Mnohí ľudia sú prepnutí – analýza Karikovho románu Trhlina

Tibor Ondrušík

Mnohí ľudia sú prepnutí – analýza Karikovho románu Trhlina

Zoznámte sa s Trhlinou

Úspešný román o súčasnom Slovensku, v ktorom peniaze, alkohol, cigarety, nevera, rozvody, vraždy, nezamestnanosť, korupcia, mafia a pod. hrajú až druhé husle – to je vskutku diera (resp. „trhlina“) do sveta, priam paranormálny jav a nezabudnuteľný zážitok. O filmovej adaptácii knihy platí to isté. A čo viac, nejde o fikciu v bežnom zmysle slova, lebo Trhlina1) sa venuje desivému problému, ktorý presahuje do mimo-beletristickej reality, nech už si o jeho podstate myslíme čokoľvek. S pohorím Tribeč sa totiž spája neprimerane vysoký počet nevysvetlených zmiznutí ľudí. Okrem toho, mnohí návštevníci týchto končín hovoria o zvláštnych zážitkoch alebo prinajmenšom o tom, že pohorie na nich pôsobí tajomným či magickým dojmom.

Zlé zvesti o týchto horách (či skôr kopcoch) sa do povedomia širšej verejnosti dostali najmä prostredníctvom internetového článku Případ Tríbeč: Expozice z roku 1999 od autora s prezývkou Howadoor. Ten opisuje záhadné zmiznutia lesníka Samšályho (v roku 1929), Márie Švajzerovej (1930), Andreja Murgaša (1934), Waltera Fischera (1939), manželov Jána a Aleny Belanovičovcov (1966), Antonína Topila (na prelome rokov 1979 a 1980) a Jána Šalu (1995), ako aj objavenie telesných pozostatkov neznámeho muža (1954).

Preto sa od prelomu tisícročí nájdu nadšenci, ktorí si „tú svoju teóriu o Tribeči“ chcú overiť na vlastnej koži. Členom takejto výpravy bol vraj aj mladý muž vystupujúci v Trhline pod pseudonymom Igor. Ten následne vyhľadal spisovateľa Jozefa Kariku a požiadal ho, aby jeho tribečský príbeh literárne zaznamenal. Teda, s Igorom a Jozefom to bolo práve takto, ak autor knihy napísal pravdu a nič iné ako pravdu. Ale o tom neskôr.

Karika v každom prípade napísal na naše pomery originálnu, mimoriadne pútavú, sugestívne hororovú, dokumentárne poctivú a myslenie provokujúcu knihu. Jej čítanie je o to silnejším zážitkom, o čo väčšmi je čitateľ ochotný pristúpiť k nej so všetkou zodpovednosťou ako k pravdivému príbehu. V tomto ohľade nie je na zahodenie ani dobrá orientácia v Žiline, na Tribeči a v priľahlých obciach. Trhlina je zároveň mysteriózny triler, horor, detektívka, cestopis, dielo literatúry faktu, psychologická sonda, filozofická rozprava i mnoho iného.

Ciele, metódy a charakter tejto štúdie

Keď sa k Trhline vyjadrujú intelektuáli, zväčša im ide, v súlade s postmoderným myslením, o pisateľa a prijímateľa (spisovateľa, jeho recenzenta či kritika, literárneho bádateľa a čitateľa), o ich tvorivé a vnímavé subjekty, o pluralitu originálnych kreácií, prenikavých analýz a teoretických škatuliek týchto ľudí, no nie o vzťah predmetného diela k objektívnej realite. Ten buď ostáva stáť bokom2), alebo je vopred vyriešený pomocou predpokladu o literárnej fikcii, ktorý, zdá sa, vyplýva zo zvláštnej dogmy, že okrem literátov a literatúry nič (čo by stálo za slovo) nie je – Karika je predsa pán spisovateľ, nemôžeme teda čakať, že dovolí, aby jeho tvorivosť spútavali zážitky radového človeka.3)

V kontraste s touto paradigmou a v snahe doplniť opomínané, môj text sa nesie v intenciách klasického realistického myslenia a s ohľadom na prirodzenú túžbu mnohých čitateľov preniknúť za slovesnú vrstvu Trhliny a dopracovať sa k poznatkom o vzťahu jej obsahu k vonkajšej skutočnosti4), mieni zadosťučiniť aj tomuto cieľu.

V tejto štúdii sa usilujem predovšetkým: 1. analyzovať knihu pre potreby čitateľa, ktorý nie je literárnym vedcom; 2. zdôrazniť dôvody jej výnimočnosti; 3. vrhnúť trocha svetla na problém vzťahu tohto románu ku skutočnosti; 4. filozoficky rekonštruovať a kriticky preskúmať „obraz sveta podľa Trhliny“.

Keďže tieto úlohy nie je možné plniť bez referovania o postavách a ich vzťahoch, dejových zvratoch, symboloch, motívoch atď. a bez uchopenia tohto bestselleru ako celku, neštítim sa z neho prezradiť čokoľvek.

Hoci nižšie nevykonávam klasický literárny rozbor diela, úmyselne obchádzam mnohé dôležité aspekty knihy a venujem sa najmä jej záhadologickému rozmeru, nesnažím sa potvrdiť, ani vyvrátiť: 1. existenciu a pôsobenie neznámych síl v pohorí Tribeč; 2. pravdivosť ktoréhokoľvek mysteriózneho tribečského príbehu (o Samšálym, Švajzerovej, Murgašovi, … Igorovi). Svoje skúmania realizujem len na ploche textu knihy Trhlina; z neho samotného nie je možné vydolovať adekvátne riešenia týchto otázok pre oblasť mimotextovej reality. Ak Karika pravdivo zaznačil slová anonymného turistu, nie je to nevyvrátiteľným dôkazom paranormálnych javov v Tribeči, a ak je román zbierkou výmyslov, nie je to nevyvrátiteľným dôkazom ich neprítomnosti v danej lokalite.

K problému, či táto kniha vo svojej podstate je záznamom skutočných udalostí a literatúrou faktu, alebo je mystifikáciou a literárnou fikciou, pristupujem z pozície počiatočnej nerozhodnutosti. Som otvorený tak myšlienke, že v pohorí sa dejú podivuhodné veci a na Igorovom rozprávaní je kusisko pravdy, ako aj interpretácii, že strašidelné príbehy o Tribeči sú len fámy a údajné Igorove zážitky sú jeho úmyselnými výmyslami, halucináciami alebo Karikovou umeleckou kreáciou. Pri riešení tohto problému vychádzam z princípu ústretovej interpretácie (the principle of charitable interpretation); predpokladám, že spisovateľ nám na papieri zanechal pravdu, a vítam vysvetlenia, ktoré umožňujú obhajovať pravdivosť jeho slov. Zároveň uplatňujem metódu vyhľadávania podozrivých skutočností a nezrovnalostí v texte, prostredníctvom ktorej sa snažím odhaliť prípadnú vnútornú nekonzistentnosť rozprávania. Rovnako postupujem pri skúmaní správnosti Igorovho filozofického vysvetlenia charakteru sveta na základe skúsenosti s „tribečskou trhlinou“. Vychádzam z jeho slov, predpokladám ich úprimnosť a ich nárok na objektívnu platnosť, no hľadám v nich protirečenia a iné „trhliny“.

Predkladané riešenia si nárokujú na správnosť, ale určite nie sú vyčerpávajúce. Budoval som ich ako „pevné hniezdo“ a zároveň vypustil do sveta ako „lastovičky inšpirácie“ pre ďalších záujemcov o skúmanie tajov pohoria Tribeč.

Hrdinovia a príbeh Trhliny

Igor je mladý nezamestnaný absolvent vysokej školy s inžinierskym titulom. O vyštudovanom odbore zaryto mlčí. Je mestskou bytosťou a dieťaťom konzumnej spoločnosti. Svetonázorovo inklinuje k sekularizmu, progresivizmu a konformizmu. Jeho „spásou“ je práca, lebo tá mu dá peniaze, a tie sú poznávacím znakom dobrého života. Úspech badá v ocenení tými, ktorí si ctia trendy a v zadosťučinení týmto trendom, preto okrem hľadania práce investuje energiu aj do tvorby blogových článkov. Veľa si sľubuje od ich popularity. Miestami sa zdá, že internet je jeho pravým domovom. Má skúsenosti so sprejerstvom aj s drogami. Svoju rodinu nespomína. Býva v žilinskom byte s priateľkou Miroslavou, ktorú skrátene volá Mia.

Mia je vnímavá a snaživá. Vo vzťahu k Igorovi je až nekriticky verná. Hoci mu vie aj „prehovoriť do duše“, zväčša pôsobí zakríknutým dojmom. Mala ťažké detstvo. Obľubuje prírodu a turistiku. Dobrú kondíciu si udržuje behaním. Rovnako ako Igor vyštudovala vysokú školu, no absolvovala i masérsky kurz a privyrába si masérstvom (týmito sofistikovane servírovanými informáciami nás Igor – v líčení Jozefa Kariku – asi chce ušetriť poznania, že on a Mia sú párom nezamestnaných).

Počas vykonávania absolventskej praxe, pri demolačných prácach v starej vile, kde v minulosti sídlil Ústav pre duševne chorých v Žiline, Igor narazí na zdravotnú dokumentáciu pacienta menom Walter Fischer, vrátane zvukových záznamov jeho výpovedí. Z nich vysvitá, že Fischer musel počas výletu na Čierny hrad v pohorí Tribeč v januári 1939 zažiť niečo nevypovedateľne hrôzostrašné, pretože dovtedy zdravý robotník sa stal troskou a mimoriadne zložitým psychiatrickým prípadom. Igorovi skrsne v hlave myšlienka, že príbeh o tomto objave bude naozajstnou bombou jeho blogu. Fascinovaný príbehom zo žilinskej psychiatrie, Igor sa púšťa do overovania informácií na internete a zisťuje, najmä z už spomínaného Howadoorovho článku, že Walter Fischer nebol jediným, kto sa stratil v lesoch Tribeča. Následne sa v internetovej diskusii stretáva s Dávidom Kerčelom, zástancom prirodzeného vysvetlenia tragických tribečských udalostí, aj s Andrejom Bežanským, presvedčeným o tom, že v pohorí sa deje niečo paranormálne. Zrážka týchto protichodných síl a Igorova posadnutosť tvorbou blogu vedie k osobnému stretnutiu Igora, Mie, Dávida a Andreja v žilinskej kaviarni Café le Jour, ktoré po vzájomnom podpichovaní vyústi do dohody, že štvorica sa pôjde o pravde presvedčiť priamo na Tribeč.

Keďže ľudia tam vraj miznú v zimnom období (od konca novembra do marca), protagonisti si výpravu naplánujú na december. O jej priebehu hovorí posledná z troch kapitol knihy. Rozsahom sa takmer vyrovná tej prvej, ktorej hlavné body obratu som stručne predstavil v predchádzajúcom odseku. Kratšia druhá kapitola sa venuje novembrovému výletu na Tribeč, zameranému na „ochutnávanie atmosféry“ predmetného pohoria. Karika termín tejto akcie úmyselne neuvádza priamo, čím necháva čitateľa v neistote, či sa hrdinovia pohybujú v nebezpečnom časopriestore. Hoci v strednej časti dosť výrazne vystupujú do popredia cestopisné a vlastivedné črty, jej pôsobivá napínavosť v ničom nezaostáva za záverečným dejstvom – divokým šialenstvom, ktoré, slovami Igora, v poslucháčovi nemôže zanechať nijaký iný dojem ako ten, že protagonistovi „totálne preplo“ (s. 219).

V tejto formálne trojdielnej štruktúre diela si našu pozornosť získava najskôr mrazivý príbeh Waltera Fischera. Tribečská záhada expanduje prostredníctvom prerozprávania Howadoorovho článku a je doplnená správami o novších udalostiach v pohorí (existenciu týchto textov si každý môže ľahko overiť, keďže spisovateľ nám v poznámkach pod čiarou necháva hypertextové odkazy). V procese skúmania podstaty nebezpečného fenoménu graduje výživná a výborne vyvážená polemika medzi Bežanským a Kerčelom, ktorá štartuje vo virtuálnom svete internetovej anonymity a vrcholí fyzickým stretom v zvlnenom zalesnenom teréne zradného pohoria. Dobrodružstvo pod náporom prazvláštnych zážitkov vedie k neblahému záveru. Ten sa na jednej strane vzpiera uchopeniu, na druhej strane je otvorený nespočetnému množstvu interpretácií.

Trhlina ako krásna literatúra

V ostrom kontraste voči mysterióznosti jej námetu, príbeh knihy je napísaný mimoriadne zrozumiteľne a jednoznačne. Vždy presne vieme, čo sa deje a o čo ide, ale takmer nikdy nevieme, čo si o tom máme myslieť. Rozprávanie nemá hluché miesta, dej je ľahko sledovateľný a smeruje priamo k svojmu cieľu, absentujú nepodstatné odbočky a nadbytočné postavy, protagonisti sú vzájomne nezameniteľní, rozhovory zasa šťavnaté, miesta dýchajú atmosférou a reálie „nášho sveta“ sú podané polopatisticky a predsa pôsobivo. Aj bežný človek sa v tom celom pre svoje potreby rýchlo zorientuje a zároveň ho môže tešiť pocit, že zakopol o čosi zaujímavé z tvorby webového obsahu, psychológie, psychiatrie, turistiky, geografie, histórie, fyziky a, samozrejme, z (údajného) paranormálna.

Dokonalá záhadnosť Trhliny je docielená nie jej explicitnou mysterióznosťou, ale elegantným balansovaním na hranici medzi nepreniknuteľnou tajomnosťou a prozaickou vysvetliteľnosťou:

Dávid zvýšil hlas: „Ako by to mohli byť ony?!“ Strčil nám pod nosy mapu a podráždene ukazoval prstom. „Vidíte ten chodník z Veľkého Tribeča? Ide odhora dole takmer v zvislom smere. My sme išli vodorovne po tejto kóte. Ako by sme mohli chodník minúť, keď sa tie trasy kolmo pretínajú?“

„Možno sme ho neminuli, ale prehliadli,“ povedal som. „Bolo tam veľa lístia, mohlo ho zasypať. Jednoducho sme si ho nevšimli a obišli celý vrchol dookola.“

„V živote som neprehliadol chodník.“

„Možno už áno,“ sykol Andrej. (s. 274)

Trhlina je takým pútavým, vťahujúcim a hrôzostrašným čítaním z veľkej časti práve preto, lebo jej autor nás mnohonásobne nabáda – skryto i otvorene – aby sme od nej dali ruky preč. „Toto nie je pre Teba.“ (s. 5), tak znie prvá veta Predhovoru autora. No nie je to len výstraha Igora Jozefovi, je to aj Jozefovo memento pre nás. Varovania útočia opakovane a úspešne sa im darí vytvoriť prepojenie medzi čitateľom a nebezpečným Tribečom prostredníctvom reťaze, ktorej ohnivká tvoria Jozef Karika, Igor a jeho partia, Howadoor, Walter Fischer a ďalšie čiastočné i úplné obete pohoria. Všetci títo sa do toho namočili, hoci mali mnoho príležitostí viesť svoje životy inými cestami: „Stále mám v hlave to blbé keby. Keby som zostal potichu… Keby som tam nešiel… Keby som neotváral trezor… V telke raz vraveli, že takúto slučku má v hlave skoro každý, kto spôsobí nehodu, tragédiu či nešťastie. Sebe alebo inému – na tom až tak nezáleží. V každom prípade, žiadny div, že premýšľam presne takto. Určite ešte nejakú podobnú križovatku spomeniem. Zvláštne, koľko ich je – cesta k niečomu zlému je zakaždým plná križovatiek, výhybiek, odbočiek… Napriek nim však napokon dorazíš do čierneho cieľa.“ (s. 47) A niet pochýb, že do čohosi sa „namočil“ každý, kto sa románu venoval.

Karika prezentuje svoju knihu ako hrozbu pre čitateľa, ako niečo, čo by u neho mohlo vyvolať závislosť a priviesť ho k nešťastiu. Tento motív sa vinie dielom ako akási červená niť a je živený prítomnosťou plejády nebezpečných a nebezpečne neodolateľných objektov v rozprávanom príbehu: vila, trezor, zdravotná dokumentácia, platne s nahrávkami, Howadoorov článok, Igorov blog, Andrejov videozáznam, opustená osada Kľačany, vrcholová kniha na kopci Žibrica, tajomné svetlá, chátrajúci dom, maringotka s ozdobnou kľučkou na dverách, fotografia s piatimi členmi výpravy a v neposlednom rade Tribeč ako celostný fenomén. Viaceré z týchto predmetov a úkazov sa v deji objavujú opakovane, ako akési déjà vu, čo zvyšuje ich účinnosť.

Úmyselné bratanie sa s týmito hrozbami v konečnom dôsledku vedie k stretnutiu so samotným absurdnom: „Keď sa ocitneš tvárou v tvár absurdite, prevalcuje ťa, ani nevieš ako. Najhoršie je, keď sa niečo absurdné spája s neznámom. Taká kombinácia ťa úplne rozloží.“ (s. 113) – takto to Igor anticipoval už pri premýšľaní nad mysterióznymi stránkami Tribeča v bezpečí žilinského bytu. V závere potom len obšírnejšie opísal to, čo vedel skôr, než si to na vlastnú škodu vyskúšal sám na sebe v pohorí: „Napokon, je to vlastne jedno, pri stretnutí s absurdnom ti nepomôže vôbec nič. (…) Väčšine ľudí bliká v živote iba jediné absurdno – vlastná smrť –, a ani s tým si nevedia poradiť. Hnev, popieranie, rôzne formy útekov – do náboženstva, hrabania majetku, plodenia detí či do tupej každodennosti… Nedaj sa vysmiať, všetko iba rovnako zbytočné snahy vygumovať absurdno.“ (s. 307)

Spisovateľ umne pracuje so symbolikou, ktorej je čo do množstva v diele tak akurát, pričom v drvivej väčšine prípadov by mala byť čitateľovi intuitívne jasná. Na sa scéne objavuje napr. čierna príšera (s. 9), živé ticho s očami, ušami, ústami (s. 59), dvanástková sústava, v ktorej sa dvanásť píše desať (s. 72), ale aj vžité porovnanie Dávida s Goliášom (s. 210).

Častým opakovaním symbolov je zaistené ich zapamätanie a porozumenie na strane čitateľa, čo v konečnom dôsledku zintenzívňuje ich kumulatívny efekt, takisto ako v prípade už spomenutých nebezpečných objektov. Takto nás knihou sprevádzajú najmä symboly reprezentujúce tri významné motívy – trhlinu, špirálovitosť a nemožnosť prekonať limity vlastnej prirodzenosti. Kým druhý a tretí sa vyskytujú v rôznych obmenách, no vždy ukazujú na tú istú skutočnosť, ten prvý sa objavuje v stabilnej podobe a strieda významy, pričom v prvom pláne označuje akýsi portál medzi „naším“ a „iným“ svetom (s. 137).

Závitnicu v Trhline reprezentujú: Fischerova slimačia ulita (s. 61), Miine živé špirály (s. 351), ale tiež taká neexplicitná – a svojou nevtieravosťou mimoriadne pôsobivá – drobnosť, akou je prehrávanie gramofónovej platne s psychiatrickým audiozáznamom. Tenšia a ostrejšia ihla moderného gramofónu spôsobila na jednej strane nezvratný proces prepisu starej nahrávky, na strane druhej zdôraznila rozklad vedomia, osobnosti a spomienok pacienta i bezradnosť jeho lekára tým, že ich zmysluplná i nezmyselná reč sa premenila na šum a praskanie (s. 77). Motív špirály nám autor dáva do pozornosti aj v záverečnej poznámke pod čiarou (s. 364-365).

Pavúk v pohári (s. 60), hmyz v pohári (s. 63), hladké priezračné steny (s. 63), vrážanie do vrstvy priehľadného ľadu (s. 349) a mucha narážajúca do skla (s. 352) – všetky tieto výrazy odkazujú na neprekonateľné prekážky pre obmedzené bytosti, pričom v tejto veci sa interpretácii medze nekladú, od esencie klasického myslenia, ktorá robí každú vec práve tým, čím je (a ničím iným), cez Kantovu nemožnosť nahliadnuť noumenálnu skutočnosť (poznať veci o sebe), po v súčasnosti obľúbený horizont udalostí z fyzikálnej teórie.

Ale ani tu sa opakovania nekončia. Karika necháva postavy omieľať určité výrazy ako dôkazy ich šoku, dezorientácie i extrémnej sústredenosti v snahe zachrániť sa posledným vypätím všetkých síl. Igor si takto počas blúdenia nočným lesom hovorí sám pre seba najskôr „Bludičku nesmieš privábiť hlasnými zvukmi.“ (s. 332), potom „Bludičku nesmieš upútať hlasnými zvukmi.“ (s. 335), chvíľu nato „Hlasný zvuk priláka bludičku.“ (s. 339) a opäť „Bludičku priláka hlasný zvuk.“ (s. 342)

Viacnásobne, „v podobe relatívneho častého používania techniky tzv. chorálu“5), sa v románe vyskytujú napr. aj verše zo skladby Hýkal od kapely Zrní (s. 243, 253, 328, 334, pričom jej celý text je uvedený na s. 226-227) či Hviezdoslavove slová „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás“ (s. 238, 348), čo sú vonkajšie a náhodné myšlienky a vyjadrenia, ktoré v priebehu deja nadobudli pre protagonistov hlbší význam. Čitateľov prepájajú s vnútorným svetom postáv a zároveň im slúžia ako akési „turistické značky“ pri orientácii v temných lesoch tajomstiev Trhliny.

Vychádzajúc z reakcií na internete, výraznú (najmä negatívnu) odozvu u čitateľov vyvoláva netaktné vyjadrovanie sa protagonistov diela. Karikova prax v tejto sfére písania sa však neobmedzuje na papagájovanie troch-štyroch najčastejšie používaných „vybraných slov konverzačnej slovenčiny“. Vulgarizmy v Trhline dýchajú nevídanou autenticitou, pretože sú nielen adekvátne nezávideniahodným okolnostiam, najmä však sú vždy prednášané so zápalom a mnohé z nich majú vlastnosť sviežej originality. Je ťažké predstaviť si, že by ich spisovateľ vymýšľal od stola. Možno ich doslovne prebral z Igorovho prejavu pred zapnutým diktafónom, možno ich starostlivo odpozoroval z reálnych situácií. Každopádne, človeka, ktorý sa rozhodol čítať horor o hrôzostrašných veciach odohrávajúcich sa „za humnami“ by nemalo rozhodiť niekoľko slov nespĺňajúcich jeho vysoké mravné alebo jazykové štandardy. Vzhľadom na povahy aktérov dobrodružstva by nebolo rozumné očakávať, že títo tvárou v tvár desom desivým začnú odriekať „Anjeličku, môj strážničku…“. Nie každá kniha plní v prvom rade funkciu vzoru. Zároveň každý, kto chce, môže v každej takej knihe objaviť ideál pomocou negácie toho, s čím nie je spokojný.

Trhlina istotne nie je vhodná pre deti a slabšie povahy, takže sa asi nikdy nestane povinným čítaním, hoci z výchovného hľadiska, ako výstraha, by si niektoré jej pasáže zaslúžili byť zaradené aspoň medzi úryvky z literárnych diel v školských učebniciach, predovšetkým táto:

„Chodievaš občas do hôr? Ak hej, tak vieš, čo všetko sa tam dá vidieť. Na bralách Ostrého Roháča stretneš rodinku obutú iba v gumených šľapkách, vo vysokohorskom teréne sa tacká starý otec s dvoma malými vnúčatami – bez vody, jedla či poriadneho oblečenia, však načo? Veľa ľudí je prepnutých, nevnímajú realitu, vyberú sa do hôr ako na prechádzku do mestského parku. Nečudo, že sa podaktorým čosi prihodí a nevrátia sa. Nič záhadné v tom nie je.“ (s. 124)

A niektoré stručné múdrosti z nej by rovno mohli byť tesané do kameňa. Asi najväčšmi si o to koleduje výrok „Najhoršia je hrôza z obyčajných vecí“ (s. 281), hoci knihu obývajú aj menej vznešené ponaučenia, napr. „tie najväčšie haluze v živote nevyvolávajú drogy, ani náhodou“ (s. 102), alebo „Keď sa spoja les a tma, fungujú lepšie než najdômyselnejší labyrint.“ (s. 336)

Karika dobre vie, ako navnadiť čitateľa aj ako si pridať body. Zatiaľ čo v úvode nám oznamuje, že si vypočul príbeh, z ktorého mu „skoro vyšumel mozog z hlavy“ (s. 7), vo finiši nám odovzdá presný opak toho, čo proklamuje svojimi slovami: „Nebudem fantazírovať, ani dramatizovať, hoci zakončenie takéhoto príbehu domnienkou, že jeho nešťastný rozprávač spáchal samovraždu, by mu nepochybne pridalo zopár beletristických bodov.“ (s. 363)

Inou silnou stránkou literáta je účinné zachytenie zmyslových vnemov a atmosféry pomocou jednoduchého jazyka: „Vydal som sa za ňou, napredovali sme pomaly, mal som dojem, že sa vraciame do hustej oblasti čierneho lesa. Kmene tam boli mohutnejšie, stromy oveľa staršie, neustále som zakopával o hrubánske prepletajúce sa korene. Prisahal by som, že tam bolo chladnejšie než inde, vo vzduchu sa vznášal odlišný zápach – neviem ho presne opísať, ale tak nejako voňajú prastaré miesta.“ (s. 342). Genius loci lokalít deja je takmer hmatateľný.

Pravdepodobne najväčšou devízou Trhliny je odvaha jej autora: Ten sa pustil do kontroverznej a riskantnej témy, ktorá sa bytostne týka našej domoviny. Prepožičaním rozprávačského talentu Igorovi – osobe s pochybnou minulosťou a diskutabilnou morálkou – tiež nevstúpil na dvakrát pevný ľad.

Ale akoby mal pocit, že mu odvaha chýba, ešte odvážnejšie na seba vychrlí tušenú kritiku, keď sa ústami hlavnej postavy prirovná k manipulátorovi: „Presne tak, dimenzionálne brány, cudzie svety a tajomné bytosti… Konečne to niekto v spojitosti s Tribečom povedal priamo a nielen pomedzi riadky, ako to s obľubou robia takzvaní racionálni záhadológovia. Nepovedia „dimenzionálna brána“, lebo by sa im ľudia so štipkou zdravého rozumu vysmiali. Radšej namiesto toho zmanipulujú a opíšu udalosti tak, aby z nich nepriamo vyplývalo, že akási vysnená trhlina medzi svetmi je najprijateľnejším vysvetlením. Veľmi priehľadná manipulácia.“ (s. 136-137).

Okrem sebakritiky, ktorá sa objavuje medzi riadkami v práve citovanom odseku, autor sa neštíti ani kritiky (minimálne časti) vlastných čitateľov: „Veď ktorý normálny človek by sa seriózne zaujímal o podobný prípad?“ (s. 141).

V neposlednom rade je v hre smelé rozhodnutie pisateľa venovať mamutí priestor (cca. jednu pätinu dĺžky knihy) nezmyselnému zakončeniu. Otvorený, nejasný, neúplný, prikrátky, pridlhý či mätúci koniec by čitateľ azda zvládol, no o nezmyselnom sa to tvrdiť nedá. Nezmyselné je nezvládnuteľné. K takému záveru dospel aj Igor po „tribečskom tripe“. Týmto súladom medzi pocitmi percipienta a úvahami protagonistu sa zosilňuje účinok diela na príjemcu.

Igor vo svojom rozprávaní často používa filmové príklady.6) Takto svoje dojmy a zážitky buď pripodobňuje, alebo naopak dáva do protikladu k scénam z filmov ako Vesničko má středisková (s. 12), Kulový blesk (s. 20), Ako si vycvičiť draka (s. 26), Záhada Blair Witch (s. 180, 229, 244, 289), Texaský masaker motorovou pílou (s. 207), Matrix (s. 215), Descent (s. 229), Wrong Turn (s. 229), Walking Dead (s. 311), Zachráňte vojaka Ryana (s. 328) a Zítra vstanu a opařím se čajem (s. 347). Jeho obľúbenou sériou určite bola Hra o tróny (spomína ju, i keď len okrajovo, na s. 12 a 220), no pri opise atmosféry nezabúda ani na Akty X (s. 108), Mestečko Twin Peaks (s. 189 a 190) a epizódu Studna zo seriálu Třicet případů majora Zemana (s. 196).

Preto si tiež pomôžem filmovým prirovnaním. Charakterom aj štruktúrou román pripomína legendárnu Apokalypsu Francisa Forda Coppolu (Apocalypse Now, 1979). V oboch prípadoch ide o umelecky pôsobivé pátranie po fascinujúcich záhadách (taje Tribeča a dezertovaný plukovník Kurtz v kambodžskej džungli), ktoré putuje od jednej nepredvídateľnej šialenosti k druhej a zasekne sa (zamrzne, spľasne ako bublina, premení sa na absurditu – dosaďte si svoje obľúbené metaforické vyjadrenie) v momente, keď očakávame začiatok jeho vyvrcholenia (objav úzkej špajze a vstup do Kurtzovho tábora). Pokračovanie oboch diel sa následne stáva zbytočným. Predlžovanie utrpenia percipienta pomocou nezmyselnosti je v prípade Apokalypsy miernejšie, preto dielu ako celku až tak veľmi neublíži, ale Trhline pokus o celoplošnú sebadeštrukciu takmer zláme väzy.

Tajomstvo samotné a Karikovo podanie sú však také lákavé, že román – aspoň pre niektorých čitateľov – nestráca dych ani v tejto doméne nezmyselnosti. Trhlina sa priam núka k opätovnému čítaniu, a nečudoval by som sa, ak by sa do neho pustilo aj zopár tých, čo boli znechutení alebo sklamaní z rozuzlenia.

Skúmanie skutočnosti

Pre rozumovú bytosť je neodolateľným dobrodružstvom práve toto hľadanie príčin, vysvetlení a súvislostí, pátranie po povahe skutočnosti, po hraniciach nášho poznania a po zmysle toho celého. Trhlina je v tomto ohľade úžasná kniha, pretože núka netušené tajomstvá na každej úrovni. Je len na čitateľovi, koľko ich v nej nájde a aký postoj k nim zaujme.

Je príbeh Trhliny pravdivý? Spisovateľ často zdôrazňuje, že nevedel a stále nevie, kde v tomto románe leží hranica medzi realitou a fikciou.7) Napr. vo videu Jozef Karika o svojom trileri Trhlina (2016) na YouTube kanáli vydavateľstva Ikar hovorí: „pri písaní som nevedel presne odlíšiť, a neviem to s istotou doteraz, kde v tej knihe končí fikcia a kde začína realita“. Trhlina nepochybne je mixom skutočnosti aj fikcie. Avšak mnohí k nej pristupujú s očividne chybnými predpokladmi; jedni s tým, že ide o svätú pravdu; druhí s tým, že je to výmysel. Takým konaním sa obe skupiny snažia ochudobniť o dobrodružstvo myslenia a tá druhá aj o akúkoľvek inú prípadnú pozitívnu skúsenosť.

Uznanie možnosti realizmu Trhliny má veľký zážitkový potenciál, ktorý sa neobmedzuje iba na schopnosť spôsobiť, aby sa pri jej čítaní jeden bál prejsť pár krokov po svojej neosvetlenej domácnosti a naľakal sa vlastného tieňa. Na druhej strane, ak sa niekto románom o udalostiach medzi Žilinou a Nitrou prebíja s presvedčením, že autor mu zámerne servíruje nepravdu o skutočnom svete (že sa stalo niečo, čo sa nestalo) alebo o svojom úmysle (beletristicky zachytiť vypočutý príbeh), neprekvapuje ma jeho negatívne hodnotenie diela – čudujem sa len tomu, že v takom prípade od neho vôbec niečo čaká. Viera v silu literatúry a redukovanie reality na pravidlá literárnej teórie sú však niekedy také silné, že zatvárajú oči voči tým najzjavnejším veciam – v prípade Trhliny sú nimi Karikova proklamácia o reálnom príbehu v reálnych kulisách a triezve očakávanie čitateľa, že autor mu nebude otvorene klamať priamo do očí. Preto by sme na tieto dve skutočnosti mali brať ohľad, keď už pre nič iné, tak aspoň z čisto pragmatických dôvodov.

Aby bol môj prístup k Jozefovi Karikovi čo najohľaduplnejší, v nasledujúcich riadkoch budem v súlade s princípom ústretovej interpretácie predpokladať, že autor, ktorý sa k téme Trhliny už viac nemieni vyjadrovať (s. 364-365), nám napísal pravdu nielen o Igorovom rozprávaní, ale tiež o svojej úlohe v procese pravdivého zvečnenia Igorovho príbehu.

Vychádzajme teda z jeho slov „netvrdím, že to, čo si prečítate, je pravda“ (s. 5), „netvrdím ani to, že ide o zámernú lož alebo výpoveď pomätenca“ (s. 5) a „strašidelné či paranormálne javy ma bavia výhradne v umeleckej alebo príbehovej rovine, inak v podobné záležitosti neverím, ani ma príliš nezaujímajú“ (s. 7). Túto rezervovanosť autor ďalej rozvíja priebežnými hodnoteniami rozprávania, ktoré si vypočul. Na jednej strane prehlbuje svoj skepticizmus vyjadreniami ako „historka o objave platní mi nepripadala príliš hodnoverná“ (s. 161), ba dokonca tvrdí, že „sa na prvom stretnutí utvrdil v názore, že ide o výmysel alebo žart“ (s. 161); na strane druhej prichádza s nekompromisným presvedčením: „Niektoré prvky tejto legendy [o Tribeči – moja pozn.], ako aj Igorovho rozprávania, sa podľa mňa opierajú o reálny základ a reálne udalosti.“ (s. 218).

Podľa spisovateľovho svedectva bol Igor presvedčený o tom, že Karika si na konci Igorovho rozprávania bude myslieť, že Igorovi „totálne preplo“ (s. 219). Literát uznáva, že v tomto mal „úplnú pravdu“ (s. 219) a na konci jeho výklad hodnotí ako „uletené blúznenie“ (s. 364), pre ktoré mladík „nepredložil žiadne dôkazy“ (s. 364). Podľa Kariku Žilinčan nevylúčil možnosť, že trpí ozajstnou duševnou poruchou (s. 219) a pripúšťal, že vysvetlenie, že je blázon, by mu bolo úľavou (s. 8).

Pre interpretáciu knihy vo vzťahu k realite je najcennejším vyjadrením pravdepodobne táto technická poznámka o spisovateľovej pracovnej metóde: „Znamená to, že niektoré pasáže textu sú doslovné citácie – prepisy nahrávok, iné sú mierne dotvorené do románovej formy. Nikdy som však nemenil obsah povedaného, ani doň nijako nezasahoval. (Jedinou výnimkou sú mená a priezviská hlavných aktérov, tie sú zmenené.)“ (s. 8) Z nej totiž vyplývajú mimoriadne dôležité závery. Karika nemenil zemepisné názvy. Žilina ostala Žilinou, Štitáre Štitármi, Javorový vrch Javorovým vrchom, Tribeč Tribečom… Preto si – na rozdiel napr. od psychologického realizmu (subjektívne prežívanie postavy menom Igor je nám neprístupné) – môžeme posvietiť na geografický realizmus diela. Ale nielen na ten, rovnako je nášmu skúmaniu otvorená takmer celá faktografia toho, o čom príbeh Trhliny hovorí i logika tohto príbehu.

Pozorní percipienti takmer istotne objavia aj ďalšie, no nižšie ponúkam na zamyslenie tie nezrovnalosti a mätúce nejasnosti o úplne jednoznačných záležitostiach nášho všedného sveta (nie o záhadách Tribeča), ktoré najsilnejšie udreli do mojich očí. Činím tak v súlade s presvedčením, že práve vnútorné rozpory sú tým, čo môže vyvrátiť predpoklad o Trhline ako o vierohodnom svedectve o mimotextovej skutočnosti.8)

„Celé rozprávanie som zaznamenal počas šiestich stretnutí.“ (s. 8) – tak píše autor vo svojom predhovore. Neskôr však uvádza, že prvá séria nahrávok vznikla medzi 18. 4. 2015 a 16. 5. 2015 (s. 9), druhá séria medzi 23. 5. 2015 a 6. 6. 2015 (s. 164) a tretia medzi 13. 6. 2015 a 28. 6. 2015 (s. 220). Ako to máme chápať? Vzťahuje sa tvrdenie o šiestich stretnutiach iba na prvú sériu nahrávok? Prečo potom Karika spomína šesť stretnutí v predhovore k celej knihe a v súvislosti s celým rozprávaním? Alebo sa Jozef stretol s Igorom len šesťkrát (v šiestich vyššie uvedených termínoch) a neskôr rozdelil týchto šesť stretnutí do troch umelo vytvorených dvojíc – sérií tak, aby korešpondovali s troma kapitolami knihy? Alebo stretnutí nebolo šesť? Aplikoval Karika „aritmetiku trhliny“ (o ktorej bude reč nižšie v súvislosti s otázkou, či 2 a 2 sú 4) aj na svoje prerozprávanie Igorovho príbehu? Ktorákoľvek z týchto alebo iných možností je správna, čitateľ je – či už úmyselným alebo neúmyselným – konaním autora priam zvádzaný k tomu, aby mu neveril ani slovo.

Nepresné údaje a nezrovnalosti hrajú v románe veľkú rolu. Čomu však slúžia? Tajomnosti? Realizmu? Odhaleniu zámernej manipulácie s čitateľom? Igor hovorí, že obdobie od 26. 8. do 5. 9. trvalo „takmer týždeň“ (s. 70). Svoj byt opisuje ako miniatúrny jednoizbák (s. 10) – hoci to môže byť obrazné pomenovanie pre byt, ktorý je menší než byt jeho túžob – no neskôr spomína kumbál a kuchyňu (s. 44), spálňu (s. 45), obývačku a záchod (s. 56). Bol aj za tieto lapsusy zodpovedný Igorov pervitín? Či nebodaj pôsobil Tribeč na mladíka už v tom okamihu? Ide len o všedné ľudské omyly, aké robíme všetci a čakáme, že ich budú robiť aj hodnoverne zobrazené postavy? Sú to diery v spisovateľovom pláne vydávať výmysel za skutočnosť? Líši sa to od prípadu k prípadu?

Keď čítame opisy zážitkov z búrania starej vily, ako napr. „V pekelnom rachote i prachu sme kúsky skla s úlomkami tehál nahádzali do fúrika a náklad vyviezli na dvor. Takmer som si vykašľal pľúca aj priedušky, príšerne ma dusilo; prach mi vydrel sliznice, v hrdle aj nose ma hnusne štípalo.“ (s. 27), môžeme opodstatnene pochybovať zdravom rozume hlavného hrdinu, inak by sme (v rozpore s predpokladom o pravdivosti Karikových slov) museli začať pochybovať o pravdivosti príbehu, ktorý nám predostiera.

Je nepochopiteľné, prečo Igor, taký inteligentný a zbehlý v mnohých veciach, navyše, majúci celý svet „v paži“, vykonáva takúto sebazničujúcu absolventskú prax v dĺžke 8 hodín denne (s. 115) počas 3 mesiacov (s. 221) za 130 eur mesačne (s. 10), pričom podľa vlastných slov prichádza o zdravie, a to všetko kvôli tomu, aby mu teta úradníčka čírou náhodou neudelila nejaký pomyselný čierny bod (s. 10). Igor sa správa, akoby jeho život závisel výlučne od úradu práce, a to napriek jasnému poznaniu, že úrad mu v hľadaní práce zatiaľ nijako nepomohol. Po dvoch dňoch absolventskej praxe mal „brutálnu svalovicu“ (s. 35) a napriek tomu pokračoval po trajektórii k ominóznemu koncu: „Tri mesiace som makal na stavbe ako hovädo, pľúca som mal zanesené sutinou a pre bolesti v krížoch som sa občas bez pomoci ani nevydriapal z postele. Zato sa mi však podarilo ušetriť krásnych stoosemdesiat, opakujem stoosemdesiat eur.“ (s. 221). Dávid Kerčel, ktorý neexistoval, nám síce pripomenul, že „veľa ľudí je prepnutých“ (s. 124), ale na miestach ako je toto sa neprepnutý človek ťažko ubráni myšlienke, že kniha je neporovnateľne lepšia v mysterióznej ako v prirodzenej rovine.

Nezrovnalosti ohľadom úradu práce (dĺžka trvania absolventskej praxe, platové podmienky, prideľovanie manuálnej práce vysokoškolským absolventom, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci) by boli témou na samostatnú štúdiu. Rozchod s realitou v týchto otázkach je ešte výstižnejšie zhmotnený vo filmovej verzii Trhliny, kde si rebelant Igor pred bežnou návštevou úradu oblieka bielu košeľu (tú tam nosí azda len riaditeľ úradu, aj to asi iba pri výnimočných príležitostiach) a v nej vzápätí absolvuje aj prvý pracovný deň. Ach, jaj! Ktovie, ako to bolo s Igorom, ale zdá sa byť takmer isté, že ľudia ako Jozef Karika alebo režisér filmu Peter Bebjak úrad práce nikdy nenavštevovali.

Samostatnú štúdiu by si zaslúžila aj otázka existencie a polohy bývalej žilinskej psychiatrie (Ústavu pre choromyseľných v Žiline). Číslo domu 41, kde podľa záznamov ústav sídlil v roku 1936 (s. 24-25) a kde mala ešte pred niekoľkými rokmi stáť jeho ruina, by ste však dnes na ulici J. M. Hurbana hľadali márne. Číslovanie sa za tie roky mohlo zmeniť, no otázkou zostáva, či sa na danom mieste nachádzala budova zodpovedajúca popisu a účelu zo stránok knihy Trhlina.

Vila so šindľovou strechou (s. 25), „zvonku nevyzerala rozľahlo – dve poschodia, nevysoká ozdobná vežička, popraskaná omietka plná reliéfov a iných chujovín“ (s. 13), bola umiestnená „vo vnútrobloku za zelenou budovou stredoškolského internátu a jedálne“ (s. 12), pričom „z prednej strany ju zakrýval internát, z opačnej – od Ulice Andreja Kmeťa – zas dlhá bytovka“ (s. 13). Z opisov okolia vily a cesty k nej, napr. „z Hodžovej to už bolo blízko – synagóga, vysoká škola, rozostavaný penzión, školský internát a… moja vyvolená ruinička“ (s. 50), vyplýva, že budova bola situovaná v areáli súčasného Gymnázia svätého Františka z Assisi (adresa J. M. Hurbana 44), od Hurbanovej ulice zakrytá budovou Školského internátu a jedálne pri Gymnáziu svätého Františka z Assisi, ktorá stojí vedľa nového penziónu V inom svete (J. M. Hurbana 40). Bola v areáli gymnázia ešte donedávna takáto vila? Umiestnil ju na to miesto vo svojej fantázii Jozef Karika? Navštívil Igor iný objekt? A bola vôbec v Žiline v medzivojnovom období psychiatrická liečebňa?9)

Čo sa týka prepisu nahrávok rozhovorov medzi psychiatrom Grachulom a pacientom Fischerom z platní do textovej podoby, kvalita takto získaného materiálu, ak vezmeme do úvahy iba jediné vypočutie, mizernú kvalitu audio záznamu, kvantum psychiatrickej terminológie, excitovaný stav hovoriaceho pacienta a Igora pod vplyvom drog, by bola prinajlepšom diskutabilná.

Igor po návrate z Tribeča svoj blog vymazal a internetu sa vyhýbal (s. 358). Karika vo svojom komentári potvrdzuje, že Igorov blog existoval (s. 7). No ak je to pravda, niekto predsa ten blog v čase jeho funkčnosti musel čítať a pamätá si na články o Tribeči, o žilinskom Finančnom paláci (s. 50) a Grossmanovom dome (s. 148-149), o cestovaní slovenskou železničnou dopravou – ten mal vyše stotisíc pozretí (s. 11). Alebo sa nikto taký nenašiel ani nenájde?

A napokon, prečo by taká vcelku perspektívna slečna, akou je Mia, ostávala s niekým, ako je Igor? Ešte povedzte, že autor románu je slobodný a nezadaný a na Slovensku naozaj nepotrebujeme mať mysteriózny Tribeč, lebo absurdita tamojších úkazov by v porovnaní s absurditou tunajšej každodennej praxe bola nezaujímavá.10)

Pozrime sa aj na podivuhodnosti a nejasnosti v rozprávaní o nešťastnom výlete do hôr.

Prečo by Andrej alebo Mia (ak aj nepočítame Igora s jeho blogerskými úchylkami) chceli ísť na decembrovú výpravu na Tribeč s Dávidom po tom, čo im v novembri vyviedol v opustenej osade Kľačany?! Veď ak ich zaujímali záhady pohoria, prečo tam nešli sami alebo v spoločnosti niekoho iného? Ich vzťahy boli predsa „také úžasné“ už na internete, v žilinskej kaviarni a pri novembrovej výprave, takže zákonite nemohli fungovať, čo dosvedčuje sám Igor: „Kompletne nás to zmorilo – len sa skús dva dni pretvarovať a nútiť do zhovárania sa s ľuďmi, s akými by si inak neprehodil ani slovo, práve naopak, striasol by si sa ich pri prvej príležitosti.“ (s. 255)

A aká sila by prinútila ísť na noc do spoločného stanu Andreja s Dávidom? Veď sa bytostne neznášali! Ako si mohla štvorica naplánovať výpravu s jediným stanom pre túto dvojicu?!

Čudné je aj to, že Dávid ani Mia, ako skúsení hikeri, nenavrhli zobrať tekutiny a potraviny do zásoby. A o záležitosti s inzulínom škoda hovoriť… Programátor Andrej bol pred výpravou presvedčený, že sa na Tribeči stratí (alebo zažije inú nezvyčajnosť), a predsa si nevzal ani jednu dávku navyše?!

Z textu knihy vyplýva, že výprava sa uskutočnila v decembri roku 2011, 2012, 2013 alebo 2014, lebo Lucia Zaťková sa stratila v januári 2011 (s. 154) a Igorovo rozprávanie Jozefovi sa začína v apríli 2015 (s. 9). Bol v tom čase pri Lefantovciach nájdený mladý muž v bezvedomí s hypoglykemickým šokom? Našiel sa v Jedľových Kostoľanoch vyčerpaný mladý pár? Čo o tom vedia miestni obyvatelia? Čo na to policajti, záchranári a lekári? Prečo sa správa o týchto udalostiach nedostala do médií rovnako, ako sa tam dostali iné zmiznutia a nájdenia?

Andreja našli záchranári pri Lefantovciach na severnej strane západnej časti Tribeča, Miu a Igora objavili domáci v Jedľových Kostoľanoch na južnej strane východnej časti pohoria, pričom tieto miesta sú od seba vzdialené 27 km a oddeľuje ich centrálny hrebeň hôr (s. 355-356). Na základe čoho si záchranári dali dohromady tieto dve nájdenia? A ako vôbec dokázali natrafiť na Andreja? Na základe akej informácie po ňom pátrali? Vydal ho do ich rúk sám Tribeč?

Koľko členov mala výprava? Rozprávanie spočiatku nepripúšťa pochybnosti, boli štyria. Na konci Andrej hovorí, že do hôr vyrazili traja, Mia vôbec nekomunikuje a Igor verí, že jeho mobil by ukázal fotografiu štvorice (s. 356). Je o tom presvedčený napriek tomu, že zažil to, ako tento prístroj, kým ešte bol funkčný, zobrazoval aj fotografiu pätice (s. 302-308).

Ako sa záchranári mohli prikloniť k Andrejovmu (s. 356) počtu tri, keď od Igora (s. 355) počuli, že niekde nablízku možno ide o ďalší život, resp. ďalšie životy?! Andrej neobjasnil pôvod svojich zranení a popálenín (s. 356). Lekárov to nezaujímalo?!

Igor parafrázuje slová psychológa z nemocnice: „Silný stres a šok vraj často vytvoria akési fantómové spomienky na udalosti, ktoré sa neudiali, a na ľudí, ktorí neexistujú.“ (s. 356) To implikuje prirodzené vysvetlenie, že na výlete boli v trojici (Andrej, Igor, Mia), precenili svoje sily a Igorov stres bol tvorcom jeho príbehu a ovplyvnil všetky jeho interpretácie sveta. Kedy však nastal ten zlom, ktorý do jeho života primiešal ireálne prvky? Nakoľko sa tým pozmenilo jeho vnímanie minulosti (udalostí vo vile, internetových diskusií…)? Aká reálna príčina spôsobila tento reálny šok a jeho reálne trvalé následky? Pri týchto otázkach môžeme len tápať.

Ako a do akej miery ovplyvnili výslednú podobu protagonistových spomienok drogy? V závere Igor prezrádza, že ich užil pred cestou do vily po platne (s. 313) aj počas expedície, v noci po zahliadnutí dvojice zvláštnych svetiel (s. 312), čo dokonca obhajuje ako správne konanie v danej situácii (s. 315). K tomu dodáva, že po „tribečskom tripe“ sa stal feťákom (s. 358 a 364).

Kým drogy Igorov príbeh sproblematizovali a jeho hodnovernosť mimoriadne znížili (z čitateľských recenzií na internete sa zdá, že sú hlavným dôvodom, prečo ľudia považujú jeho rozprávanie za hrubo skreslené), údajná neexistencia Dávida Kerčela (s. 356) ho celé znegovala. Tento prvok príbehu sa vymyká akémukoľvek pravdepodobnému vysvetleniu, lebo úplne deštruuje všetko, s čím sme sa stretli na ploche viac ako dvoch stoviek strán.11) Nezanecháva za sebou nič, čo by bolo isté a z čoho by sa dalo vystavať riešenie tohto problému. A tým v podstate ponecháva otáznik nad dejom ako celkom a každou časťou tohto celku.

Keďže štafetu rád prenechám iným, na tomto mieste výpočet nezrovnalostí v knihe ukončím. Obmedzím sa už len na glosu, že román obsahuje také bohatstvo faktografických výpovedí o svete, ktorých pravdivosť stojí za preskúmanie, že nemá cenu márniť čas kritikou drobných ľudských omylov, akým je napr. autorov preklad českého slova „červen“ slovenským „marec“ na s. 84.12)

Vo svetle týchto skutočností pristúpim k porovnaniu najperspektívnejších hypotéz o vzťahu knihy k realite. Základné stanovisko o reálnej alebo fiktívnej podstate príbehu môže mať viac i menej radikálnu podobu. Na pomyselnej úsečke, ktorej okrajové body tvoria absolútna fikcia (celá kniha je lživá, na všetkých úrovniach zmyslu) a absolútny realizmus (kniha je v každom ohľade pravdivá), je možné rozlíšiť celé spektrum hypotéz a ich odtienkov. Pretože niektoré sú očividne neschodné, napr. hypotéza absolútnej fikcie, hypotéza absolútneho realizmu a hypotéza neutrálnosti (stredová pozícia, súlad či totožnosť medzi reálnym a nereálnym, medzi pravdou a nepravdou), v rámci hypotézy fikcie upriamim pozornosť na hypotézu ukotvenej fikcie a na hypotézu rámcovej fikcie a v rámci hypotézy realizmu sa venujem hypotéze opatrného realizmu.13)

Ale dôkazom čoho sú uvedené „chyby v programe“?14) Aká je ich najlepšia interpretácia? U pozorného vnímateľa nepochybne vzbudia ostražitosť a nedôveru. Zdá sa, že ich vysoká koncentrácia hrá v prospech hypotézy fikcie (autor fantazíroval a mnohé nedomyslel). Napriek tomu, že my ľudia (ako mnohostranne limitované bytosti) nedokážeme exaktne vyčísliť hodnotu pravdepodobnosti, že s Trhlinou niečo „nie je v poriadku“ (zoznam všetkých faktov, ktoré by pri tomto výpočte bolo potrebné vziať do úvahy nám nie je známy, a keby nám aj známy bol, tieto kvalitatívne skutočnosti v princípe nie sú redukovateľné na kvantitu), možnosť, že je pravdou to, že Trhlina je v podstate fikciou (túto možnosť úmyselne nenazývam „pravdepodobnosťou“), je na základe vyššie uvedených skutočností pomerne reálna (úmyselne nepíšem „vysoká“). Preto nie je prekvapivé ani nerozumné, ak sa niekto po dočítaní knihy na základe jej obsahu prikláňa k myšlienke, že jej príbeh je v podstate fikciou, hoci autor do neho vo svojom tvorivom procese zakomponoval aj niekoľko (či priam mnoho) reálnych prvkov (hypotéza ukotvenej fikcie).

No v súlade s hypotézou realizmu je to práve skutočnosť, ktorá býva menej predvídateľná, pravidelná a uhladená než naše vedomé úvahy. Ak prihliadneme na informácie o Igorovej krehkej psychike a drogovej závislosti, nehovoriac o tom, že aj on je „len človek“, uvedené zvláštnosti by nemuseli byť až také prekvapivé, a dokonca ani ich súčasný výskyt nestačí na apodiktické dokázanie nepravdivosti predloženého rozprávania. Niektoré z nich sú také očividné, že je prakticky nemožné, aby sa ich pri tvorbe románu dopustil inteligentný človek, pokiaľ ich, samozrejme, neservíruje zámerne, ako kamufláž svojich pravých úmyslov.

Hypotéza opatrného realizmu hovorí, že skutočný Jozef Karika sa stretol so skutočným návštevníkom zimného Tribeča, nešťastným človekom, narkomanom s labilnou psychikou, ktorý mu v dobrej viere odovzdal to, čo považoval za adekvátny výklad svojich osudov. Výsledok tohto stretnutia nám spisovateľ zanechal v beletristickej úprave na papieri. Táto interpretácia sa z vyššie uvedeného tiež nedá nevyvrátiteľne dokázať a je možné o nej pochybovať, no zanecháva za sebou najmenej (hoci nie málo) otáznikov. Je aj pragmaticky najvýhodnejšia vzhľadom na morálny kredit literáta, čitateľský zážitok príjemcu, očakávania väčšiny publika a vzťahy dôvery medzi účastníkmi literárnej komunikácie. Tento realizmus je „opatrný“ nielen kvôli tomu, že mnohé veci v knihe sú podozrivé a jej autor svoje mystifikačné snahy neskrýva15), ale najmä preto, lebo je obozretný voči možnosti omylu alebo zámerného skreslenia na všetkých úrovniach prenosu informácií od pôvodcu k adresátovi.

Zaujímavá je ešte krajne antirealistická hypotéza rámcovej fikcie. Tá svojou dôslednosťou (dôsledne odstraňuje problémy, ktoré hypotéze ukotvenej fikcie spôsobuje interakcia medzi reálnou postavou Jozefa a Jozefovou vydumanou postavou Igora) pozdvihuje hypotézu fikcie na vyššiu úroveň: celý rámec diela je fikciou – Karika v mene experimentálnej literatúry napísal knihu, v ktorej vystupuje fiktívna postava spisovateľa, ktorý sa zhodou okolností volá Jozef Karika, no táto postava nie je totožná s ním ako autorom Trhliny. Toto však pripustí len málokto, navyše sa zdá, že autor by týmto prístupom k publiku „páchal samovraždu“. Alebo nie? Veď hlavnému hrdinovi svojej skoršej knihy Strach16) pridelil meno Jozef Karský. A odtiaľ je už len krôčik k postave menom Jozef Karika…

Čokoľvek predchádzalo vzniku Trhliny, aj nezrovnalosti v nej, hovoria v prospech výnimočných kvalít hry, ktorú s nami autor rozohral. Tá v súčinnosti s mysterióznou témou a umeleckou licenciou umožňuje literátovi aj dostatočne snaživému a pravdivosť ponúkaného príbehu brániacemu čitateľovi prísť s nepreberným množstvom vysvetlení a teórií, ktoré, hoci asi nebudú dokázateľné, a tým budú pre oponentov realizmu diela neprijateľné, dokážu otupiť ostne ich kritiky. Trhlina, pretože vo svojom jadre je knihou o nezrovnalostiach, je obrániteľná azda toľkými spôsobmi, koľkými je napadnuteľná.

Filozofia Trhliny

Karikov román je filozofickou beletriou v najlepšom zmysle slova, pretože okrem obligátnej existenciálnej hrôzy pred čitateľa nenútene kladie otázky bytia a poznania v celej ich šírke.17)

V Trhline je poznávací proces do krajnosti sproblematizovaný, zdroje poznania sú vratké, „pevné body“, argumenty a dôkazy absentujú, pravda ostáva otázna. Prístup k záhadnému príbehu máme výlučne prostredníctvom Igorovho rozprávania. Prístup k tomuto rozprávaniu máme jedine cez Jozefov text. A prístup k jeho textu máme len skrze vlastné ja. Navyše, v Jozefovom líčení má Igor pochybnosti o tom, čo zakúsil: „Nakoniec, po celý čas sme vlastne nevideli nič nadprirodzené, žiadne prízraky ani paranormálne úkazy. Jedine tie svetlá v lese boli zvláštne, ale určite nie nevysvetliteľné.“ (s. 361) Tento reťazec „epistemických trhlín“ v románe vedie do bludiska, kde si nikto nemôže byť ničím istý.

Pokiaľ ide o bytie vecí, oblasť Tribeča podľa knihy predstavuje akúsi „ontickú trhlinu“, kde prestávajú platiť zákonitosti okolitého sveta. Človek sa tam stáva hračkou mocnejších síl neodhaleného pôvodu. Mimozemského? Démonického? Prírodného, ale pre ľudskú vedu doteraz alebo navždy neznámeho? Román neprivileguje žiadnu odpoveď.

Príbeh vrcholí v momente objavenia nadbytočnej špajze: „Nikdy by som nepovedal, že ma na smrť vydesí obyčajná špajza s drevenými policami a prázdnymi pohármi. Žiadne monštrum, žiadny hororový prízrak, nič také. Obyčajná špajza, ktorá tam nemala byť, pôsobila rozkladnejšie než všetky prízraky dokopy.“ (s. 276)

Tento bezprostredný zážitok všetkých účastníkov výpravy uviedol do trvalého šoku, pretože: „Dva a dva už neboli štyri. (…) Dva a dva nie sú štyri. Stačí jediná chybička v mape reality; len čo sa vyskytne, všetko sa rúca ako domino, spustí sa reťazová reakcia.“ (s. 307) Jednoduchý a v knihe často opakovaný obraz matematickej trhliny nás odkazuje na trhlinu v logike sveta, ktorej základom je metafyzická trhlina naprieč realitou. Igorov výklad nám hovorí, že skutočnosť je vo svojej podstate absurdná, a hoci sú nám v rámci nej vyhradené miesta a časy, kde a kedy sa pôsobeniu tejto absurdity môžeme brániť, sú aj také, povahu skutočnosti odhaľujúce (ako zimný Tribeč), čo nám to neumožňujú.

Napriek tomuto univerzálnemu spochybneniu protagonisti, vrátane Igora, naďalej (v rozpore s predpokladom nezmyselnosti nezmyselne) verili v logiku a jej aplikovateľnosť na empíriu. Ich úvahy sa zakladali na predpokladoch logickosti a zmysluplnosti, vychádzali zo skúsenosti so svetom, aký poznali pred zimným výletom na Tribeč (že 2 + 2 = 4), aj keď sa práve na vlastnej koži presviedčali, že 2 a 2 nemusia byť 4. A tak si napr. hovorili: „Pôjdeme vyššie, skúsime nájsť výhľad. Ak nič neobjavíme, utáboríme sa a počkáme do rána. Zajtra sa buď zorientujeme, alebo zídeme priamo dole, nájdeme dolinu a vyjdeme odtiaľto.“ (s. 282-283) Načo však hľadať výhľad alebo cestu, keď svet alebo obsah individuálneho vedomia sa v každom okamihu môžu zmeniť na nepoznanie?

Trhlina, podobne ako napr. filmový Matrix (1999), je ďalšou úspešnou súčasnou variáciou na Descartov myšlienkový experiment s nesmierne mocným klamlivým zlým duchom z Meditácií o prvej filozofii (1641). Akési nadpozemské despotické zlo necháva väčšinu ľudí žiť v grandióznej ilúzii (že skutočnosť je logická a zmysluplná), iba hŕstke vyvolených ukáže, ako sa veci naozaj majú (sú absurdné) a za odmenu ich dokaličí, prenesie na neznáme miesto, pozbaví príčetnosti alebo života. V konfrontácii s touto anonymnou silou neexistuje možnosť komunikácie ani nádej na záchranu v podobe, v akej sa s ňou stretávame u rôznorodých náboženstiev a životných filozofií (katarzia, osvietenie, obrátenie, ocenenie mravného dobra). Veď aj Igor prešiel akousi morálnou sebareflexiou (s. 358), ale nebol za to ani odmenený, ani ušetrený trýznenia.

Vo svete podľa Trhliny, ako nám ho prezentuje Igor, je nihilizmus (takmer) absolútny. Voči hegemónii absurdna si vznáša nároky iba zlo. Hoci Igor výslovne preferuje primát absurdna, čitateľovi zďaleka nemusí byť také jasné, či metafyzický primát drží v rukách absurdno, zlo alebo niečo ďalšie. Je absurdita „pracovnou metódou“ zla? Je naše poznávanie niečoho ako zlého len pocitom generovaným pri stretnutí ľudského myslenia s absurdnom? Majú sa veci úplne inak?

Držme sa však Igorom postulovaného prvenstva absurdity. Tá sa sprvu javí ako časopriestorovo ohraničená anomália, až na konci spoznávame jej univerzálnu pôsobnosť: „Napokon, práve pre absurdno, čo nám dýcha na chrbát, sa všetci hýbeme. To ma naučil Tribeč a jeho bludičky. Tribeč je všade, každý ho pozná a každý má vlastné bludičky, ktoré ho lákajú na čosi pekné a vedú ho do záhuby.“ (s. 332)

Je pozoruhodné, že s odstupom času Igor rozpráva príbeh konzistentne až takmer do konca. Tam nás síce Karika v poznámke pod čiarou upozorňuje na „trieštenie“ (s. 292), no zmysluplnosť Igorovho rozprávania pretrváva na metaúrovni. Prejavuje sa to predovšetkým tým, že je schopný správne vyvodzovať zo zážitkov ďalekosiahle filozofické dôsledky. Je mu jasné, že aj tá najmenšia trhlinka v poriadku vecí je znakom univerzálnej deštrukcie akéhokoľvek poriadku: „Ak sú dva a dva päť, koľko je potom päť plus dva? Chápeš? Stačí jediná trhlina úzka ako vlások; jediná štrbina, a už to ide – tvoj úbohý svetík aj osobnosť či identita sa rúcajú.“ (s. 307) Tak ako asi každý z nás, aj on má sklon všimnúť si určitú nezrovnalosť najskôr u iného. Takto nezlučiteľnosť zmysluplnosti s „neporiadkom“ pozoruje na správaní nadmieru racionalistického Dávida: „Úplne sa zacyklil v nezmyselnom premeriavaní múrov a neustálom porovnávaní fotografie s hmotnou skutočnosťou. Bolo to zbytočné, no zrejme v kútiku duše dúfal, že náhle objaví akési logické vysvetlenie, že ho vytiahne z rukáva ako nečakaný tromf. Keď som sledoval jeho horúčkovitú, ale márnu snahu, napadlo mi, že neovládateľná túžba po logike a racionalite je občas tým najväčším šialenstvom.“ (s. 278-279) Rovnako správne hovorí o povahe absurdity: „Napokon, je to vlastne jedno, pri stretnutí s absurdnom ti nepomôže vôbec nič. A aj keby pomohlo, stále to vyjde narovnako, všetky prístupy sú rovnako zbytočné a banálne.“ (s. 307)

Napriek tomu, nič v knihe nenaznačuje, že Igor je študovaný/profesionálny filozof.18) Ale čo je dôležitejšie, aj keby ním bol, vo filozofických (aj v iných) otázkach s určitosťou nie je neomylný. Aj on hľadá vysvetlenie a nachádza ho prekvapivo rýchlo. Ako zmysluplnú a pravdivú interpretáciu svojich skúseností bez akýchkoľvek pochybností prezentuje (ba až nadšene propaguje) metafyziku absurdity a počína si pri tom celkom neabsurdne, úplne racionálne, s dôverou vo svoju skúsenosť a zmysluplnosť svojich slov, s očakávaním pochopenia u svojich recipientov.

Tým sa dostávame k tomu, čo je vo svete pesimisticky a agnosticky ladenej Trhliny isté. Igor sa vo svojom mohutnom upätí na absurdno nepochybne mýli. Jeho naivita v tejto veci je zarážajúca, najmä keď stojí v opozícii voči jeho pochybnostiam o všetkom ostatnom. Ak je skutočnosť vo svojej podstate absurdná, tak bodka a koniec. Žiadne vysvetlenie byť nemôže, rovnako ako nemôže byť žiadna otázka, žiadna pochybnosť ani žiaden poriadok vecí. Akokoľvek desivé, cudzie a ťažko opísateľné sú niektoré jeho zážitky, stále sú zmysluplné, čím je – so všetkou logikou, zmysluplnosťou, pravdivosťou a nepochybnosťou – absurdita vylúčená. Máloktoré dielo beletrie odkrýva vo svojich (nezamýšľaných?) dôsledkoch takú dôležitú pravdu, akou je tá, že realita môže byť výlučne zmysluplná a myslenie je schopné hľadať výlučne túto zmysluplnosť.19)

Azda najtrýznivejší Igorov vnútorný konflikt spočíva v potrebe nájsť neabsurdné vysvetlenia a v súčasnej neschopnosti objaviť ich:

„Postupne som začínal chápať, akú infekciu som si vpustil do hlavy. Niekto by nad tým možno mávol rukou a absolútne neriešil. Mne však nevysvetliteľné veci nedajú pokoja. Kým nemám aspoň ako-tak jasno, stále mi hlodajú v gebuli. Čierna oceľová beštia ma uhryzla a nakazila chorobou, akousi mentálnou leprou, ktorá ma kúsok po kúsku stravovala. Keby som prišiel na akékoľvek prirodzené vysvetlenie, ktoré by bolo aspoň trochu pravdepodobné, nastalo by vyliečenie. Zatiaľ sa však nič také nečrtalo.“ (s. 113-114)

Tento konflikt po neúspechoch s nachádzaním neabsurdných vysvetlení prerastá do konfliktu medzi potrebou získať odpovede na otázky a prudkým odmietaním ich hľadania – „niektoré veci a zážitky je lepšie nechať tak, ani sa nepokúšať vysvetliť ich“ (s. 360): „Keď nemám nič v sebe [žiadne drogy – moja pozn.], rozmýšľam nad vysvetleniami. To je zo všetkého najhoršie. Akonáhle začneš hľadať vysvetlenia, si v riti. Ale neviem sa tomu ubrániť. Stačí chvíľa nepozornosti a už nad tým premýšľam.“ (s. 358)

Keďže hľadaniu vysvetlení sa nedá vyhnúť – Igor v tejto súvislosti vychádza skôr zo súčasného modelu mozgu ako počítača než z klasického chápania človeka ako rozumového živočícha20) – svoj odpor voči vysvetľovaniu vysvetľuje úplne dokonale. Irituje ho najmä učiteľ Kerčel, zúfalo sa snažiaci nezvyčajné zážitky vysvetliť pomocou fyzikálnych teórií (s. 308, 326-327, 358-360). O ňom hovorí: „Fyzikálne termíny boli preňho ochranné zaklínadlá pred najhorším zlom – nepochopiteľnosťou.“ (s. 327) Sám však neustále hľadá zmysel tam, kde podľa neho nijaký byť nemôže, a vysvetľuje to, čo sa podľa neho nedá vysvetliť.

Igorov vnútorný rozpor je badateľný v celom jeho konaní i vo všetkých jeho úvahách, od objavenia špajze až po záverečné posolstvo knihy „dostaň to medzi ľudí, nech sa o tom aspoň vie, aby to všetko nebolo úplne zbytočné“ (s. 361). Ale načo to dostať medzi ľudí? Ak je skutočnosť vo svojej podstate nezmyselná a nepochopiteľná (filozofia absurdity), a ilúzie, ktoré produkuje, sú len zdanlivo pochopiteľné (logicky fungujúci svet, 2 + 2 = 4), načo prispievať ďalšou kvapkou do mora ilúzií? Načo robiť čokoľvek logické a zmysluplné podľa našich meradiel, ak tieto nestoja za nič? A odkiaľ vziať záruku, že čokoľvek existuje alebo je pravdivé? Riešenie je očividné: Zmysluplnou odpoveďou na nezmyselné snahy o filozofiu nezmyselnosti je zmysluplná filozofia o zmysluplnosti reality samotnej.

Význam Karikovho románu

Najvýstižnejšie zhodnotenie diela neraz nájdeme priamo v ňom samom. „Autorskú recenziu“ obvykle prednesie niektorá z postáv, a tak je tomu aj v prípade Trhliny. Myšlienka o kauzálnej spojitosti medzi Tribečom a Howadoorovým článkom z rozhovoru medzi Andrejom, Dávidom a Igorom stavia Karikovu knihu do pozície dôstojného pokračovateľa snáh o literárne zvečnenie tribečských anomálií: „Aj ten článok do toho pasuje. Nejde o to, či je vymyslený, alebo pravdivý, v dôsledkoch to nič nemení. Pointa je, že takýto čudný článok, čo zmätie ľudí na celé desaťročia, vznikol práve o tomto mieste, Tribeči. (…) Ten článok, aj keby bol zámerná mystifikácia, je iba črepinka v mozaike podivností, ktoré produkuje Tribeč.“ (s. 215)

Ale Trhlina nie je krátkou novinovou správou o pátraní po nezvestnom, článkom anonymného blogera, ani jedným z mnohých textov či videí z internetu. Problematika tribečskej záhady je v nej spracovaná v dosiaľ najkomplexnejšej podobe, navyše umelecky pôsobivo, obdivuhodne prístupne a perom renomovaného autora. Kniha sa už narodila ako bestseller, je slovenským kultúrnym fenoménom a ťažko niečo zabráni tomu, aby sa v budúcnosti stala legendou. Ak nadšenci „tajuplného Tribeča“ prv citovali Howadoora ako zdroj informácií a inšpirácií, o čo väčšmi môžu teraz odkazovať na spisovateľa z Ružomberka.

V stále sa rozširujúcom zozname úspechov knihy na webovej stránke Jozefa Kariku sa medzi rekordmi a superlatívmi dočítame, okrem iného, že Trhlina je „najúspešnejším slovenským románom posledných dekád“, ktorý sa stal „prvým slovenským stredoeurópskym bestsellerom“ a jeho filmové spracovanie dosiahlo „najúspešnejší premiérový víkend v dejinách slovenského filmu“.21) Stručne, kniha „zaznamenala najvyššiu kumuláciu úspešných a rekordných ohlasov, a to v bezprecedentnom rozsahu (na naše pomery)“.22) Napriek všetkým výhradám, najmä tým voči pokrivkávajúcemu realizmu, nepravdepodobnosti Igorovho rozprávania a nemožnosti vydolovať čitateľskú katarziu z „metafyziky nezmyselnosti“, navrhujem vážne si položiť otázku: Napísal niekto v histórii slovenskej literatúry niečo, čo by sa vyrovnalo (alebo aspoň priblížilo) Trhline, excelujúcej tak nárokom na uchopenie nezvyčajného (a možno aj skutočného) príbehu, ako i schopnosťou osloviť veľké publikum, vyznačujúcej sa apolitickosťou, bezpartajnosťou, interpretačnou otvorenosťou a v určitom dôležitom zmysle aj nadčasovosťou; knihe, ktorá dokázala zabodovať za hranicami, prepísať trasy turistických výprav a zamávať návštevnosťou regiónu, vyživovať nadšenie záhadológov, zaplaviť YouTube prívalom tribečskej videoprodukcie slovenskej proveniencie a okamžite dať vzniknúť úspešnej filmovej verzii? Krátka správna odpoveď pravdepodobne znie „nie“, ale táto otázka by si aj tak zaslúžila aspoň zopár dlhých zasvätených odpovedí.

Literárni vedci, kritici, učitelia slovenského jazyka a literatúry, slovakisti, milovníci „vysokej literatúry“ a mnohí iní intelektuáli sa možno nahnevajú, ale ktorí spisovatelia a ktorými dielami dokázali niečo podobné? Ktoré slovenské klasiky si môžu pripísať body vo všetkých týchto (alebo v početnejších iných, pre význam diela relevantných) kategóriách? A kto sa dostal medzi klasikov vďaka takému širokospektrálnemu triumfu? Nestali sa mnohí slávnymi a oceňovanými pre menšie veci, trebárs len pre umenie hádzať na papier dobre čitateľné vety, pre odvahu spracovať náročný námet, pre výstižné zachytenie ducha svojej doby (to sú ešte tie najlepšie prípady), pre chuť a schopnosť trafiť sa do ideologických požiadaviek toho-ktorého režimu, vďaka túžbe vekom pokročilých literárnych expertov glorifikovať „staré dobré časy“, či kvôli záujmu vládnucich elít kreovať hrdinov a vzory z pohnútok politického, národnostného či konfesijného tribalizmu?

Niekomu to nemusí byť po vôli, no táto analýza dospieva k záveru, že doma máme mimoriadne šikovného spisovateľa, knihu, ktorá pravdepodobne nedá spávať viacerým generáciám, ambiciózny film, ukazujúci tento príbeh v skratke, a – nadovšetko – fascinujúcu záhadu jedného pohoria. Môžeme v tom hľadať hodnotu, venovať tomu svoju pozornosť, tešiť sa z toho, skúmať to, alebo to ofrflať a odbiť mávnutím ruky. Azda je načase, aby sa „tým typickým slovenským“ stal ten prvý prístup.

Rada na záver

Kto číta komentáre k internetovým článkom a videám venovaným údajným záhadám Tribeča, rýchlo narazí na všeobecne prijímaný konsenzus, že správnou a účinnou cestou overovania pravdy v tejto veci je výskumná metóda ísť tam a presvedčiť sa. Takto postupovali postavy v Trhline, dávno pred nimi Howadoor23) a mnohí tak činia dodnes24). Dôvody takéhoto konania môžu byť rôzne, každopádne román prezentuje štyri typy dobrodruhov podľa motivácií: Andreja (ukážem vám, že tam čosi je), Dávida (ukážem vám, že tam nič nie je), Miu (nechám sa prekvapiť, čo zažijem) a Igora (nech zažijem čokoľvek, pretavím to na senzáciu).

Vo filmovej Trhline je rozhodujúcim argumentom pre uskutočnenie prvej (novembrovej) výpravy Miina kaviarenská úvaha, ktorej nesprávnosť neodhalil ani jeden z trojice prítomných mužov: „Tak to choďte overiť. Ak má Andrej pravdu, do konca novembra nič nehrozí. Ak ju nemá, tak je jedno, či tam pôjdeme. Dávid, máš možnosť dokázať, že máš pravdu.“25) Dávid však takúto možnosť nemá, pretože pred koncom novembra sa tam podľa neho nič zvláštne nedeje. Navyše, ak by sa tam aj niečo také v tom čase dialo, nemuseli by na to natrafiť. Takto postavený experiment je, vzhľadom na Dávidove predpoklady, zbytočný.26)

Metóda ísť tam a presvedčiť sa ako taká, aj keď ju aplikujeme v akúkoľvek ročnú dobu (teda i počas „obdobia zmiznutí“ od konca novembra do marca27)), nie je o nič menej problematická. Po prvé, nedá sa ňou dokázať neexistencia paranormálnych javov, pretože tieto tam buď nie sú prítomné, alebo, ak tam prítomné sú, tak „výskumníkom“ nedovolia dať sa spoznať, prípadne títo na ne počas výpravy jednoducho nenarazia. Po druhé, ak vychádzame z popisu tribečských úkazov podľa Kariku, nedá sa ňou dokázať ani ich existencia, lebo tieto sily majú nad „výskumníkmi“ jednoznačne navrch a neumožňujú im bezproblémový návrat do normálneho sveta.

Každopádne, v Tribeči v zimnom období človeku hrozia riziká, aké sa dajú očakávať v každých podobných horách: Neprehľadný zvlnený terén, minimum výhľadov a orientačných bodov, krátky deň a dlhá noc, sneh, ľad, chlad, hmla, mokré lístie, jamy, šachty, staré pivnice, divá zver… Ak okrem toho a málo preskúmaných prírodných javov (napr. geomagnetických anomálií) tieto kopce ukrývajú aj desivé nadprirodzené taje, pridávajú sa neuchopiteľné hrozby. Tak či onak, čím viac „výskumníkov“ bude v zimných nočných hodinách mimo turistických značiek, tým väčšia je pravdepodobnosť nešťastí.28)

Ale ak cestou skúsenosti nie je možné rozhodnúť otázku existencie/neexistencie záhady, načo tam potom chodiť? Načo riskovať pád do starej zasneženej šachty, stratu orientácie a vyčerpávajúce blúdenie po neprehľadných lesoch, prípadne hrozivé trvalé následky spôsobené neznámymi silami? V tomto duchu nás pred navštevovaním zimného Tribeča nepriamo – a možno aj nevedomky – varuje aj sám Igor slovami „dostaň to medzi ľudí, nech sa o tom aspoň vie, aby to všetko nebolo úplne zbytočné“ (s. 361).

Zhrnutie

Trhlina, pôsobivo napísaný mysteriózny hororový príbeh o tragických udalostiach v pohorí Tribeč, sa právom stala najúspešnejšou a najdiskutovanejšou slovenskou knihou a stredoeurópskym bestsellerom. Jej autor Jozef Karika v dokonalom pomere spojil tajomné so všedným a výsledný celok premiešal tak, že ani on už nevie, kde leží hranica medzi realitou a fikciou. Samotná záhada je mimoriadne pútavá a brilantné literárne spracovanie ju umocňuje. Kniha napísaná jednoduchým jazykom čitateľov bezbolestne zoznamuje s paranormálnymi úkazmi, extravagantnými fyzikálnymi teóriami či základnými filozofickými otázkami, čím zároveň ponúka mimoriadny zážitok pre tých, ktorí sa ponoria do týchto hĺbok. Hlavným hrdinom prezentované vysvetlenie zvláštnych fenoménov nie je bezproblémové a znamenite ilustruje nezmyselnosť filozofických koncepcií o absurdite skutočnosti. Niežeby realizmus v románe nemal „trhliny“, ale keďže pádne argumenty proti pravdivosti knižného príbehu i niektorých ďalších tribečských udalostí zatiaľ absentujú, záhada pohoria môže naďalej žiť vlastným životom. No pri jej skúmaní to netreba preháňať a hazardovať so svojou existenciou. Viac než „radikálny empirizmus“ a „predpoklad o vlastnej nezraniteľnosti“ (Hor sa do hôr odhaliť tajomstvo!) sa (nielen v tomto prípade) vyplatí rešpekt voči tomu, čo prevyšuje ľudské sily. A príroda i nadprirodzeno ich presahujú už z definície.

Poznámky:

1. Jozef Karika: Trhlina. 1. vyd. Bratislava: Ikar, 2016. 364 s. ISBN 978-80-551-5146-5. Pri odkazoch na túto knihu uvádzam čísla strán v okrúhlych zátvorkách.

2.  Napr. Ľubica Psotová (2017) a Peter Rúfus (2017) vo svojich recenziách Trhliny nechávajú otázku tohto vzťahu otvorenú, ale obmedzený recenzný priestor im ani neumožnil rozobrať ju do hĺbky.

3. Tento (s miernym zveličením charakterizovaný) prístup „kričí“ z YouTube videa Lenky Macsaliovej Do lesa a späť nie (2017) a nachádza sa i v diplomovej práci Patrície Rozgonyiovej Slovenská populárna próza – Prípad Karika (2018). Obe autorky sú vyvedené z miery osobitne „dvoma z najnehoráznejších skutočností vo vesmíre“ – konkrétne tými, že „populárna žánrovka“ Trhlina sa dostala medzi desiatku finalistov literárnej ceny Anasoft litera 2017 a že pri udeľovaní týchto ocenení dokonca triumfovala v kategórii Cena čitateľov. Ale kto už by len čakal, že čitatelia si demokraticky zvolia nejaké tzv. „umelecké dielo“ v chápaní týchto slov podľa súčasných tzv. „umelcov“ a umenovedcov, však?!

4. Tak usudzujem na základe čitateľských recenzií na stránkach internetových kníhkupectiev, hoci aj v nich je táto tendencia na hlavu porazená inou, totiž tendenciou autor má povinnosť písať v súlade s mojimi skúsenosťami, túžbami a pocitmi.

5. Tak o tom spisovateľ píše v texte o trademarkoch svojej tvorby v článku O písaní – po dvadsiatich rokoch (2020).

6. Túto prax, mne osobne milú a blízku, vrelo odporúčam každému.

7.  Na tento fakt vtipne upozornila Lenka Macsaliová v už spomenutom videu Do lesa a späť nie (2017).

8. Azda by nebolo na škodu, keby sa k obsahu knihy vyjadrili znalci medicíny, psychológie, psychiatrie (aby zhodnotili presvedčivosť opisov telesného a duševného stavu Waltera a Mie, terminológie použitej vo Fischerovej zdravotnej dokumentácii atď.), experti na gramofónové ihly a platne i ktokoľvek ďalší, kto sa cíti a je povolaný prispieť niečím k objasneniu Karikovho textu a predovšetkým problematiky, ktorej sa text spisovateľa týka.

9. Hana Mášová v článku K organizaci ústavnictví pro choromyslné v Československu mezi dvěma světovými válkami (2005) v súvislosti so Slovenskom na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia hovorí iba o psychiatrických objektoch v Plešivci, Trenčíne, Nitre a Levoči. Ďalej spomína zriadenie psychiatrickej liečebne v Pezinku v roku 1949 a vznik ďalších liečební začiatkom 50. rokov, medzi ktoré patrila aj tá v kaštieli v žilinskej mestskej časti Bytčica. Tento zdevastovaný objekt (obľúbený cieľ urbexerov, mnohokrát zachytený na videách uverejnených na internete), sa ľahko mohol stať predlohou pre Igorovu alebo Jozefovu obrazotvornosť.

10.  Tu slovo „absurdita“ používam v bežnom hovorovom (žartovne nadnesene metaforickom) zmysle, nie vo filozofickom význame, v akom ho v knihe používa Igor – o tom bude reč nižšie.

11.  S Kerčelom sa prvý raz stretávame na s. 120. Je pozoruhodné, že pri prvej zmienke o svojom blogu Igor hovorí: „Nejaký trtko s nickom Kochčera ma trolloval ako zvyčajne.“ (s. 10-11) Žeby sa Kochčera stal akýmsi predobrazom, z ktorého si Igorova predrogovaná myseľ vytvorila Kerčela?

12.  Howadoor v článku Případ Tríbeč: Expozice (1999) píše, že odpoveď neprišla v júni: „Během června žádná odpověď nepřišla a já koncem měsíce odjel na několik týdnů do Kyrgyzstánu.“

13. Moje pracovné názvy a definície týchto a ďalších hypotéz nemusia byť každému po vôli. Hypotéza nerozhodnuteľnosti otázky alebo hypotéza neriešiteľnosti otázky sa medzi hypotézami nenachádzajú preto, lebo cieľ hypotéz – na rozdiel od ich štartovacieho bodu – leží v oblasti metafyziky (bytie vecí), nie v doméne epistemológie (poznanie týchto vecí). Ak vec je, tak je, bez ohľadu na to, či o tom vieme. A ak je, tak je nejaká, a to aj vtedy, keď nevieme, aká je. A my našim poznávaním (štart) chceme spoznať to, čo je aj to, aké to je (cieľ). Hypotézy sú nástrojmi tohto nášho poznávania.

14.  Vo filmovej verzii sú niektoré z nich úspešne odstránené, napr. Andrejov nedostatok inzulínu.

15.  O výraznom uplatnení mystifikácie v Trhline píše v článku Tvorivosť a rezistencia (2023).

16.  Jozef Karika: Strach. 1. vyd. Bratislava: Ikar, 2014. 323 s. ISBN 978-80-551-3965-4.

17.  Vzal som ho do ruky ako „oddychovku“ od filozofických textov, ale aj keď som si pri jeho čítaní odpočinul parádne, v žiadnom prípade nebol dovolenkou od filozofických problémov.

18.  Je však výrazne ovplyvnený filozofickým materializmom, čoho neprehliadnuteľným indikátorom je jeho rozprávanie o „mozgu“ aj na miestach, kde by sa mohli hodiť výrazy ako „vedomie“, „myseľ“, „rozum“ (ba nebodaj „duša“ alebo „duch“), prípadne celostnejšie, ako napr. „človek“ či „ja“ (s. 74, 102, 305, 321, 328, 331, 332, 339, 340, 341, 353, 354, 357, 358, 360). Toto jeho najobľúbenejšie slovo je najmä ku koncu knihy na papieri takmer stále.

19.  Zmysluplnosť je zmysluplná, nezmyselnosť nezmyslená, absurdnosť absurdná atď.

20.  O spánku či bezvedomí hovorí ako o resete operačného systému (s. 354) a dodáva, že „odmalička sme programovaní, aby sme hľadali vysvetlenia, toto nutkanie iba tak nevypneš“ (s. 359)

21.  Všetky tieto formulácie sa nachádzajú v sekcii webstránky mapujúcej vývoj spisovateľovej tvorby s názvom Bio (2021).

22.  To stojí v Karikovom príspevku Trhlina – bilancovanie (2020).

23.  Vlastnú výpravu opísal v článku Případ Tríbeč: Expedice (1999).

24.  V audiovizuálnej podobe svoje snahy pekne zdokumentovali napr. cestovateľ Patrik Paulínyi vo videu Tribeč: po stopách zmiznutých ľudí (2020) alebo účastníci spoločného nočného prieskumu Ozbrojených síl Slovenskej republiky a občianskeho združenia Pohotovostný pátrací tím – tí v popise videa Prieskum pohoria Tribeč (2020) na YouTube kanáli MTI GROUP uviedli, že „väčšina zmiznuti [sic] pred rokom 2005 nebola dostatočne preukázaná“.

25.  Na DVD nosiči filmu Petra Bebjaka (Bontonfilm, 2019) sa kaviarenská scéna začína v čase 0:43:30.

26.  Je však zbytočný aj vzhľadom na Andrejove predpoklady. Keby v Tribeči pred koncom novembra predsa len zažili niečo čudné, odporovalo by to tak Dávidovej, ako aj Andrejovej teórii. Ale Andrej by sa možno potešil, keby tam objavili niečo nezvyčajné v ktoromkoľvek ročnom období. Ťažko povedať, či si Mia uvedomovala chybu vo svojej úvahe. Ak áno, tak uvedenými slovami azda hľadala riešenie, ktoré by bezpečným spôsobom urovnalo spor medzi chlapmi.

27.  Z faktu, že všetky údajné doterajšie zmiznutia a nájdenia sa odohrali v tomto intervale nevyplýva, že sa tento interval v budúcnosti nerozšíri jedným či druhým smerom.

28.  K tejto úvahe ma inšpirovala autorka (tvoriaca pod pseudonymom?) Clarissa. Tá vo faktograficky poctivom videu Fakta vs. fikce #4 Tribeč – slovenský bermudský trojúhelník? (2022) odmieta pravdivosť príbehov z Howadoorovho článku Případ Tríbeč: Expozice a voči pôsobeniu nadprirodzených síl je skeptická. Okrem toho tvrdí, že jediným potvrdeným novodobým zmiznutím v Tribeči bolo zmiznutie hubára Jaroslava Buránskeho (v Trhline sa o ňom píše na s. 131-132). Karika sa však odvoláva napr. aj na článok Jozefa T. Schöna Bermudský štvoruholník v Tríbeči z Hospodárskych novín (s. 103-105) a na vlastnú komunikáciu s mjr. Renátou Čuhákovou z Krajského riaditeľstva policajného zboru v Nitre (s. 217-218), spomína kroniku obce Zlatno (s. 133) a článok o zmiznutí Sone Tóthovej (s. 131-132). K týmto zdrojom informácií sa Clarissa nevyjadruje.

Zoznam bibliografických odkazov

BEBJAK, Peter. 2019. Trhlina. [DVD]. Bontonfilm, 2019. 111 min.

CLARISSA. 2022. Fakta vs. fikce #4 Tribeč – slovenský bermudský trojúhelník? [online]. 2022. [cit. 2022-11-19]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=0KG988jnG3o>.

HOWADOOR. 1999. Případ Tríbeč: Expedice. [online]. 1999. [cit. 2022-10-31]. Dostupné na internete: <http://howadoor.sweb.cz/tribec_expedice.html>.

HOWADOOR. 1999. Případ Tríbeč: Expozice. [online]. 1999. [cit. 2022-09-16]. Dostupné na internete: <http://howadoor.sweb.cz/tribec.html>.

IKAR – S LÁSKOU KU KNIHÁM. 2016. Jozef Karika o svojom trileri Trhlina. [online]. 2016. [cit. 2023-02-03]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=N2J4XuVpKlQ>.

KARIKA, Jozef. 2014. Strach. 1. vyd. Bratislava: Ikar, 2014. 323 s. ISBN 978-80-551-3965-4.

KARIKA, Jozef. 2015. O prístupe k písaniu. [online]. 2015. [cit. 2023-02-27]. Dostupné na internete: <https://www.karika.sk/spolocnost/o-pisani.html>.

KARIKA, Jozef. 2016. Trhlina. 1. vyd. Bratislava: Ikar, 2016. 364 s. ISBN 978-80-551-5146-5.

KARIKA, Jozef. 2020. O písaní – po dvadsiatich rokoch. [online]. 2020. [cit. 2023-02-28]. Dostupné na internete: <https://www.karika.sk/novinky/o-pisani-po-dvadsiatich-rokoch.html>.

KARIKA, Jozef. 2020. Trhlina – bilancovanie. [online]. 2020. [cit. 2022-07-05]. Dostupné na internete: <https://www.karika.sk/novinky/trhlina-bilancovanie.html>.

KARIKA, Jozef. 2021. Bio. [online]. 2021. [cit. 2022-07-05]. Dostupné na internete: <https://www.karika.sk/bio>.

KARIKA, Jozef. 2023. Tvorivosť a rezistencia. [online]. 2023. [cit. 2023-02-27]. Dostupné na internete: <https://www.karika.sk/clanky/rady-pre-autorov/tvorivost-a-rezistencia.html>.

MACSALIOVÁ, Lenka. 2017. Do lesa a späť nie. [online]. 2017. [cit. 2022-11-18]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=IvchpH7q7Xk>.

MÁŠOVÁ, Hana. 2005. K organizaci ústavnictví pro choromyslné v Československu mezi dvěma světovými válkami. In Česká a slovenská psychiatrie. [online]. 2005, roč. 101, č. 6, s. 335-337. [cit. 2022-12-31]. Dostupne na internete: <http://www.cspsychiatr.cz/dwnld/CSP_2005_6_335_337.pdf>. ISSN 1212-0383.

MTI GROUP. 2020. Prieskum pohoria Tribeč. [online]. 2020. [cit. 2022-11-18]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=GIdzy0WIMBQ>.

PAULÍNYI, Patrik. 2020. Tribeč: po stopách zmiznutých ľudí. [online]. 2020. [cit. 2022-11-18]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=lmQOdOd4K7I>.

PSOTOVÁ, Ľubica. 2017. O záhade v pohorí Tribeč. In Knižná revue. ISSN 1210-1982, 2018, roč. 27, č. 1, s. 21. Článok je v elektronickej verzii dostupný na internete: <https://www.litcentrum.sk/recenzia/o-zahade-v-pohori-tribec>.

ROZGONYIOVÁ, Patrícia. 2018. Slovenská populárna próza – Prípad Karika. [diplomová práca]. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2018. 60 s. [online]. [cit. 2022-05-31]. Elektronická verzia práce je dostupná na internete v databáze Centrálneho registra záverečných a kvalifikačných prác (CRZP): <https://crzp.cvtisr.sk/online-katalog/>.

RÚFUS, Peter. 2017. Jozef Karika – Trhlina. [online]. 2017. [cit. 2022-09-27]. Dostupné na internete: <https://peterrufus.com/jozef-karika-trhlina/>.