V. Havlík, Z. Hofmann : Vesmír, jazyk, myšlení. Studie z filozofie vědy a jazyka

Petr Volek

V tejto zbierke štúdií sa stretneme so siedmimi filozofickými štúdiami z oblasti filozofie vedy, filozofie jazyka a analytickej filozofie vedomia. Ich úlohou je priblížiť niektoré aktuálne otázky filozofie a ich riešenia a ukázať tak stav filozofického myslenia najmä v Čechách, ale aj na Slovensku v konfrontácii s filozofickým myslením vo svete.

Vladimír Havlík sa v prvej štúdii „Reflexe pohybu jako stávaní se a úkol myšlení“ zaoberá analýzou pohybu ako stávania sa. V. Havlík analyzuje najprv pojem stávania sa ( gignestai ) u Platona. Skrz gignestai majú veci účasť na bytí i nebytí. Podľa V. Havlíka sa Aristotelovo gignestai v kontexte vzniku a zániku vzďaľuje od bytia, lebo sa určuje mimo bytia (11). Avšak V. Havlík tu na potvrdenie tohto tvrdenia neprináša vysvetlenie Aristotelovho pojmu bytia, ako by sa to bolo žiadalo. V ďalšom V. Havlík nachádza aj u Hegela chápanie pohybu ako stávania sa. Možnosť rozumového poznania sa podľa V. Havlíka u Whiteheada, ale aj u Hegela určuje primárnosťou diferencie. V. Havlík však hľadá inú cestu, a tú nachádza v aristotelovskom to ti én einai , v naladenosti myslenia, v heideggerovskom prítomnení. To ti én einai (bytie toho, čo bolo) určuje bytie skrze čas a umožňuje pochopiť myslenie ako naladenosť, ako sprítomnenie bolosti bytia (23). V. Havlík sa tu nevyjadruje celkom zreteľne, čo rozumie pod naladenosťou bytia: jeho výrok, že sa „myšlení podobně jako tón, který zní, ale není slyšet, pohybuje v sobě tak, že se zpřítomňuje následně jako soulad myšlení a bytí“ (23), možno chápať tak, že pohyb myslenia je predpokladom možnosti poznania bytia, ale i tak, že pohyb myslenia umožňuje bytie, teda stávaním sa myslenia stáva sa bytie.

Jiří Zeman vo svojom článku „Duální a neduální epistemologie“ analyzuje rozličné teórie poznania (epistemológie) a všíma si predovšetkým fyzikálne podmienky možnosti poznania. Zemanova charakteristika spoločných filozofických vlastností náboženstiev, ktoré určuje ako súvisiace s iracionalizmom, v protiklade s vedou a jej racionálnymi prvkami a prostriedkami, je veľmi povrchné a ovplyvnené marxistickým myslením (24). Podstatne ináč ako Zeman charakterizuje filozofické vlastnosti výrokov svetových náboženstiev aspoň sčasti ako racionálne a podrobuje ich analýze napr. J. Bocheňski (The Logic of Religion, New York 1965). Ako duálne poznanie charakterizuje J. Zeman poznanie, v ktorom sa všetko rozkladá na dve protikladné polovice, pričom sa protiklady navzájom vylučujú (34). Toto je podľa neho určené charakteristikou vesmíru, ktorý je duálny, atak aj naše poznanie (36). J. Zeman hľadá model optimálneho informačného príjemcu, ktorý by nebol obmedzovaný fyzikálnymi podmienkami charakteristiky nášho vesmíru, a hľadá jeho fyzikálne a epistemologické charakteristiky. Takéto neduálne poznanie by bolo priame a totálne, ktoré dokáže prekonať dualitu nášho poznania a postihnúť jednotu protikladov. J. Zeman nenaznačuje bližšie, čo chápe pod jednotou protikladov (znie to priveľmi hegelovsko- marxisticky), ani to, aký subjekt by mohol takto poznávať: či ide o Boha kresťanského zjavenia, alebo o človeka v inom vesmíre. Ale už samotnou metódou je ťažko dostať sa z charakteristiky fyzikálnych podmienok poznania k filozofickým, k metafyzickým podmienkam poznania.

Jaromír Murgaš sa v štúdii „Invariance ve fyzikální teorii“ zamýšľa nad tým, čo vlastne znamená invariancia vo fyzikálnej teórii, v teórii poznania a v metafyzike. Vo fyzike pojem invariant označuje nejakú významnú veličinu, ktorá sa v určitej teórii zachováva (41). Medzi invariancie vo fyzike určuje J. Murgaš podľa E. Wignera princípy spojujúce zákony zachovania (energie, hybnosti, momentu hybnosti, nábojov). V teórii poznania označuje za invariancie kváziapriorné formy, čiže relatívne-dočasne stále myšlienkové vzory uchopovania a chápania javov, procesov a vecí, ktoré sú v každom filozofickom smere ináč vyjadrené (45- 46). Konceptuálne invariancie sú podľa J. Murgaša predpoklady špecifických fyzikálnych teórií, a metafyzické invariancie sú najvšeobecnejšie filozofické vymedzenia pojmov ako priestor, čas, pohyb, jav či predmet (47). Vo fyzikálnych teóriách zákony zachovania predstavujú vyššiu formu poriadku v našom usporiadaní javov oproti dielčím zákonom, a symetrie zase vyššiu formu oproti zákonom zachovania (51-52). Pri vývoji poznania zostávajú invariantnými na jednej strane predpokladané a neznáme zákonitosti prírodných dejov (zahrňujúce i evolúciu), a na druhej strane formálne vzťahy či systémy v poznaní (53). Podľa J. Murgaša by mala filozofia skúmať práve tieto formálne vzťahy, pretože sa zdajú byť najstabilnejšími a medznou hranicou „istého“ poznania (54-55). Tým by však filozofia nebola schopná nič povedať o skutočnom stave vecí a javov a ich hodnote pre nás, pretože by sa obmedzila len na odhaľovanie formálnej štruktúry sveta a jeho poznávania.

L. Gabrišková analyzuje v štúdii „Vesmír, čas – identita, rozdieľnosť, prekračovanie hraníc pojmov“ niektoré modely vesmíru a vysvetlovania času. L. Gabrišková rozlišuje medzi fyzikálno-matematickým modelovaním vesmíru a zobecňujúcimi teóriami o vesmíre ako celku, kde jestvuje možnosť postavenia hypotézy jedného alebo množstva vesmírov (64-66). V rámci všeobecných teórií o vesmíre statické poňatie vesmíru podčiarkuje jeho priestorový aspekt v jednom časovom okamihu, a dynamické poňatie si všíma aj časový aspekt (rozmer) vesmíru. Dnes sa stanovuje vek vesmíru na 10-20 miliárd rokov, čo je však podmienené ohraničenosťou nášho poznania vesmírnych javov. Pojem času je pritom možné chápať dvojako: 1. ako ontologický status, nezávislý na dejoch v ňom – ako rámec, do ktorého sú začleňované deje a udalosti („externalizovaný“ čas), 2. ako vyplývajúci z dejov a udalostí („internalizovaný“ čas), ktorý sa dnes v kozmológii všeobecne prijíma (73-74). Táto štúdia L. Gabriškovej približuje niektoré teórie v súčasnej kozmológii, ale stanovisko autorky k nim je mnohokrát takmer nevyjadrené alebo len veľmi nepriamo, ako aj dopady pre filozofiu a pre náš obraz sveta a život podľa neho.

Jiří Nosek sa v článku „Teorie identity a psycho-fyzický problém“ zaoberá teóriou psycho-fyzickej identity v súčasnej analytickej teórii vedomia. J. Nosek najprv prináša prehľad niektorých teórií psycho-fyzickej identity: extenzionálnu partikulárnu (token-token) alebo typovú (type-type) identitu, intenzionálnu identitu, externalistickú a internalistickú identitu (79-83). Potom podrobne rozoberá teóriu psycho-fyzickej identity H. Feigla (v porovnaní s teóriou identity U. H. Placeho, 83-90), D. M. Armstronga (90- 96) a Davidsonov „anomálny monizmus“ (96-101). Tieto teórie psycho-fyzickej identity umožňujú zastávať materializmus a popierať dušu človeka, ba priam k tomu vedú. J. Nosak síce prináša aj prednosti aj nedostatky týchto teórií, avšak zdá sa, že ich predsa len favorizuje (101-102). Otáznym zostáva jeho tvrdenie v závere, že bez teórie psycho-fyzickej identity by psycho-fyzický problém nebol riešiteľný (102).

Zdeněk Hofmann sa vo svojom príspevku „Od slova k mluvnímu aktu“ venuje popisu významných teórií, ktoré ovplyvnili koncepciu rečových aktov. Lingvistický obrat, teda záujem o skúmanie jazyka vo filozofii, bol pripravený hlavne Fregem, Russelom a Wittgensteinom. Z. Hofmann analyzuje predovšetkým vplyv neskorého Wittgensteina na teóriu rečových aktov, konkrétne na J. L. Austina, a rozoberá Austinovu teóriu rečových aktov. Potom si všíma Griceove názory na rečové akty v polemike s P. Ziffom a P. F. Strawsonom a Searlovu koncepciu rečových aktov. Ako nevyriešený problém zostáva, či sa zmenou reči ako súčasti činnosti človeka (117) mení aj to, čo človek rečou vyjadruje, mieni.

Petr Koťátko sa vo svojej štúdii „Jazyk a teorie významu“ venuje analýze teórií významu v závislosti od koncepcie chápania jazyka. P. Koťátko hľadá nutné aj dostatočné podmienky na to, aby sa nejaká entita mohla považovať za jazyk. Najprv prináša davidsonovskú teóriu jazyka, a i ďaľšie dve teórie jazyka ako bázy teórie významu: intencionálnu a inštitucionálnu. Intencionálna teória jazyka je založená na podmienenosti komunikatívneho aktu s určitým propozičným obsahom špecifickou komunikatívnou intenciou s týmto obsahom (128). Inštitucionálna teória jazyka považuje určité entity za vety nejakého jazyka len vtedy, ak ich použitie v určitom spoločenstve má inštitucionálne konzekvencie zvláštneho druhu, napr. vykonanie aktu prosby, tvrdenia a podobne (129). P. Koťátko nakoniec prináša osem požiadaviek na teóriu významu jazyka. Z ich formulácie, hlavne prvej požiadavky, ako aj z celého článku je zrejmé, že Koťátko preferuje inštitucionálnu teóriu jazyka, kde význam vety je princípom umožňujúcim určiť inštitucionálne konzekvencie jej použitia v určitých kontextoch. Možno by bolo možné spojiť obe teórie do takej teórie jazyka, v ktorom sa význam tvorí na základe intencie uskutočnením inštitucionálnych konzekvencií rečového aktu, čím by sa zachovali výhody oboch teórií. Teória významu jazyka má veľký význam, pretože práve pomocou jazyka zachytávame a vyjadrujeme to, čo nás stretá, a hodnotíme to. Vyjasnenie teórie významu jazyka nám možno umožní lepšie pochopiť to, čo ním označujeme.

Zbierka štúdií „Vesmír, jazyk, myšlení“ je pomerne nesúrodá, chýba jej akási jednotiaca niť: či už zvolením témy, alebo určitého filozofického smeru. Aj jednotlivé štúdie sú pomerne špeciálne, s mnohými odbornými výrazmi, ktorým porozumejú azda len odborníci, ktorí sa už v daných oblastiach vyznajú. Napriek tomu dávajú možnosť zoznámiť sa s niektorými teóriami súčasnej filozofie a ich argumentáciou. Zároveň vyzývajú čitateľa, aby si ich dal do súvisu so svojím obrazom sveta a porovnal argumenty pre jednotlivé riešenia.