedie k neprijateľnému dualizmu.

Aby som poukázal na oprávnenosť náuky Tomáša Akvinského o subsistentnosti ľudskej duše, najprv sa pokúsim predstaviť jeho náuku a dôvody, ktoré ho k tomu viedli, a potom sa pokúsim odpovedať na kritiku J. Fuchsa a R. Cardala tejto náuky, ako aj na kritiku A. Kennyho, na ktorého sa častejšie odvolávajú.

Tomáš náuku o subsistencii ľudskej duše zdôvodňuje hlavne v Teologickej sume (Summa theologica) I, q. 75, a v diskutovanej otázke O duši (De anima), a. 1. Táto náuka však predpokladá jednak existenciu Boha, ktorého existenciu Tomáš dokazuje svojím slávnymi piatimi cestami k Bohu, a takisto aj pojem stvorenia a jeho hierarchiu podľa dokonalosti bytia, pričom o poznaní stvorenia Tomáš hovorí, že ho môžeme prijať iba vierou, lebo rozumom ho nevieme odvodiť z existencie sveta. Tomáš na viacerých miestach dokazuje, že ľudská duša je formou tela, čím sa však nebudeme teraz podrobnejšie zaoberať, lebo spomínaní autori (Fuchs, Cardal) tento Tomášov názor prijímajú, ba dokonca ho prijala aj Katolícka Cirkev na Viennenskom koncile ako pravdu viery3.

Tomáš Akvinský dušu skutočne chápe ako substanciu, ako to dokazuje aj v diele O duši , kde ju nazýva hoc aliquid, čo B. Mondin prekladá ako substanciu4. Tomáš totiž z toho, že duša má činnosť nezávislú od tta, vyvodzuje na základe princípu, že všetko koná podľa toho, čoho je aktom, že duša má aj vlastný akt bytia nezávislý od tela. Potiaľto sa Tomáš zhoduje aj s Platónovou náukou o duši a s Aristotelom o rozume5. Avšak náukou o súcne ako akte bytia Tomáš prevyšuje Aristotela a je tým originálny, lebo s tým prišiel ako prvý. Tomáš špecifickú činnosť človeka, čiže rozumové chápanie, vysvetľuje tak, že rozum dokáže spoznať všetky materiálne veci, čiže dokáže spoznať univerzáliá, a materiálne veci poznáva nemateriálne, na základe abstrakcie6. Toto je teda tá činnosť racionálnej duše človeka, ktorá vylučuje hmotnú povahu, ktorá je teda nezávislá od tela. Človek je podľa Tomáša zložená substancia, zložená z tela chápaného ako matéria a z duše chápanej ako forma, avšak duša dáva bytie telesnej matérii, a tým aj zloženej substancii. Keď Tomáš v diele O súcne a bytnosti hovorí, že bytie zloženej substancie, akou je aj človek, nie je bytím ani jednej z jej častí, chce tým povedať, že jestvovanie duše ako aktu je príčinou ľudského bytia, a samotná duša je neúplná substancia8. Okrem toho podľa Tomáša možno samotnú substanciu z jedného hľadiska chápať v dvoch významoch, a to, či prináleží skutočnosti, ktorá patrí do určitého druhu, alebo ako príčinu existencie všetkých substancií, a Boh je substanciou iba v druhom zmysle, kým ostatné substancie sú substanciami v prvom zmysle. Pritom Tomáš odmieta Avicennovu definíciu substancie ako súcno osebe (ens per se), pretože táto chápe súcno ako druh, ktorý možno rozdeliť na súcno skrze seba a súcno v druhom, avšak podľa Tomáša súcno nie je druhom. Ak by bola substancia definovaná ako súcno osebe, tak by bol aj Boh substanciou v tomto zmysle slova, čiže ako druh. Substancia je teda prvotná pred akcidentami, avšak pri aplikácii na Boha je Boh substanciou v zmysle prvej príčiny, a preto nepripadá do nejakého druhu, ani nemá v sebe akcidenty9. Avšak aj pojem substancie nemožno o Bohu a o stvoreniach vypovedať jednoznačne (univoce), ale iba analogicky. Keďže duša je formou tela, telo i duša patria do jedného rodu živočíchov a presnejšie do druhu človeka, ale nevlastným spôsobom (per reductionem), lebo telo i duša samotné osobitne netvoria kompletný druh. To vyplýva z toho, že forma netvorí kompletné bytie v rámci svojho druhu12. Ľudská duša, nakoľko je formou tela, nie je kompletná v rámci bytia a potrebuje telo, aby mohla začať jestvovať, avšak svoje bytie dá aj telu, a tak sa spájajú bezoprostredne13, a tak je a koná podľa svojej prirodzenosti v spojení s telom, čo je substanciálnym dobrom, čím je kompletizácia ľudského druhu, ako aj pre akcidentálnu dokonalosť, ktorou je zdokonalenie v poznaní, ktoré sa začína zmyslami14. Keďže duša netvorí kompletnú substanciu, preto podľa Tomáša nie je substanciou vo vlastnom zmysle slova. To vyplýva aj z definície substancionálneho indivídua (individuum in genere substantiae), ktoré musí byť kompletné svojho rodu a druhu súbstancie15, čo oddelená alebo samotná ľudská duša nespĺňa, pretože sama netvorí druh človeka, ale je iba častou druhu človek16. Preto je ľudská duša iba z určitého hľadiska (quaedam) substanciou. Ľudská duša je vzhľadom k bytiu v potencii k aktu bytia, ktoré prijíma, na ktorom participuje, čo je vlastne použitie Platónovej myšlienky participácie, ale vzhľadom k telu je aktom, ktoré odovzdáva akt bytia telu18.

Tomášovo chápanie substancie si môžeme priblížiť nasledovnými schémami, ktoré sú zhrnutím z textov použitých ako citáty pre tvrdenia uvedené v tomto texte.

Prvá schéma (I.) uvádza rozlíšenie všetkých substancií na dva základné druhy, na substanciu Boha, ktorá je nestvorená a u ktorého je jeho bytie totožné s esenciou, a na substancie stvorení, u ktorých sa bytie, čiže existencia, rozchádza s esenciou:

I.

Nezložená - Boh (bytie = esencia)

substancia bytie (existencia)

zložená

esencia

Pozrime sa teraz na kritiku Tomášovho odvodenia subsistencie duše niektorými autormi. Pri odvodzovaní možnosti spoznať netelesné veci rozumom Tomáš v Teologickej sume I, q. 75, a. 2 spomína ako príklad pre netelesnosť rozumu jazyk pokrytý žlčovým a horkým hlienom, ktorý nemôže vnímať nič sladké19. Z tohto Tomášovho textu nevyplýva záver, ktorý používa A. Kenny ako premisu vo svojom argumente, ktorým kritizuje Tomášovo chápanie činnosti rozumu nezávislej na tele20. Premisa v tomto argumente je skutočne nepravdivá, ako to poznamenáva aj Kenny21, Enže ona nevyplýva z Tomášovho textu. Kenny totiž používa zovšeobecnenie z jedného prípadu, ktorý spomína Tomáš, a to nesprávnym spôsobom. Ani podľa Tomáša totiž pokrytie horkým hlienom nepatrí k prirodzenosti jazyka, ale napriek tomu mu zabraňuje pociťovať sladké, teda iba jednu inú chuť, akú má sám, a nie všetky chute. Správnym zovšeobecnením tohto prípadu by bolo: „Aby sme bolí schopní vychutnávať všetky chute, nesmie byť jazyk ničím ovplyvňovaný, čo by mu v tom bránilo.“ Preto táto výčitka Kennyho Tomášovi nie je oprávnená. Kenny na inom mieste spomína logickú protirečivosť Tomášovej náuky o subsistencii duši. Podľa Kennyho totiž je nemožné prijať existenciu formy bez matérie, čo vyplýva z Tomášovej náuky o subsistencii duše a zo vzťahu spojenia duše s telom22. Nemožné by to bolo podľa Aristotelovského chápania matérie a formy v materiálnych telesách, kde jedna nemôže existovať bez druhej. B. Mondin to správne vysvetľuje tak, že v tomto momente Tomáš prevyšuje Aristotela a určuje duši väčšiu vznešenosť ako telu, pričom na základe rozumovej činnosti nezávislej od tela môže aj existovať nezávisle od tela23.

Náuku o substanciálnosti duše kritizuje J. Fuchs, lebo podľa neho je v rozpore s chápaním duše ako formy tela. Duša ako forma je metafyzickým princípom, duša ako substancia je už súcnom, a v tomto je podľa Fuchsa rozpor v náuke Tomáša, totiž v tom, že duša ako princíp súcna je zároveň súcnom24. Tento názor by bol oprávnený vtedy, ak by duša nemohla byť zároveň formou tela a subsistentnou, čiže ak by tieto dve vlastnosti boli navzájom kontradiktorické (protikladné), ako napr. konečnosť a nekonečnosť . Avšak subsistentnosť a forma nie sú si navzájom protikladné; okrem toho ich Tomáš nechápe úplne jednoznačne. Duša ako subsistentná forma je totiž podľa neho neúplnou substanciou, a človek, skladajúci sa z tela a duše, tvorí úplnú substanciu, čiže nejde o substanciu v tom istom zmysle slova. Fuchs takisto odmieta hovoriť o substanciálnosti duše preto, lebo vraj dve neúplné substancie (duša a telo) netvoria jednu úplnú substanciu (človeka) 25. Je tento názor však adekvátnou interpretáciou Tomáša? Tomáš síce hovorí o ľudskej duši ako o forme a aj ako o substancii, avšak človek ako úplná substancia sa podľa Tomáša neskladá z dvoch neúplných substancií, ale z jednej neúplnej substancie (duše ako formy) a z tela ako z prvej matérie, ktorá v Tomášovom chápaní nie je substanciou26. Tomáš totiž naozaj prvú matériu ako `metafyzický princíp nechápe telesne či materiálne, ale iba ako metafyzický princíp, ktorý umožňuje to, aby forma dala bytie. Preto je forma viac bytím ako matéria, lebo forma je reálnym bytím, a matéria iba mysleným bytím ako metafyzický princíp (ens in potentia) 27. Keďže telo ako matéria nemá bytie v sebe samotu, ale ho iba dostáva od duše ako formy, tak už aj z toho vyplýva, že nemôže byť substanciou, lebo substanciou je podľa Tomáša to, čo má bytie v sebe samotu, čo jestvuje osebe. Fuchs svoje hodnotenie Tomáša odvodzuje z esencialistickej analýzy duše. A tak na základe svojho esencializmu popiera substanciálnosť duše ako aj jej subsistentnosť28. Podľa Fuchsa je totiž rozpor v prijatí substanciálnosti duše s jej vlastnou esenciou, lebo podľa nebo duša ako esencia človeka by mala zasa vlastnú esenciu29. Lenže tento údajný rozpor môžeme vyriešiť tak, že ako esenciu človeka máme chápať podľa Tomáša jeho zloženie z tela a duše, a ako esenciu duše jej duchovnosť , čiže netelesnosť , nemateriálnosť . Podľa Tomáša sa totiž každé stvorenie skladá z esencie, ktorú označuje aj ako prirodzenosť alebo quidita (quod est), a z bytia (esse, quo est), ktoré na iných miestach označuje aj ako existenciu30. Duchovné quidity, ako anjel a človek, sa podľa Tomáša neskladajú z matérie a formy, ale z potencie a aktu, pričom samotná quidita je potenciou a jej bytie je jej aktom, pričom toto bytie dostáva udelením Bohom, čiže stvorením31. Toto chápanie Tomáša rozličných druhou substancie a jej princípov môžeme znázorniť nasledujúcou schémou (II.):

Boh - číry akt (bytie = esencia)

duchovná - forma - úplná bytie (akt)

substancia anjel esencia (potencia) bytie (akt)

forma - neúplná - racionálna duša

telesno-duchovná esencia(potencia) matéria

telesná forma

matéria

Chápanie substanciálnosti duše má platónsky a novoplatónsky pôvod. Z kresťanských mysliteľov ju výslovne zastával už Augustín, ktorého myslenie bolo silne ovplyvnené platonizmom a novoplatonizmom. Augustín pritom vychádzal z činnosti mysle, ktorá poznáva seba samu ako substanciu32. Aj Tomášov učitel Albert Veľký zastával náuku o substancialite ľudskej duše, pričom hovoril, že vegetatívna a senzitívna duša sa dostávajú do plodu z rodičov, ale racionálnu dušu stvorí priamo Boh33.

Hlavný argument Kennyho proti Tomášovmu dôkazu subsistentnosti duše spočíva v tom, že Tomáš používa výraz „duša“ raz v abstraktnom a inokedy v konkrétnom zmysle. Na to poukazuje podľa Kennyho výraz „materiálna forma“, ktorým označuje v príklade teplo, ktorý síce nie je podľa neho nezmyslom s vnútorným protirečením bez významu, avšak ukazuje na to, že slová „matéria“ a „forma“ v tomto spojení sa používajú v inom význame ako „matéria“ a „forma“ ako vnútorné metafyzické princípy jestvujúcich vecí34. S týmto by sa dalo s Kennym súhlasiť , nie však už s jeho rozlišovaním abstraktného a konkrétneho chápania duše Tomášom na miestach, kde to on tak chápe: Čo presne myslí Kenny pod abstraktným a konkrétnym chápaním duše? Ak chápe pod abstraktným chápaním duše hovorenie o duši ako takej (všeobecný pojem), a pod konkrétnym chápaním duše hovorenie o určitej duši (singulárny pojem), tak potom Tomáš na spomínaných miestach všade hovorí o duši ako takej, teda aj tam, kde sa Kenny domnieva, že ide o konkrétne chápanie, duše, napr. v 2. článku 75. otázky Teologickej sumy . Dôkaz subsistencie duše je pre Tomáša preto kľúčový, lebo zo subsistencie duše môže odvodiť veľmi dôležitú vlastnosť duše, a to jej jestvovanie po oddelení od tela, najprv ako oddelenej duše, a po všeobecnom vzkriesení aj spojená s osláveným telom, čo tvrdí aj Kenny, avšak on už neuznáva dôslednosť Tomášovho dôkazu subsistencie duše35.

Metafyzickým základom na chápanie a odôvodnenie subsistencie duše je Tomášovo chápanie bytia, na základe ktorého tvrdí, že rozumnej duši pripadá vlastný akt bytia, a tento potom dáva aj telu, s ktorým sa spája. Na základe vlastného aktu bytia dokáže duša zotrvať v bytí aj po odlúčení od tela, pričom má prirodzenú náklonnosť na spojenie s telom37. Subsistencia duše vyplýva z toho, že je duchovnou substanciou, ako na to správne poukázal S. Swiežawski38.

Odvodenie subsistencie duše Tomášom kritizuje aj R. Cardal, lebo to podľa neho vedie k neprijateľnému dualizmu duše a tela u človeka a rozbíja jednotu ľudskej bytosti.39 Pritom je zaujímavé, že Cardal prijíma spolu s Tomášom, že špecifické činnosti človeka, ako myslenie a chcenie, vylučujú hmotnú povahu.40 Avšak už v ďalšom vyvodzovaní z týchto poznatkov sa ich názory rozchádzajú. Tomáš totiž podľa Cardala preberá bez rozpakov Aristoteleovu tézu, že vďaka svojej aktualite je forma viac skutočná než matéria ako aj kompozitum z nich zložené,41 a Tomáš teda podľa neho tvrdí, že forma je viac substanciou ako matéria i kompozitum z nich zložené, čomu podľa textu Tomášovho komentáru Aristotelovej Metafyziky aj skutočne tak je, lebo formu interpretuje ako akt a matérie ako potenciu. Akt je teda časovo prirodzene prv ako potencia, lebo ako akt uvádza potenciu do bytia skrze bytie aktu. Preto forma tým, že dáva svoje bytie matérii, je viac súcnom ako matéria.42 Z toho ale vyplýva, že v Tomášovej interpretácii matéria sama pred spojením s formou nemá vlastné bytie, iba ho dostáva od formy ako aktu.43 Keď tu spomína mienku, že matéria je najviac substanciou, spomína mienku iných, a nie svoju. Tomáš ospravedlňuje Aristotelovo chápanie formy a matérie princípom, ktorý hovorí, že vďaka čomu niečo je, je to viac také (propter quod unumquodque et illud magis). Tento princíp podrobne skúmal T. Esser a prišiel na to, že sa používa pri zdôvodnení účinne príčiny.44 Podľa Cardala to však znamená, že sa nemôže použiť na iný typ príčiny ako na účinnú príčinu, hoci Esser to nehovorí, a aj Cardal to spomína tak, že z podmienok určených Esserom to možno ľahko odvodiť, hoci on sám to tiež výslovne nedokazuje.45 A tak podľa nás túto zásadu možno použiť aj na iný typ príčiny, na formálnu príčinu, kde forma aktualizuje matériu. Preto môže Tomáš hovoriť , že forma práve skrz kompozitum sa stáva aktom bytia, a to jej umožňuje jestvovať potom aj oddelene, ale nie predtým, čím myslí práve na ľudskú dušu.46 Cardal pritom spomína aj komentár k tejto otázke T. Týnom,47 ktorý však nepotvrdzuje Cardalovo stanovisko, ale Tomášovo.48 A to preto, lebo forma dáva matérii akt bytia a v tomto zmysle je forma substanciou, ba dokonca skôr ako matéria a ako kompozitum.49 Okrem toho pri tomto Cardal podobne ako Fuchs vyčíta Tomášovi, že nerozlišuje formu ako princíp súcna od samotného súcna.50 Tomáš napätie medzi chápaním duše ako formy a ako substancie (hoc aliquid) zmierňuje zavedením rozlišovania úplnej a neúplnej substancie, pričom ľudská duša je iba neúplnou substanciou a človek úplnou substanciou.51 Preto podľa Tomáša duša je subsistentná na základe toho, že je substanciou (hoc aliquid), a nie na základe toho, že je formou.52 Z toho vyplýva, že Tomáš nechápe metafyzické pojmy substancia, matéria a forma jednoznačne, ale mnohoznačne. Problém, ako možno chápať ľudskú dušu ako substanciu a zároveň ako formu tela, rieši Tomáš v 68. kapitole 2. knihy Sumy proti pohanom .53 To je totiž aj hlavným pozadím námietok J. Fuchsa a R. Cardala voči Tomášovmu chápaniu duše ako substancie a ako subsistentnej entity. Tomáš najprv zavrhuje doterajšie riešenia antických a stredovekých filozofov s výimkou Aristotela, a preto zostáva podľa neho iba jedno možné riešenie, a to, že rozumná substancia sa s telom spája ako forma.54 To dokazuje Tomáš tým, že forma je princípom bytia a že toto bytie dáva matérii, a tým je to isté bytie bytím kompozita, zloženého z matérie a formy.55 Formu však Tomáš podobne ako substanciu chápe mnohoznačne, lebo môže jestvovať ako forma materiálnych elementov, forma zmiešaných telies, a potom forma ako princíp života, a to v troch stupňoch, ako vegetatívna, senzitívna a racionálna duša.56

Náuku Tomáša o subsistentnosti ľudskej duše pre možnosť vysvetlenia jestvovania oddelenej duše prijala aj Katolícka Cirkev ako svoju náuku, aj keď nebola vyhlásená ako dogma, ale iba ako vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery. V ňom sa výslovne hovorí o pretrvaní subsistujúcom princípe „ja“ človeka, nazývanom ako duša, ktorá čaká na svoje spojenie so zmŕtvychvstalým telom.57

V našom článku sme však predviedli najskôr analýzu Tomášových základných výrazov použitých na vysvetlenie ľudského tela a duše, vysvetlili sme ich metafyzické základy, najmä náuku o bytí a súcne ako aktu bytia, a z tohto pohľadu sme sa potom zaoberali kritikou Tomášových kritikov jeho chápania subsistentnosti ľudskej duše. Až nakoniec sme poukázali na to, že Tomášova náuka bola prijatá za primerané vysvetlenie právd viery.

POZNÁMKY:

• 1. „Pojetí duše jako jsoucna, jež je zároveň formou na úrovni esenciálního určení, ztrácí uznávanou přednost, kterou původně hylemorfismus nabízí. Kdyby se zůstalo u principů jsoucna, podařilo by se v interpretaci bytí samotného subjektu překonat dvojici materie - forma vtíravý dualismus duše a těla, který zavádí filosofickou reflexi do labyrintu pseudoproblémů a aporií. ... Původní hylemorfická dualita materie a formy, ustavující vnitřně jednotné esenciální určení jsoucna (protože látka není akt), se prostřednictvím ontologického hybridu subsistentní formy (jsoucna) transformovala v nepřijatelný dualismus, kde nejméně jeden člen je pojat jako jsoucno. Pak se musí ovšem nepřesvěčivě tvrdit, že jde o specificky neúplné substance, že se duše transcendentálně vztahuje k tělu a vytváří s ním “podstatnou„ jednotu. Ale tato velká slova mají jen zakrýt bytostný rozštěp v lidské subjektivitě a propast mezi duší a tělem, vzniklé tím, že se forma - duše pojala jako jsoucno. Subsistentní jsoucno plus něco jiného (tělo) nedá jedno jsoucno, tak jako neúplné substance se svými esencemi nedají jednu esenci, neboť subsistentní jsoucno už musí byt jakožto jsoucno esenciálně určené. Subsistentní forma je tedy jedním jsoucnem a pak je tu formovaný subjekt (tělo?), který je druhým jsoucnem. Vnucená dualita se pak s ohledem na původní konstitutivní roli principů modifikuje jejich údajnou specifickou neúplností.“ (J. Fuchs, Filosofie. 5. Problém duše, Krystal OP, Praha 1999, s. 100-101)

  2. Por. R. Cardal, Formalistické pojetí substance, in: Distance, roč. 3, r. 2000, č. 2, s. 5-19.

  3. Por. Concilium de Viennense (1317-1312, oecum. Xv). Constitutio „Fidei catholicae“. In: H. Denzinger, A. Schónmetzer: Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum, Herder, Freiburg im Br. 197636, Nr. 902, s. 284.

  4. „... hot aliquid proprie dicitur individuum in genere substantiae. ... Individuum autem in genere substantiae non solum habet quod per se possit subsistere, sed quod sit aliquid completum in aliqua specie et genere substantiae ...“ (De anima, a. 1, c) V citátoch z Tomášových diee používam vydanie R. Busu SJ: S. Thomae Aquinatis Opera Omnia, ut sunt in indice thomistica additis 6l scriptis ex aliis medil aevi auctoribus, curante Roberto Busa S.l. Fromman- Holzboog, Stuttgart-Bad Canstatt, 1980, 7 zv., kde na rozdiel od tohto vydania, ktoré je počítačovo spracovaným textom Tomášových diee, začínam každú vetu, názov Boha a mená filozofov a teológov aj ich diee velkým písmenom; a jeho diee De ente et essentia z vydania: Thomas von Aquin: De ente et essentia. (Jber Seiendes und Wesenheit. Mit Enleitung, Ůbersetzung und Kommentar herausgegeben von Horst Seidl. Felix Meiner, Hamburg 1988. „La prima guestio disputata che Tommaso affronta nel De anima ě se essa si possa chiamare sostanza (hot aliquid).#` (B. Mondin, Feconditá antropologica delta concezione tomistica dellessere. In: A. Lobato (a tura di): Lanima nellantropologia di S. Tommaso dAquino. Atti dal Congresso delta Societá Internazionale S. Tommaso dAquino (SITA), Roma 2.-5. Gennaio 1986. Massimo, Milano 1987, s. 345) Tento preklad Mondinov je správny, lebo sám Tomáš na inom mieste ho takto prekladá, pričom ale hned dopĺňa, že kedže ľudská duša nie je kompletnou substanciou, nie je v plnom zmysle hot aliquid: “Substantia vero composita est, quae est hot aliquid. Dicitur enim hot aliquid, id est aliquid demonstratum quod est completum in esse vel specie; et hot convenit soli substantiae compositae in rebus materialibus. Nam substantiae separatae, quamvis non sint compositae ex matena et forma, sunt tamen hoc aliquid, cum sint subistens in actu et completae in natura sua. Anima autem rationalis, quantum ad aliquid potest dici hoc aliquid, secundum quod potest esse per se subsistens. Sed quia non habet speciem completam, sed magis est pars speciei, non omnino convenit ei quod sit hoc aliquid.„ (In De anima, 1. 2, lc. 1, Nr. 5)

  5. “Sed adhuc aliquid amplius proprie in anima rationali considerare oportet: quia non solum absque matena et conditionibus materiae species intelligibiles recipit, sed nec etiam in eius propria operatione possibile est communicare aliquod organum corporale; ut sic aliquod corporeum sit organum intelligendi, sicut oculus est organum videndi; ut probatur in III De anima. Et sic oportet quod anima intellectiva per se agat, utpote propriam operationem habens absque corporis communione. Et quia unumquodque agit secundum quod est actu, oportet quod anima intellectiva habeat esse per se absolutum non dependens a corpore. Formae enim quae habent esse dependens a matena vel subiecto, non habent per se operationem: non enim calor agit, sed calidum. Et propter hoc posterius philosophi iudicaverunt partem animae intellectivam esse aliquid per se subsistens. Dicet enim Philosophus in Ili De anima, quod intellectus est substantia quaedam et non corrumpitur. Et in idem redit dictum Platonis ponentis animatu immortalem per se subsistentem, ex eo quo movet seipsam, quia a seipso operatur.„ (De anima, a. 1, c) “Ipsum igitur intellectuale principium, quod dicitur mens vel intellectus, habet operationem per se, cui non communicat corpus, nihil autem potest per se operari, nisi quod per se subsistit. Non enim est operari nisi entis in actu, unde eo modo aliquid operatur, quo est.„ (STh I, q. 75, a. 2, c)

  6. “... quantum ad animatu rationalem, cuius operationes sunt intelligere et abstrahere species, non solum a materia, sed a omnibus materialibus individuantibus ...„ (De anima, a. 1, c) „Intelligere enim, ut Philosophus probat in Ill De anima, non est actus expletus per organum corporale. Non enom posset inveniri aliquod organum corporale quod esse receptivum omnium naturarum sensibilium ... Intellectus vero quo intelligimus est cognoscitivus omnium sensibilium naturarum; unde impossbile est quod eius operatio, quae est intelligere, exerceatur per aliquod organum corporale. Unde apparet quod intellectus habet operationes per se, in qua non communicat corpus. ... Manifestum est etiam quod huiusmodi intellectivum principium non est aliquid ex matena et forma compositum, quia species omnino recipiuntur in ipso immaterialiter. Quod declaratur ex hoc quod intellectus est universalium, quae considerantur in abstractione a matena et materialibus conditionibus.“ (De anima, a. 14, c)

  7. „... anima illud esse in quo ipsa subsistit, communicat materiae corporali, ex qua et anima intellectiva fit unum, ita quod illud esse quod est tonus compositi, est etiam ipsius animae.“ (STh 1, q. 76, a. 1, ad 5)

  8. „... esse substantiae compositae non est tantum materiae neque tantum formae, sed ipsius compositi ...“ (De ente et essentia, ed. H. Seidl, II, Nr. 16)

  9. „... substantiae nomen non significat hoc solum quod est per se esse, quia hoc quod est esse, non potest per se esse genus, ut ostensum est. Sed significat essentiam cui competit sic esse, idest per se, quod tamen esse non est ipsa eius essentia. Et sic patet quod Deus non est in genere substantiae.“ (STh I, q. 3, a. 5, ad 1) „... cum substantia sit prior accidentibus, principia accidentium reducuntur in principu substantiae sicut priora. Quamvis Deus non sit primum contentum in genere substantiae, sed primum extra omne genus, respectu totius esse.“ (STh I, q. 3, a. 6, ad 2)

  10. „... propter diversum modum praedicandi non dicitur substantia de Deo et creaturis univoce, sed analogice.“ (In 2 Sententiarum, d. 8, q. 4, ad 1)

  11. „... forma non est in aliquo genere, ut dictum est; unde, cum anima intellectiva sit forma hominis, non est in alio genere quam corpus; sed utrumque est in genere animalis et in specie hominis per reductionem.“ (De anima, a. 2, ad 10)

  12. „... substantia autem est quid completum in suo esse et in sua specie; accidens autem non habet esse completum, sed dependens a substantia. Similiter etiam nulla forma est quid completum in suo esse et in sua specie; accidens autem non habet esse completum, sed dependens a substantia.“ (In De anima, 1. 2, lc. 1, Nr. 3)

  13. „Sed inquantum anima est forma corporis, non habet esse seorsum ab esse corpori; sed per suum esse corpori unitur immediate.“ (STh I, q. 76, a. 7, ad 3)

  14. ... anima ... non ita quod uniri corpori sit ei accidentale, sed per radonem suae naturae corpori unitur ...„ (STh I, q. 89, a. 1, c) “... anima unitur corpori et propter bonum quod est perfectio substantialis, ut scilicet compleatur species humana; et propter bonum quod est perfectio accidentalis, ut scilicet perficiatur in cognitione intellectiva, quam anima ex sensibus aquirit ...„ (De anima, a. 1, ad 7)

  15. “... hoc aliquid proprie dicitur individuum in genere substantiae. ... Individuum autem in genere substantiae >, non solum habet quod per se possit subsistere, sed quod sit aliquid completum in aliqua specie et genere substantiae ...„ (De anima, a. 1, c)

  16. “Relinquitur ergo quod anima est hoc aliquid, ut per se potens subsistere; non quasi habens in se completam speciem, sed quasi perficiens speciem humanam ut forma corporis; et similiter est forma et hoc aliquid.„ (De anima, a. 1, c) “... hoc aliquid potest accipi dupliciter, uno modo, pro quocumque subsistente, alfo modo, pro subsistente completo in natura alicuius speciei. ... Sic igitur, cum anima humana sit pars speciei humanae, potest dici hoc aliquid primo modo, quasi subsistens, sed non secundo modo, sic enim compositum ex anima et corpore dicitur hoc aliquid.„ (STh I, q. 75, a. 2, ad 1)

  17. ... de anima dupliciter loqui possumus. Uno modo secundum quod est quaedam substantia ...“ (Quodlibetales, Nr. 10, q. 3, a. 1, c)

  18. „Omnes igitur quod est post primem ens, cum non sit suum esse, habet esse in aliquo receptem, per quod ipsum esse contrahitur; et sic quolibet creato aliud est natura rei quae participat esse, et aliud ipsum esse participatum.“ (De spirituali creaturis, a. 1, c) „... omne participatum comparatur ad partcipans ut actus eius. Quaecumquae autem, forma creata per se subsistens ponatur, oportet quod participet esse ...“ (STh I, q. 75, a. 5, ad 4) „... anima per se ipsam est actus corporis dans corpori esse specificum.“ (De unitate intellectus, cap. 1)

  19. „Manifestem est enim quod homo per intellectum cognoscere potest naturas omnium corporum, quod autem potest cognoscere aliqua, oportet ut nihil eorum habeat in sua natura, quia illud quod inesset ei naturaliter impediret cognitionem aliorum; sicut videmus quod lingua infrmi quae infecta est cholerico et amaro humore, non potest percipere aliquid dulce, sed omnia videntur ei amara.“ (STh I, q. 75, a. 2, c)

  20. „Abychom byli schopni chutnat všechny chuti, jazyk nesmí mít žádnou chuf; a pari, abychom poznávali všechny tělesné přirozenosti, rozum nesmí mít žádnou tělesnou přirozenost.“ (A. Kenny, Tomáš o lidském duchu, Krystal OP, Praha 1997, s. 117)

  21. „Problém je, že tato premisa je nepravdivá. Jazyk má chuť - a velmi příjemnou, jak budou souhlasit všechny milovníci uzeného hovězího jazyka.“ (A. Kenny, Tomáš o lidském duchu, c. d., s. 117)

  22. Por. A. Kenny, Tomáš o lidském duchu, c. d., s. 132.

  23. por. B. Mondin, !l sistema filosofko di Tommaso d Aquino. Per una lettura attuale delta filosofu tomista, Massimo, Milano 1992, 2. vyd., s. 245-247. Por. STh I, q. 76, a. 1, ad 5.

  24. Por. J. Fuchs: Filosofie. 5. Problém duše, c. d., s. 99.106.113. zs Por. J. Fuchs: Filosofte. 5. Problém duše, c. d., s. 100-101.

  25. -

  26. Tento zdanlivý rozpor Tomáša si všimol aj D. Pecka a vysvetluje ho podobne ako my zo samotného Tomáša: „Ovšem se zde vynoruje otázka, jak může netělesná podstata být současně částí jiné podstaty a tvořit s ní celek, který není jen případnou složeninou. Jinými slovami, inkoherenece nauky, která začína Platonem a končí Aristotelem, se zdá přímo hrozivá. Avšak svatý Tomáš nikdy nezapomíná, že ne smysl vnímá, nýbrž člověk a že ne rozum myslí, nýbrž člověk. ... Zdánlivá obtíž otázky, jak je možné, aby se duchovná podstata spojovala s hmotou, je zaviněna tím, že si přestavujeme duši a tělo jako dvě podstaty, z nich vzniká třetí, která je člověkem. Ve smyslu takové představy by thomismus byl vskutku jen spojení prvků platonských a aristotelských. Bytnost člověka však není kombinace dvou podstat, nýbrž podstata komplexní, která svou substancialitu od duše jakožto ústavního a útvarního principu.“ (D. Pecka: Člověk. Filosofická antropologie 1. Křesťanská akademie, Řím, 1970, s. 196) Ked Tomáš niekedy spomína aj teto človeka ako substanciu, nedáva tým už svoje riešenie, ale iba možný prístup k riešeniu, alebo tak cituje niekoho ineho, ako to spomína napr. V úvode k 75. otázke I. času Teologickej sumy: „Post considerationem creaturae spiritualis et corporalis considerandum est de homine, qui ex spirituali et corporali substantia componitur.“ (STh I, q. 75, a)

  27. „... forma substantialis dat esse simpliciter ...“ (STh I, q. 76, a. 4, c) „Materia enim est ens in potentia, et species est actus eius. Et simpliciter loquendo prior tempore ... Unde patet, quod forma est prior quam matena, et etiam est magis ens quam ipsa, quia propter quod unumquodque et illud magis. Materia autem non fit ens actu nisi per formam. Unde oportet quod forma sit magis ens quam matena.“ (In Metaphysicorum, 1. 7, Ic. 2, Nr. 9)

  28. „Náš postup můžeme interpretovat jako kritickou aplikaci požadavků filosofie esence na některé významné Tomášovy teze o duši.“ (J. Fuchs: Filosofie. 5. Problém duše, c. d., s. 123)

  29. „Základní situovanost formy na úroveň esenciality také umožňuje smysluplný postup. Ten sa však zadrhává na pojmu subsistentní duše - formy. Viděli jsme, proč je takový pojem rozporný. Duše jako esenciální určení člověka, od něj různé, musí mít jakožto jsoucno (subsistující) svou esenci a tím se koncepce, explikující bytí člověka, mnoronásobně absurdizuje.“ (J. Fuchs: Filosofie. 5. Problém duše, c. d., s. 123)

  30. „Cum enim in solo Deo esse suum sit sua quidditas, oportet quod in qualibet creatura, vel in corporali vel in spirituali, inveniatur quidditas vel natura sua, et esse suum, quod est sibi acquisitum a Deo, cujus essentia est suum esse; et ita componitur ex esse, vel quo est, et quod est.“ (In 1 Sententiarum, d. 8, q. 5, a. 1, c)

  31. „Cum autem de rationi quidditas, vel essentiae, non sit quod sit composita vel compositum; consequens poterit inveniri et intelligi aliqua quidditas simplex, non consequens compositionem formae et materiae. Si autem inveniamus aliquam quidditatem quae non sit composita ex matena et forma, illa quidditas aut est esse suum, aut non. Si illa quidditas sit esse suum, sic erit essentia ipsius Dei, quae est suum esse, et erit omnino simplex. Si vero non sit ipsum esse, oportet quod habeat esse acquisitum ab alio, sicut est omnis quidditas creata. Et quia haec quidditas posita est non subsistere in matena, non acquireretur sibi esse in altem, sicut quidditatibus compositis, immo acquiretur sibi esse in se; et ita ipsa quidditas erit hoc quod est, et ipsum esse suum erit quo est. Et quia omne quod non habet aliquid a se, est possibile respectu illius; hujusmodi quidditas cum habeat esse ab alio, erit possibilis respectu illius esse, et respectu ejus a quo esse habet, in quo nulla cadit in potentia; et ita in tati quidditate invenietur potentia et actus, secundum quod ipsa quidditas est possibilis, et esse suum est actus ejus. Et hoc modo intelligo in angelis compositionem potentiae et actus, et de quo est et quod est, et similiter in anima.“ (In 1 Sententiarum, d. 8, q. 5, a. 2, c)

  32. „Nullo modo autem recte dicitur sciri aliqua res, dum eius ignoratur substantia. Quapropter, dum se mens povit, substantiam suam povit; et cum de se cena est, de substantia sua cena est.“ (A. Augutinus: La Trinitá. De Trinitate. Lat.-it. Cittá Nuova, Roma 1973, 1. 10, a. 10, Nr. 16)

  33. „... substantia illa quae est anima hominis, partim est ab intrinseco et partim ab extrinseco ingrediens, quia licet vegetativum et sensitivum in homine de matena educantur virtute formativa, quae est in gutta matris et patris, temen haec formativa non educeret eas hoc modo, prout sunt potentiae rationalis et intellectualis formae et substantiae, nisi secundum quod ipsa formativa movetur informata ab intellectu universaliter movente in opere generationis. Ed ideo complementum ultimum, quod est intellectus formae, non per instrumentum neque ex matena, sed per suam lucem influit intellectus primae causae purus et inmixtus.“ (Albertus Magnus: Liber de natura et origine animae. In: Opera omnia. Editio coloniense. Tomus 12: Liber de natura et origine animae. Liber de Principiis motus progressivi. Quaestiones super De animalibus. Aedibus Aschendorff, Monasterium Westfalorum 1955, tr. I, cap. 5, v. 15-40)

  34. Por. A. Kenny: Tomáš o lidském duchu, c. d., s. 119.

  35. Por. A. Kenny: Tomáš o lidském duchu, c. d., s. 125.

  36. „... anima illud esse in quo ipsa subsistit, communicat materiae corporali, ex qua anima intellectiva fit unum, ita quod illud esse quod est tonus compositi, est etiam ipsius animae. Quod non accidit in aliis formis, quae non sunt subsistentes. Et propter hoc anima humana remanet in suo esse, destructo corpore, non autem aliae formae.“ (STh I, q. 76, a. 1, ad 5)

  37. „... anima humana manet in suo esse cum fuerit a corpore separata, habens aptitudinem ed inclinationem naturelem ad corporis unionem.“ (STh I, q. 76, a. 1, ad 6)

  38. Por. S. Swiežawski: Wstup do kwestii 75. In: Šwiety Tomasz z Akwinu: Traktat o czlowieku. Summa Teologii I, 75-89. Lt.-pol. Przeložil i opracowal Stefan Swiežawski. Wydawnictwo Antyk, Kyty 1988, s. 17-18.

  39. Por. R. Cardal: Formalistické pojetí substance, c. d., s. 5-19.

  40. Por. R. Cardal: Formalistické pojetí substance, c. d., s. 10. Por. STh I, q. 75, a. 2, c. „Intellectus vero quo intelligimus est cognoscitivus omnium sensibilium naturarum; unde umpossibile est quod eius operatio, quae est intelligere, exerceatur per aliquod organum corporale.“ (De anima, a. 14, c)

  41. Por. R. Caldar: Formalistické pojetí suhstance, c. d., s. 11. Por. Aristoteles: Metafysik. Gr.-deutsch, herausgegeben von H. Seidl, Felix Meiner, Hamburg 19913, Z, 3, 1029 a 5-7.

  42. „Primo ostendit quod forma sit magis substantia quam compositum. Secundo ostendit, quod materie sit maxime substantia, quod erat opinio quorumdam, ibi, et adhuc materie substantia sit. Terno ostendit quod tam forma compositum est magis substantia quam materie ... Materie enim est ens in potentia et species est actus eius. Actus autem naturaliter prior est potentia. Et simpliciter loquendo prior tempore, quia non movetur potentia ad actum nisi per ens actu; licet in uno et Bodem quod quandoque est in potentia, quandoque in actu, potentia tempore praecedat actum. Unde patet, quod forma est prior quam materie, et etiam est magis ens quam ipsa, quia propter quod unumquodque et illud magis, materie autem non fit ens actu nisi per formam. Unde oportet quod forma sit magis ens quam materie.“ (In Metaphysicorum, 1. 7, lc. 2, Nr. 9) „Et ex hoc ulterior sequitur, quod eadem ratione materie et forma sit prior composito ex utriusque, inquantum est in composito aliquid de materie. Et iterum patet, quod materie et forma sunt principu compositi. Principia autem alicuius sunt eo priora. Et ita, si forma est prior materie, Brit prior composito,“ (ln Metaphysicorum, 1. 7, lc. 2, Nr. 10)

  43. „In compositits ex materie et forma quod est potest dici tripliciter. Potest enim dici quo est ipsa forma partis, quae dat esse materiae. Potest etiam dici quo est ipse actus essendi, scilicet esse ... Potest etiam dici quo est ipsa natura quae relinquitur ex conjunctione formae cum materie, ut humanitas.“ (In 1 Sententiarum, d. 8, q. 5, a. 2, c)

  44. Por. T. Esser: Propter guod unumguodgue tele, illud magis tele. In: Jahrbuch fuer Philosophie und spekulative Theologie, roč. 7, r. 1893, s. 442-449.

  45. Por. R.Cardal: Formalistické pojetí substance, c. d., s. 12.

  46. Et ideo patet, quod species, idest forma, et compositum ex ambobus, scilicet ex materie et forma, magis viďetur esse substantia quam materie; quia compositum et est separabile, et est hoc aliquid. Forma autem, etsi non sit separabilis, et hoc aliquid, temen per ipsam compositum fit ens actu, ut sic possit esse separabile, et hoc aliquid.„ (In Metaphysicorum, 1. 7, lc. 2, Nr. 24)

  47. Por. R. Cardal: Formalistické pojetí substance, c. d., s. 19, pozn. 22.

  48. “Secondo il principio propter quod unumguodgue et illud magis (ció, per cui una cosa sole étele, ě massimamente tele), la forma che costituisce il smolo dandogli struttura ed atto non puó non percederlo secondo 1ordine di natura. Cosl il costitutivo depa sostanza sará piň sostanza depa stessa sostanza, come 1atto ě superiore alla potenza attuata, e ció che éper essenza tele supera e fonda ció che étele per partecipazione ... Come si vede, tutta la perfezione deriva al composto datla forma, ogni limite invece sta datla parte depa materie.„ (T. Tyn: Metafisica depa sostanza. Partecipazione e analogie entis. Edizio Studio Domenicano, Bologna 1991, s. 620)

  49. “Lordine primario ě quello depa costituzione in atto perchě la sostanza ě anzitutto ció che (soggeto) attualmente ě (esistenza). Sará dunque massimamente sostanza quel che dá al soggetto (sostanza prima) il suo essere in atto, non peró in atto di essere, poichě 1esistere suppone la sostanza giá costituita in quanto ě ricevuto in esse, ma in atto di essere sostanza, che ě manifestamente un atto formale. Sotto quesť aspetto dunque la forma sostanziale ě piú sostanza depa materia, perchě la matena riceve il suo atto dalla forma.„ (T. Tyn: Metafisica della sostanza. Partecipazione e analogia entis, c. d., s. 618)

  50. Por. R. Cardal: Formalistické pojetí substance, c. d., s. 15.

  51. Por. STh I, q. 75, a. 2, c.

  52. Unde sicut diversitatem in genere vel speciei facit diversitas materiae vel formae absolutae, ita diversitatem in numero facit haec forma et haec materia. Nulla autem forma in quantum huiusmodi est ex se ipsa. Dico autem in quantum huiusmodi propter animatu rationalem, quae quodammodo ex se ipsa est et hoc aliquid, sed non in quantum forma.“ (In Boethio De Trinitate, p. 2, q. 4, a. 2, c. 6)

  53. Qualiter substantia intellectualis possit esse forma corporis.„ (ScG, 1. 2, cap. 68, Nr.)

  54. Si enim substantia intellectualis non unitur corpori solum ut motor, ut Plato posuit, neque continuatur ei solum per phantasmata, ut dixit Averroes, sed ut forma; neque tamen intellectus, quo homo intelligit, est praeparatio in humana natura, ut dixit Alexander; neque complexio, ut Galenus; neque harmonia, ut Empedocles; neque corpus, vel sensus, vel imaginatio, ut antiqui dixerunt: relinquitur quod anima humana sít intellectualis substantia corpori unita ut forma.“ (ScG, 1. 2, cap. 68, Nr. 2)

  55. Ad hoc enim quod aliquid sít forma substantialis alterius, duo requiruntur. Quorum unum est, ut forma sít principium essendi substantialiter ei cuius est forma: principium autem dico, non factivum, sed formale, quo aliquid est et denominatur ens. Unde sequitur aliud, scilicet quod forma et matena conveniant in uno esse: quod non contingit de principio effectivo cum eo cui dat esse. Et hoc est in quo subsistit substantia composita, quae est una secundum esse, ex matena et forma constans. Non autem impeditur substantia intellectualis, per hoc quod est subsistens, ut probatum est, esse formale principium essendi materiae, quasi esse suum communicans materiae. Non est enim inconveniens quod idem sít esse in quo subsistit compositum et forma ipsa: cum compositum non sít nese per formam, nec seorsum utrumque subsistat.„ (ScG, 1. 2, cap. 68, Nr. 3)

  56. Por. ScG, 1. 2, cap. 68, Nr. 8-11.

  57. “Sacra autem haec Congregatio, cuius est doctrinam fidei promovere ac tutari, hec sebe proponit ea recolere quae Ecclesia, nomine Christi, docet, praesertim, quae inter christiani hominis mortem et resurrectionem universalem intercedunt. 1) Ecclesia credit mortuorum resurrectionem. 2) Ecclesia hanc resurrectionem ita intelligit ut ad totum hominem referatur; haec autem pro electis nihil aliud est quam ipsius Resurrectionis Christi ad hominem extensio. 3) Ecclesia affirmat continuationem et subsistentiam, post mortem, elementi spiritualis, conscientia et voluntate praediti, ita ut ipsum «ego humanum», interim tamen complemento sui corporis carens, subsistat. Ad huiusmodi elementum designandum Ecclesia utitur voce «anima», quae Sacrarum Scripturarum et Traditionis usu recepta est. Quamquam non ignorat in Scripturis Sacris huic voci diversas subici significationes, nihilominus ipsa censet nulla validam rationem adesse, cur vox reiciatur, ac iudicat praeterea prorsus necessarium esse verbale instrumentum ad christianorum fidei sustinendam.„ (Sacra Congregatio pro Doctrina Fidei: Epistula ad Venerabiles Praesules Conferentiarum Episcopalium de guibusdam guaestionis ad Eschatologiam spectantibus . ln: Acta Apostolicae Sedis, roč. 71, r. 1979, č. I I, s. 941) Pre dôležiosť aspoň centrálnej časť tohto listu týkajúcej sa práve subsistencie prikladám aj jeho slovenský preklad A. Hlinku: “Cirkev trvá na posmrtnom jestvovaní duchovného prvku, vystrojeného vedomím a vôľou, takže možno povedať, že ja človeka existuje aj naďalej, pričom začas nemá svoju plnú telesnosť. Na označenie tohto prvku používa Cirkev výraz duša, zaužívaný vo Svätom Písme a Tradícii.„ (Viem, komu som uveril. Z nemeckého originálu spracoval A. H. Mateje [A. Hlinka], Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1987, s. 403) V lat. originále je výslovne uvedené, že Cirkev tvrdí (afirmat) na pokračovaní a subsistencii, čiže jestvovaní, živote (continuationem et subsistentiam) po smrti (post mortem) duchovných elementov, nazývaných vedomím a vôľou (element spiritualis, conscientia et voluntate praediti) tak, že samotné ja človeka, aj keď čaká na doplnenie svojho tela, subsistuje (ita ut ipsum ego humanum, interim tamen complemento sui corporis carens, subsistat), pričom toto ja človeka sa nazýva v Písme a Tradícii dušou, aj keď vo viacerých významoch, ale nič nemôže zrušiť platné dôvody na vecné (čiže substanciálne) označenie slovom duše (nihilominus ipsa censet nullam validam rationem adesse, cur vox reiciatur).