Odpoved´ na kritiku od A. Steinhausera

Lubomir Urbančok

Bol som veľmi prekvapený, keď som čítajúc posledné čísla časopisu Distance narazil na kritiku pána Antonína Steinhausera voči článku pána Lukáša Nováka z knihy Rozptýlit mlhu – Vecné úvahy nad exhortací Amoris Laetitia. Moje zaskočenie bolo o to väčšie, že som túto knihu považoval za najlepšiu kritiku Amoris Laetitia, poukazujúcu na zásadné problémy tohto dokumentu. Navyše som mal možnosť si pána Dr. Nováka vypočuť aj osobne a bol som potešený fundovanosťou a precíznosťou jeho kritiky a výkladu z pohľadu tomistického filozofa. To bol jeden z dôvodov, prečo som autorom navrhol preklad do anglického jazyka a o knihe som hovoril aj s jedným zo signatárov Dubia, kardinálom Raymondom Burke, popredným cirkevným historikom, ktorý sa hneď o anglický text zaujímal a prisľúbil napísať ku knihe predslov.

Po prvom prečítaní článku pána Steinhausera v Distance 2/2019 mi však bolo jasné, že jeho kritika je nepodložená a hoci veľmi suverénnym spôsobom odpisuje Dr. Nováka, avšak jeho kritika veľmi pokulháva v samotných jej základoch. Vzhľadom na to, že vysvetlenie omylov pána Steinhausera by si vyžadovalo desiatky ak nie stovky strán, pokúsim sa poukázať len na základné chyby, ktorých je tiež viac než dosť, v 3. bode jeho kritiky zo zmieňovaného čísla časopisu Distance. A teraz vecne a zároveň stručne, vzhľadom na obsiahlosť textu ako článku pána Nováka ako aj kritiky pána Steinhausera, snažiac sa o krátku a jasnú kritiku, pretože jasné veci nevyžadujú tak veľa slov.

“ Zásadní metodickou chybou Lukáše Nováka je mícháni textů papežského magisteria s texty, které do papežského magisteria nespadají, a nejsou tudíž chráněné charismatem zaručené pravověrnosti papežů. Takové texty mohou být tedy i heretické”

Pokiaľ ide o náznak toho, že môžme rozdelovať medzi rozličnou úrovňou vyjadrení pápeža, to je samozrejme jasné. Jednou vecou je encyklika, druhou je vyhlásené dogma, ďalšou rozhovor s novinárom, ktorý nie je autorizovaný napríklad pre denník “La republica”. Celkom však nerozumiem, čo myslí pán Steinhauser pod “charismatem zaručené pravověrnosti papežů”. Z pohľadu teológie má každý veriaci kresťan mimoriadnu pomoc a dary Ducha Svätého k vykonávaniu svojho poslania. Tým je v prvom rade v prípade pápeža “Posilňovať svojich bratov vo viere” (Lk 22,32), kde sa viera myslí čisto teologicky, teda ako nadprirodzená, božská čnosť. V tomto zmysle naozaj má aj pápež mimoriadnu charizmu, vyplývajúcu z jeho úradu. Z definície čnosti viery však vyplýva, že taká osoba musí byť nevyhnutne pravoverná. Preto ak by hlásala niečo, čo nie je v súlade s takou vierou, ešte nie je heretikom, ale môže ísť o jednoduchý omyl, ktorý môže jednoducho napraviť. To sa stalo aj v prípade pápeža Jána XXII. keď poprel vo svojej kázni dogmu o blaženom nazeraní duší na Boha v nebeskej sláve. Poprel ju vo svojich 3 kázniach prednesených v katedrále v Avignone (Marc Dykmans in Les sermons de Jean XXII sur la vision béatifique, Università Gregoriana, Roma 1973). Následne po vzbure kritiky voči nemu vyhlásil, že sa vyjadril len ako súkromný teológ a nie magisteriálne. Jeho nástupca Benedikt XII., bulou Benedictus Deus z 29.1.1336 jeho tézu odsúdil, hoci súkromného teológa. Zaiste sa jednalo o riadne magistérium, avšak nebolo neomylné. Hovoriť o heréze by bolo scestné, vzhľadom na to, že nezotrval v ňom naďalej a zriekol sa takého tvrdenia. Vzhľadom na to, ako sme vysvetlili, čo nadprirodzená čnosť viery obnáša v osobe toho, ktorý nesie pápežský úrad, je jasné, že nemožno robiť jasné delenie medzi osobou pápeža ako súkromnou osobou a jeho úradom. Heréza je definovaná Kódexom 1981 v súlade s kódexom 1917 ako vytrvalé popieranie Pravdy viery, celkom presne “tvrdošijné popieranie nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej”.

V bode 3 ohľadom právnej argumentácie pána Nováka pán Steinhauser okrem iného podsúva skutočnosť právneho pozivizmu a zároveň zdôrazňuje právomoc zákonodarcu si ľubovoľne zákony meniť. Takéto tvrdenie je však nesprávne z dôvodu, že my veríme, že v Kódexe kánonického práva (CIC) sú pretavené pravdy našej viery do zákonov, aby tak slúžili najvyššiemu zákonu tak, ako to definuje aj samotný kódex: “ salute animarum, quae in Ecclesia suprema semper lex esse debet”. (k. 1752). CIC nemožno chápať ako čisto právny dokument, ale je potrebné za ním vidieť teológiu, a preto čisto právnická interpretácia je scestná. Na mieste je teda v prípade kódexu kánonického práva, či daný kánon vyjadruje dostatočne danú pravdu viery, alebo nie. Preto je tvrdenie pána Steinhausera, že “Novelizace může starou normu implicitně zrušit nebo opravit libovolným nařízením”. Samozrejme kódex nie je dogmatika, a preto sa môže mýliť. Avšak je potrebné si klásť otázku, ak dojde k zmene, prečo k nej došlo. A ak v ňom niečo je uvedené, nakoľko je to v súlade so zjavenou pravdou. Náš profesor práva nám dával trefný príklad. Keďže sa moc pápeža definuje ako najvyššia, znamená to, že keď mi dnes poobede zavolá a ako kňaza ma požiada, nariaďujem Ti aby si sa oženil, môže to urobiť? Veď má najvyššiu moc. Keď som odpovedal, že nie, mnohí sa pohoršovali, že útočím na pápeža, avšak profesor mi dal za pravdu. Jeho moc je obsahovaná vyššie zmienenou definíciou, teda jeho poslaním využívať jemu zverenú moc k spáse duší. Jeden z najväčších cirkevných právnikov z Univerzity v Pamplone J. J. Hervada vysvetľuje pozitívne vyjadrenie Božieho práva v kánonickom nasledovne:

“Pozitivizácia Božieho zákona sa stáva skutočnosťou skrze Magistériu, liturgiu, náuku cirkvi alebo právnu náuku, skrze sensus fidelium (ako preložiť?) atď. Tento proces sa uskutočňuje v čase. Tak ako sa to stáva aj s dogmatickými pravdami, ktorých poznávanie má sklon k nárostu – postupne ako je poznaný Boží zákon, tak sa poznáva a formuje lepším a dokonalejším spôsobom, aby bolo možné vykonávať všetky jeho požiadavky” (citované podľa Daniel Cenalmor, Jorge Miras: Il diritto della Chiesa, p. 46).

Nie je tu možné písať celú teóriu cirkevného práva, avšak myslím že uvedená citácia aspoň načrtáva a podkladá argument, že nie je možné si meniť kánonické právo ani ľubovôle, hoci z pozície Najvyššieho zákonodarcu Cirkvi.

Čo sa týka dokumentu Úradu pre výklad legislatívnych textov, tie sú definované v Apoštolskej konštitúcii Pastor bonus, ktorá definuje poslanie jednotlivých dikastérii. II. Vatikánsky koncil v dekréte Christus Dominus, promulgovanom pápežom Pavlom VI. ako i koncilovými otcami definuje veľmi jasne teologicko-dogmatické poslanie jednotlivých vatikánskych kongregácii a dikastérii:

“Pápež pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou používa úrady Rímskej kúrie, ktoré konajú svoju službu v jeho mene a jeho autoritou na dobro partikulárnych cirkví a v službe ich pastierov.”

Teda vyjadrenia úradu pre výklad legislatívnych textov majú záväznosť samotného pápežského vyhlásenia, keďže tento úrad sa podiela v mene a autoritou pápeža na správe cirkvi. Preto jasné vysvetlenie kánonu 915, ktoré sa odvoláva na apoštolskú exhortáciu Famigliaris Consortio, nepotrebuje ďalší komentár.

Tvrdenie, že AL má pred predošlými exhortáciami prednosť, pretože je neskorší, je zavádzajúce a scestné, okrem toho, že je autorom nepodložené. Jedinú logiku by mohlo mať, keby predošlé dokumenty už jasne nestanovili náuku cirkvi a z nej vyplývajúcu prax, čo však nie je tento prípad.

Tvrdenie, ktoré pán Steinhauser uvádza, že Pápež stojí nad všetkým pozitívnym právom, je pravdivé len s istými predpokladmi. Predpokladám, že k nim smeruje aj keď píše, že Pápežská moc je plná, najvyššia a zároveň bezprostredná. To je, ako správne autor uvádza, zhrnuté v kánone 331, ktorý je definovaný Dogmatickou Konštitúciou LG 22. Mimochodom keď ho zmieňuje, tvrdí, že keďže je to ekleziologická téza (čo ňou myslí?), nemôže byť právne zrušená. Činí tak len o stranu ďalej, než keď povedal v predošlom texte, že “Novelizácia môže starú formu implicitne zrušiť, alebo opraviť ľubovoľným nariadením, ktoré je s ňou logicky nezlučiteľným”.

Pre krátkosť času zadefinujme teda aspoň, čo znamená, že moc pápeža je Najvyššia a plná.

Najvyššia:

Nie je právne vyššia inštancia v Cirkvi, teda nie je možné sa proti Pápežovmu rozhodnutiu odvolať (porov. kán. 333 paragraf 3), ako aj Prvý stolec nemôže byť nikým súdený (porov. kán. 1404).

Plná:

Má plne k dispozícii všetky funkcie jej nevyhnutné, a to učiť, posväcovať a riadiť Kristovu Cirkev, skrze všetky prislúchajúce právne a sviatostné úkony (porov. dogmatická konštitúcia LG 25 a kán 749).

Zároveň to všetko veľmi dobre zhrňuje dokument kongregácie pre Náuku viery nazvaný “ Primát Petrovho nástupcu v tajomstve Cirkvi, zo dňa 6. novembra 1998- citujeme bod 7).

“Rímsky veľkňaz je podobne ako všetci veriaci podriadený Božiemu slovu, katolíckej viere a je garantom poslušnosti Cirkvi a v tomto zmysle je “servus servorum” služobník služobníkov. On nemôže rozhodovať podľa vlastného uváženia, ale má dávať hlas Pánovej vôli, ktorá prehovára k človeku skrze Písmo, ktoré je žité a intepretované z Tradície.”

Bolo by ešte mnohé čo kritizovať z textov pána Steinhausera, ale krátkosť času to neumožňuje. Takto sme aspoň poukázali na niektoré základné omyly jeho textu, na ktorých stojí a padá jeho ďalšia argumentácia. Snáď je poučením pre to, že nemožno sa len čisto filozoficky, bez teologického vzdelania púšťať do argumentácie. Faktom je to, že pozorný čitateľ by ešte našiel ďalšie už filozoficky zjavné protirečenia uvádzaného textu. Ďalšou skutočnosťou je, že text pána Dr. Nováka ostáva fundovaným výkladom problémov apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia. Už len jednoznačná kritika popredných odborníkov na morálnu teológiu, medzi ktorých velikánov nepochybne patrí zosnulý kardinál Carlo Caffarra, poukazuje, že sa jedná o veľmi problematický text pápežského magistéria. Popri ňom stoja velikán práva, kardinál Burke, ako aj velikán štúdia dejín teológie – Walter Brandmuller. Vážnosť problému nie je možné zhodiť povrchnou kritikou, akou sa o to pán Steinhauser pokúšal, hoci aj snahu je potrebé oceniť. Napokon ostáva každému len doporučiť prečítanie si samotnej knihy Rozpýtlit mlhu, pretože patrí k najlepším na celom medzinárodnom teologickom trhu.