Môže byť ľudská duša subsistentnou formou?

Peter Volek

V tomto článku sa pokúsim odpovedať na námietky J. Fuchsa voči môjmu článku Oprávnenosť náuky sv. Tomáša Akvinského o subsistentnosti ľudskej duše(1). ktoré vyjadril v článku Problematičnost nauky sv. Tomáše o subsistentní formě(2). J. Fuchs pred samotným vyjadrením k spomínanej problematike prináša dlhý úvod, kde spomína, koľko škody napáchalo nekritické prijímanie Tomášových myšlienok. S jeho názorom možno celkom súhlasiť. Aby si však nemyslel, že ja vždy nekriticky preberám všetky Tomášove myšlienky, stačí si len prečítať môj článok Základné aspekty filozofickej antropológie podľa sv. Tomáša Akvinského, kde pri podrobnej analýze Tomášových textov kritizujem najmä jeho chápanie vzniku človeka viacnásobným vznikaním a zanikaním, kde embryo má najprv len vegetatívnu, potom senzitívnu a nakoniec aj racionálnu dušu(3). Takisto neprijímam jeho označenie ženy ako mas occasionatus (nepodarený muž)(4), ktorý podhodnocuje ženu, pričom oba tieto názory sú výsledkom prevzatia Aristotelovej biológie Tomášom.

V samotnej diskusii s mojimi názormi mi Fuchs vyčíta, že som neuviedol, v čom spočíva omyl jeho dôvodov (s. 79). Ja som sa tieto dôvody snažil uviesť, ale Fuchs ich za také nepokladá a opakovane tvrdí, že je rozpor v chápaní ľudskej duše ako princípu súcna (forma) a zároveň ako súcna (subsistentná substancia), pričom neprijíma Tomášovo vysvetlenie o duši ako nekompletnej substancii. Toto zdôvodňuje tým, že Tomáš chápe esenciu ako vnútorný princíp vlastného identizujúceho určenia daného súcna, čím sa líši od iných, čo primárne nie je žiadna potencia, ale konštituujúci akt bytia (s. 79-80). Avšak pritom neudáva citáty Tomáša, kde to takto tvrdí. Lenže Tomáš hovorí práve naopak, bytie vo vzťahu k esencii chápe ako akt k potencii, teda esenciu chápe ako potenciu a bytie ako akt(5). Totiž iba Boh je plnosť bytia, a u ostatných súcien je z tejto plnosti niečo u nich prijaté, podľa obmedzenej esencie, ktorá je potenciou(6).Takisto v samotnom názore o rozpore v chápaní ľudskej duše ako princípu súcna a zároveň súcna si Fuchs nevšíma, že súcnom tu Tomáš nemyslí to isté: duša ako substancia je sama súcnom, ale ako forma je princípom súcna človek spolu s matériou. Duša teda nie je forma sebe samej, ale ľudského tela. Fuchs ďalej hovorí, že esencia je princípom identického určenia súcien (s. 80). Princíp identického určenia súcien môžeme chápať ako to, čo robí súcna tým, čím sú, teda ako princíp ich individuácie. Fuchs zastáva pritom Suarezovo stanovisko, ktoré zastáva aj suarezianista Donat(7).

Avšak podľa Tomáša Akvinského princípom individuácie nie je esencia, a pre rozličné typy súcien je rozličná, ale odlišná od esencie. Všeobecne najprv hovorí o dvoch druhoch princípov individuácie pre dva druhy súcien: pre tie, v ktorých je matéria spojená s formou, a u nich je princípom individuácie individuálna matéria, a pre tie, ktoré sú zo samotnej formy, a u nich sú princípom individuácie oni samé, a preto sú subsistentné supozitá(8). Presnejšie u Boha je jeho princípom individuácie nezdieľateľnosť (incommunicabilitas), čo značí, že tú plnosť bytia, ktoré má, nezdieľa s inými a to ho odlišuje od iných súcien. U anjelov je princípom individuácie ich forma. lebo anjeli sú čisté formy. U človeka je princípom individuácie označená matéria (materia signata), zameraná na spojenie s konkrétnou dušou, a zameranie konkrétnej duše na konkrétne telo, pričom toto posledné zameranie je princípom individuácie aj oddelených duší. U materiálnych vecí, zložených z matérie a formy, je princípom individuácie označená matéria, ktorá je prvou matériou, už formovanou rozpriestranenosťou a časovosťou na prijatie formy. U akcidentov je princípom individuácie ich subjekt, čiže ich substancia(9).

Naopak Fuchsovo zdôraznenie esencie ako princípu identity silne pripomína Suarezovo chápanie esencie a bytia. Suarez totiž vyjadruje vzťah súcna a esencie tak, že súcno má reálnu esenciu, pod čim chápe jej pripravenosť na reálnu existenciu(10). Práve toto zdôrazňovanie esencie ako aktu bytia som označil ako esenciliazmus (s. 65), ale vôbec nie v pejoratívnom zmysle, ako mi to prisudzuje Fuchs (s. 80), ale v uprednostnení esencie pred bytím pri určení aktu bytia. Fuchs ďalej hovorí, že substanciálna forma dáva bytie jednotlivcovi, ale nie existenciu (s. 80). Chce tým snáď povedať, že bytie je neexistencia? Tomáš však rozlišuje substanciálnu formu od akcidentálnej, čím sa líši od Aristotela. Substanciálna forma dáva bytie, akcidentálna iba niečo akcidentálne mení. Substanciálna forma dáva bytie, jej príchodom substancia vzniká, a jej odchodom substancia zaniká(11). Bytie dáva nie ako účinná príčina, ako mi to pripisuje Fuchs, že ako forma účinkuje ako účinná príčina (s. 80), ale ako formálna príčina, ktorá formuje matériu, teda duša oživuje predchádzajúcu druhú matériu, ktorá ešte nebola ľudským telom. Keď Tomáš hovorí, že týmto dáva forma bytie matérii, myslí tým, že jej dáva nové bytie, už nie je to matéria nejakej neživej látky, nejakého chemického prvku alebo potravy, ale stáva sa matériou živého človeka, nejakej jeho bunky. Teda povyšuje druhú matériu z neživého bytia na živé, na vyšší stupeň bytia. Účinnou príčinou všetkého bytia je totiž Boh(12), a bytie človeka je prijatým bytím(13). Okrem toho človek ako substancia môže pôsobiť aj ako účinná príčina, keď napríklad vytvorí auto, nové súcno. Čo je však podľa Fuchsa bytie? Neznamená slovo byť jestvovať, existovať? Ako chápal Tomáš bytie? Tomáš chápal bytie ako plnosť bytia a dôvod bytia, ako akt bytia ohraničený esenciou, ktorá je potencia. Plnosť bytia je uskutočnená v Bohu, a stvorenia na nej participujú podľa stupňa dokonalosti bytia(14).

Fuchs ďalej podrobne rozoberá svoje námietky proti subsistujúcej forme. Dôvod subsistencie ľudskej duše ako formy vyplýva z činnosti rozumu, nezávislej od tela, čo vyplýva z bytia duše (s. 82). Potiaľ s Fuchsovou interpretáciou Tomáša súhlasím. To závisí podľa Fuchsa od stupňa bytia duše. Tomáš by to vyjadril asi ináč, že to záleží nie od stupňa, ale od toho, akého typu je to bytie. Totiž rozložiť sa môže také bytie, ktoré v sebe obsahuje protikladné materiálne elementy, ktoré v rozume ani v duši nie sú, preto sa nemôže rozložiť(15). Pritom nesúhlasím s Tomášovým tvrdením o zložení telies zo štyroch elementov oheň, voda, zem, vzduch, ale iba s princípom, že duša ako nemateriálna sa neskladá z materiálnych častí a preto sa nemôže na ne rozložiť. Avšak v bytí všetko udržuje Boh, a to priamo a skrze seba, čo znamená, že bez neho by to nemohlo byť. Svoje bytie teda získajú stvorenia účasťou na Božom bytí(16), čím znova zdôrazňuje myšlienku participácie. Keďže teda duša nie je zložená z materiálnych častí, ale jej esenciou nie je bytie, ako je to iba u Boha, jej bytie jej nepripadá nutne, ale iba na základe udržiavania Bohom v bytí.

Avšak Tomáš okrem toho pripisuje aj sekundárnym príčinám reálne účinkovanie. To znamená, že aj stvorenia môžu navzájom na seba reálne účinkovať a spôsobovať vznik a zánik iných súcien ako aj zachovávanie iných súcien v bytí, a tak pri zachovávaní v bytí ich Boh môže použiť ako sekundárne príčiny(17). Podľa Tomáša aj samotná matéria ako princíp súcien je neporušiteľná, čím myslí zrejme na prvú matériu, ako aj nemateriálne stvorenia sú neporušiteľné, avšak udržovanie v bytí je prejavom Božej moci a sily(18). To znamená, že Boh stvoril stvorenia tak, že nemateriálne sa nemôžu rozpadnúť, a teda zaniknúť, ani samotná matéria ako metafyzický princíp, aj môžu navzájom na seba účinkovať, avšak keďže Boh je nad týmto prirodzeným poriadkom, keby chcel, mohlo by všetko prestať jestvovať, a teda zrejme tým, že necháva pôsobiť prirodzený poriadok, udržiava všetko v bytí. Preto porušiteľnosť alebo neporušiteľnosť sú formálnym alebo materiálnym dôsledkom, čiže dôsledkom matérie alebo formy ako príčiny, ale nie aktívnym, ktorým je niečo zvonka, a tým je zrejme Boh(19). Na základe toho možno aj vysvetliť, ako duša dáva bytie telu. Svoje bytie nemá zo svojej esencie, to má jedine Boh, a duša má bytie udelené Bohom, ale keďže aj sekundárne príčiny môžu podľa Tomáša reálne účinkovať, môže toto bytie dať telu, čiže môže formovať druhú neživú matériu na nový stupeň živého bytia. Tým dá aj telu účasť na vyššom stupni bytia. Tým vysvetľujem námietku Fuchsa (s. 82-83). Takisto subsistentná duša neodníma človeku jeho dokonalosť perseity, ako tvrdí Fuchs (s. 83), lebo ju má skrze dušu a jej činnosť nezávislú od tela, a keď je človek človekom, má aj dušu, teda aj svoju perseitu. Takisto zloženie človeka z tela a z duše, ktorá je substanciou, neodníma človekovi slobodu, ako to tvrdí Fuchs (s. 83), naopak ju umožňuje, lebo iba rozum a vôľa, ktoré sú mohutnosťami duše, umožňujú slobodu človeka, keď sú schopné prejaviť sa cez telo, totiž ak im porucha tela nezabraňuje v činnosti. Takisto Fuchsovi je záhadný pojem neúplnej substancie, avšak napr. suarezianista Donat v ňom nevidí problém a takisto ho preberá na označenie ľudskej duše ako nekompletnej substancie a ako substanciálnej formy(20).

K ďalšej námietke Fuchsa (s. 85), podľa ktorej forma dáva súcnu existencii, len toľko, že toto som ani ja netvrdil a že to skutočne nie je adekvátnou interpretáciou Tomáša, v tom zmysle, že tým súcnom by bolo telo. Ľudské telo pred spojením s dušou nie je súcnom, lebo jednoducho neexistuje pred spojením s dušou. Ľudská duša ako forma dáva bytie matérii, čiže ho povyšuje na nový stupeň bytia. Keď Tomáš hovorí, že telu, tak telo tu chápe v zmysle prvej matérii. Tomáš totiž používa pojem „ľudské telo“ v dvoch významoch, ako druhú matériu, spojenú s telom (corpus vivens), a ako prvú matériu (corpus potentiam vitam habens), ako na to poukazuje po precíznej analýze aj U. Meixner(21). Preto uznávam, že som sa nepresne vyjadril, keď som tvrdil, že človek sa skladá z jednej neúplnej substancie (duše ako formy) a tela ako z prvej matérie (s. 63), lebo telo v spojení s dušou (formou) je už druhá matéria. Avšak samotné telo pri spojení s dušou aj ako druhá matéria nie je substanciou, lebo nemá bytie v sebe, ale ho dostáva od formy a je súčasťou kompletnej substancie „človek“.

To dokazuje aj U. Meixner po precíznej analýze v duchu analytickej filozofie, keď hovorí, že telo nie je substanciou, ale konštituentom udalostí, faktov, je teda imanentnou entitou, zatiaľ čo substancia je transcendentnou entitou, teda nie je faktom ani konštituentom faktov, teda nie je imanentnou entitou. Substanciu chápe synonymne s indivíduom. Tým chce povedať, že telo vykonáva udalosti, ale ich nezapríčiňuje, a že patrí do množiny imanentných entít. Pod imanentnými entitami chápe Meixner všetky entity, ktoré sú faktami alebo sú dané spolu s faktami, ako pozície, časové body, stavy, akty, ako aj veci, príslušné stavy vecí, príslušné vlastnosti a relácie. Imanentné entity sú možnými príjemcami reality a aktuality, ale nie sú darcami. Transcendentné entity sú entity, ktoré môžu konať a zapríčiňovať účinky. Že telo nie je substanciou, dokazuje Meixner analýzou predikácií „Moje telo je ľudské telo“ a „Ja som človek“, ktoré nemožno predikovať univočne, iba analogicky, lebo ja nie som svojím telom. Preto telo je reprezentantom substancie, pričom túto reprezentáciu aj definuje: y reprezentuje x vtedy a len vtedy, ak x je substancia a jestvuje jedno a nanajvýš jedno telo substancie x a y je telom x a nie je telom niečoho, čo je odlišné od x(22).

Čo sa týka teologických dôsledkov náuky Fuchsa, ješte raz zdôrazňujem, že z jeho náuky vyplýva, keďže podľa neho duša nemôže byť subsistentná, musí byť vždy spojená s telom, aj hneď po smrti, alebo ako to on označuje, smrťou človek stráca nie svoju telesnosť, ale iba jej určitú realizáciu (s. 84). Neviem, či odlišuje telesnosť od tela, čo Tomáš robí zrejme dôkladnejšie ako Fuchs. Tomáš takisto hovorí, že smrťou sa nestráca matéria, čím myslí na prvú matériu ako metafyzický princíp, ale stráca sa telo, a preto po smrti za určitý čas existuje oddelená duša (anima separata), ktorá až pri poslednom súde dostane oslávené telo, numericky identické s pozemským telom, pričom túto identitu zabezpečuje bytie duše(23). Preto sa zdá, že Fuchsovo popieranie duše ako subsistentné formy v sebe zahrňuje (Fuchs sa totiž k tomu nevyjadruje dosť jasne) ako dôsledok popieranie možnosti jestvovania oddelenej duše po smrti (anima separata), čo v sebe zahrnuje aj popierania možnosti očistca, kde sa oddelené duše očisťujú od vín za hriechy spáchaných počas života. A práve vieru Katolíckej cirkvi v jestvovanie oddelených duší vyjadruje vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery De quibusdam questiones ad Eschatologiam spectantibus uvedené v pozn. 57 (s. 75 - 76).

Doteraz som poukázal iba na to, že Tomášova náuka o subsistentnosti ľudskej duše ako formy je koherentná v jeho metafyzickom systéme, a že Fuchs zastáva Suarezovu náuku a preto kritizuje tomizmus v týchto názoroch. Teraz sa pokúsim zdôvodniť oprávnenosť Tomášovho chápania pojmu bytia, tzv. ontologického, pred Suarezovým, ktorý možno interpretovať ako ontické chápanie bytia, ako ich označuje a interpretuje napr. Coreth prebratím tohto Heideggerovho rozlišovania(24). Tomáš chápe esenciu ako potenciu, ako princíp ohraničenia plnosti bytia na ten ktorý spôsob podľa toho, na akom stupni bytia sa dané súcno nachádza, Suarez chápe pod esenciou (označuje ju často aj pojmom quidditas) obsahovú plnosť podstatných určení súcna, ktoré predchádzajú jeho existencii. Preto suarezianizmus skúma súcno iba z aspektu existencie a esencie, bez toho, žeby dosiahol ontologické vysvetlenie z bytia ako dôvodu a plnosti súcna, ktoré dosahuje Tomáš. Práve kvôli tomu sa mi zdá byť Tomášovo chápanie bytia a celej metafyziky adekvátnejším vysvetlením všetkej skutočnosti.

Poznámky:

• 1. Porov. Distance, roč. 4. r. 200 1, č. 2, s. 62 - 76. V tomto článku som kriticky reagoval najmä na Fuchsovo odmietanie chápania ľudskej duše sv. Tomášom ako formy tela a subsistentnej duše z jeho diela Filosofie 5. Problém duše, ktoré obsahuje aj R. Cardal. V tlači sa vyskytlo niekoľko tlačových chýb, najmä v citátoch latinských textov, napr. na s. 69, pozn. 4 je namiesto „hoc aliquid“ citované „hot aliquid“, „matena“ namiesto „materia“, pozn. 25 je v jednom riadku s pozn. 24 a chýba jej číselné označenie, takže po pozn. 24 nasleduje pozn. 26, atď.Takisto schémy I. a II. boli posunuté a preto sú menej prehľadné.

  2. Porov. Distance. roč. 4. r. 2001, č. 2, s. 77 - 85. V tomto článku sa číslicami v zátvorke budem vzťahovať na tieto dva články v časopise Distance.

  3. Porov. Filozofia, roč. 54, r. 1999, č. 6, s. 377 - 389.

  4. Porov. In 4 Sententiarum. d. 36, a. 1, ad 2; STh I, q. 92, a. 1, ad 1; STh 1, q. 99, a. 2, ad 1; De veritate, q. 5, a. 9, ad 9; De potentia, q. 5, a. 5, ad 9.

  5. „Oportet igitur quod ipsum esse comparetur ad essentiam quae est aliud ab ipso, sicut actus ad potentiam.“ (STh I. q. 3, a. 4, c)

  6. „Esse enim hominis terminatum est ad hominis speciem, quia est receptum in natura speciei humanae; et simile est de equi, vel cuiuslibet creaturae.“ (De potentia, q. I .a. 2. c)

  7. Porov. T. Tyn. Metafisica della sostanza. Partezipazione e analogia entis. Edizio Studio Domenicano, Bologna, 1991, s. 260 - 261. „Altera sententia a Suaresio aliisque statuta haec est: Essentia specificae creaturae, sive materiales sive spirituales sunt, non indigent tali principio externo ad habendam multiplicationem individualem, sed quaevis per se ipsam ratio et fundamentum est, ut in ea multa individua similia exsistere queant, propterea scilicet, quod non est ens subsistens. Eo ipso enim non includit in se exsistentiam et individualitatem, sed ab ea praescindit ideoque ex se indifferens et capax est ad exsistendum cum hac et illa et multiplicat individualitate. Haec sententia praeferenda videtur.“ (J. Donat: Ontologia. Editio nona recognita. F. Rauch, Innsbruck, 1940, cap. III. a. 1, § 2, Nr. 173, s. 94)

  8. „In his igitur quae non sunt composita ex materia et forma, in quibus individuatio non est per materiam individualem, id est per hanc materiam, sed ipsae formae per se individuantur, oportet quod ipsae formae sint supposita subsistentia. Unde in eis non differt suppositum et natura.“ (STh 1, q. 3, a. 3, c)

  9. Porov. k tomu aj s citátmi od Tomáša články: D. Jindráček: Princip individuace v Tomášově traktátu De ente et essentia. In: Studia theologica, roč. 3, r. 2001, č. 4, s. 21 - 35; U. Meixner: Aquinas on Forms. Individuation and Matter. In. Freiburger Zeitschrift für Philosophie und Theologie, roč. 43, r. 1996, č. 1, s. 45 - 64, pričom Meixner preskúmal Tomášovu argumentáciu pomocou formálnej logiky a nenašiel rozpor v jeho základných metafyzických tvrdeniach.

  10. podľa Suareza súcno (ens) je „... habens essentiam realem, id est ... veram et aptam ad realiter existendum.“ (F. Suarez: Disputationes metaphysicae. Reprod. dotlač vydania Paris 1866. Olms, Hildesheim, 1965, II, 4, 4), kde reálna esencia je taká, ktoré „ex se apta est realiter existere.“ (F. Suarez: Disputationes metaphysicae. 1965, II, 4, 7).

  11. „ ... anima intellectiva unitur corpori ut forma substantialis ... Ad cuius evidentiam, considerandum est quod forma substantialis in hoc a forma accidentali differt quia forma accidentalis non dat esse simpliciter, sed esse tale, sicut calor facit suum subiectum non simpliciter esse, sed esse calidum. Et ideo cum advenit forma accidentalis, non dicitur aliquid fieri vel generari simpliciter, sed fieri tale aut aliquo modo se habens, et similiter cum recedit forma accidentalis, non dicitur aliquid corrumpi simpliciter, sed secundum quid. Forma autem substantialis dat esse simpliciter, et ideo per eius adventum dicitur aliquid simpliciter generari, et per eius recessum simpliciter corrumpi.“ (STh I, q. 76, a. 4. c)

  12. „Deus autem ponitur primum principium, non materiale, sed in genere causae efficientis, et hoc oportet esse perfectissimum.“ (STh I. q. 4, a. 1, c)

  13. „ ... ipsum esse est perfectissimum omnium, comparatur enim ad omnia ut actus. Nihil enim habet actualitatem, nisi inquantum est, unde ipsum esse est actualitas omnium rerum, et etiam ipsarum formarum. ... Cum enim dico esse hominis, vel equi, vel cuiuscumque alterius, ipsum esse consideratur ut formale et receptum, non autem ut illud cui competit esse.“ (STh I, q. 4, a. 1, ad 3). K oprávnenosti náuky o príčinách a náuky o reálnom pôsobení sekundárnych príčin porov. M. Altrichter (ed.): Metafyzika I, Matice Cyrilometodějská, Olomouc 1993, s. 90 - 100, čo predstavuje preklad skrípt O. Mucka z metafyziky.

  14. „Cum igitur in Deo nihil sit potentiale, ut ostensum est supra, sequitur quod non sit aliud in eo essentia quam suum esse. ... illud quod habet esse et non esse, est ens per participationem, et non per essentiam.“ (STh I, q. 3, a. 4, c). „ ... omnia alia a Deo non sint suum esse, sed participant esse. Necesse est igitur omnia quae diversificantur secundum diversam participationem essendi, ut sint perfectius vel minus perfecte, causari ab uno primo ente.“ (STh I, q. 44, a. 1, c)

  15. „Necesse est autem ... intellectum humanum quo homo intelligit, incorruptibilem esse. Unumquodque enim sic operatur secundum quod habet esse. Intellectus autem habet operationem in qua non communicat corpus, ut ostensum est. Ex quo patet quod est operans per seipsum. Ergo est substantia subsistens in suo esse. ... Ergo intellectus quo homo intelligit, est incorruptibilis. ... Corruptio absque contrarietate esse non potest, nihil enim corrumpitur nisi a suo contrario: unde corpora caelestia, in quibus non est contrarietas, sunt incorruptibilia. Sed contrarietas longe est a natura intellectus ...“ (Compendium theologiae, 1. 1, cap. 84). 0 vzťahu elementov a ich spojení sa Tomáš zaoberá v diele De mixtione elementorum (0 zmiešení elementov). Tam napr. hovorí, že „ ... ignis et aqua sunt contraria,“ Preto nemôžu aktuálne spojené, ale iba virtuálne (silovo): „Sunt igitur formae elementorum in corporibus mixtis non quidem actu, sed virtute ...“ (De mixtione elementorum)

  16. „... creaturae conservantur in esse a Deo.“ ... Alio modo dicitur aliquid conservare per se et directe, inquantum scilicet illud quod conservatur, dependet a conservante, ut sine eo esse non possit, Et hoc modo omnis creatura indigent divina conservatione. ... solus Deus est ens per essentiam suam, quia eius essentia est suum esse; omnis autem creatura est ens participative, non quod sua essentia sit eius esse.“ (STh I, q. 104, a. 1, c)

  17. „... dupliciter aliquid rem aliquam in esse conservat. Uno modo, indirecte et per accidens, per hoc quod removet vel impedit actionem corrumpentis; alio modo, directe et per se, quia ab eo dependet esse effectus. Utroque autem modo aliqua res creata invenitur esse alterius conservativa. Manifestum est enim quod etiam in rebus corporalibus multa sunt quae impediunt actiones corrumpentium, et per hoc dicuntur conservativa ... Sic igitur dicendum est quod Deus conservat res quadam in esse, mediantibus aliquibus causis.“ (STh I, q. 104, a. 2, c)

  18. „Creaturarum autem naturae hoc demonstrant, ut nulla earum in nihilum redigatur, quia vel sunt immateriales, et sic in eis non est potentia ed non esse; vel sunt materiales, et sic saltem remanent semper secundum materiam, quae incorruptibilis est, utpote subiectum existens generationis et corruptionis. Redigere etiam alquid ad nihilum, non pertinet ad gratiae manifestationem, cum magis per hoc divina potentia et bonitas ostendatur, quod res in esse conservat.“ (STh I, q. 104. a. 4, c)

  19. „... corruptibile et incorruptibile sunt essentialia praedicata, quia consequuntur essentiam sicut principium formale vel materiale, non autem sicut principium activum; sed principium activum perpetuitatis aliquorum est extrinsecus.“ (De anima, q. 14, ad 5)

  20. „Forma substantialis est substantia incompleta, quae materiam determinat et complet in esse substantiali, ut anima respectu corporis, quod vivificando determinat.“ (J. Donat: Ontologia. 1940, cap. VI, a. 3, Nr. 441, s. 248)

  21. Porov. U. Meixner: Äquinas on Forms, Individuation and Matter. 1996, č. 1, s. 46 - 47.

  22. Porov. U. Meixner: Ereignis und Substanz. Die Metaphysik der Realität und Realisation. Schöningh, Paderborn, 1997, s. 137 – 153, 341 - 349.

  23. „Manirestum est enim quod materiae et formae unum est esse: non enim materia habet esse in actu nisi per formam. Differt tamen quantum ad hoc anima rationalis ab aliis formis. Nam esse aliarum formarum non est nisi in concretione ad materiam: non enim excedunt materiam neque in esse, neque in operari. Anima vero rationalis, manifestum est quod excedit materiam in operari: habet enim aliquam operationem absque participatione organi corporalis, scilicet intelligere. Unde et esse suum non est solum in concretione ad materiam. Esse igitur eius, quod erat compositi, manet in ipsa corpore dissoluto: et reparato corpore in resurrectione, in idem esse reducitur quod remansit in anima.“ (ScG, I. 4, cap. 81, Nr. 11) K trvaní matérie porov. pozn. 18.

  24. K označeniu a nasledovnej argumentácii porov. E. Coreth: Metaphysik. Tyrolia, Innsbruck-Wien, 1980, 3. vydanie, s. 196 - 204.