J. P. Ondok: Důkaz, nebo hypotéza Boha?

Peter Volek

J. P. Ondok sa vo svojom diele zamýšľa nad dvoma cestami k Bohu, dôkazem a hypotézou, kedy dôkaz Božej existencie podľa neho prevláda skôr v staršej filozofii a hypotéza skôr v novšej. Pri svojej práci sa autor opiera o hlboké znalosti z dejín aj zo súčasnej filozofie ohľadom spomínanej problematiky, na čo poukazuje aj časté citovanie príslušných autorov, niektorých však iba zo sekundárnej literatúry. V tejto recenzii sa zamerám hlavne iba na tie aspekty, ktoré mi najviac padali do očí ako najviac zaujímavé alebo problematické.

Ondok najprv preberá v 1. kapitole historickým spôsobom rôzne dôkazy Božej existencie od staroveku cez stredovek až po súčasnosť, a to najmä v teistických smeroch. Najprv preberá starovekých autorov, kde po krátkom predstavení názorov predsokratikov podrobnejšie rozoberá Platónovu, Aristotelovu a Augustínovu náuku o Bohu. Tieto stránky sú skôr informatívne, protože vo svetovej literatúre jestvujú podrobné analýzy týchto naúk u jednotlivých autorov, ktorými sa zaoberajú ich špecializované diela. Voblasti stredovekej filozofie sa autor zaoberá Anzelmovým dôkazom aniektorými jeho kritikmi či zastáncami. Pritom si správne všíma širší kontext Anzelmovho ontologického dôkazu, který je vsadený do modlitby. Ondokova interpretácia Tomáša zT eologickej sumy, II-II, q. 1, a. 5, ad 2 na podporu toho, že aj Tomáš Akvinský chápe dôkazy Božej existencie skôr na odstaránenie prekážok k viere a že majú ukázať pojem Boha ako možný (str. 27-28), nie je celkem adekvátnou interpretáciou, pretože Tomáš v odpovedi na 2. námietku spomíná dôvody svätcov na dokázanie vecí viery, a nie filozofov, teda hovorí skôr o tých pravdách, ktoré poznáme iba z viery. Autor si takisto podrobnejšie všíma Tomášove cesty k Bohu a pokúša sa určiť ich charakter. Samotný Tomáš ich podľa autora chápal ako sylogizmy, ktoré prichádzajú k istym záverom (str. 32), avšak premisy sú získané indukciou (str. 31). Autor takisto správne konštatuje, že Tomášove cesty sa opierajú o Aristotelovu metafyziku, najmä o pojmy potencie, aktu a príčinnosti (str. 31). Autor takisto správne interpretuje Tomáša, že sa nepokúsil filozoficky dôkázať stvorenie sveta (str. 32-33). Pri kritike Tomáša spomína autor A. Kennyho kritiku Tomášových ciest k Bohu iba zo sekundárnej literatúry (str. 33). Tá spočíva hlavne na Kennyho odmietaní aristotelovskej metafyziky. Ondok si všíma aj námietky zo strany prírodných vied. Námitku P. Daviesa proti kauzalite Ondok správne zamieta pre nedostatečný prenos indeterminizmu z kvantovej teórie v mikrokozme na celý vesmír (str. 34- 35). Autor si všíma aj viacero výhrad prírodovedcov voči nemožnosti nekonečného regresu. Niektoré znich vyvracia, iné majú podľa neho iné chápanie kauzality a iných metafyzických pojmov ako Tomáš Akvinský. A tak prijatie Tomášových ciest závisí od prijatia jeho metafyziky na aristotelovskom základe (str. 40). Ondok si nakrátko všíma dôkazy existéncie Boha u Duns Scota. Všíma si pritom najmä jeho spis De primo principio (str. 40-41), ktorého autorstvo je však podľa V. Richtera ( Studien zum literarischen Werk von Johannes Duns Scotus , München 1988, str. 16) pre jeho kompilátorský charakter sporné. Ondok si všíma takisto Ockhamovo odmietanie tradičných dôkazov a jeho dôkaz zuchovávania v bytí, kde sa prejavuje už Ockhamov konceptualizmus. Ondok si potom všíma Kantovu kritiku dôkazov Božej existencie a postulovanie Boha praktickým rozumom. V ďalšej části si všíma niektorých súčasnych vplyvných autorov, napr. Newmanov dôkaz Boha zo svedomia, Maréchalov dôkaz Boha ako podmienku možnosti ľudského poznania, Blondelovo imanentné prebývanie Boha v človeku, dialektickú afirmáciu G. Marcela, kreacionistickú metafyziku C. Tresmontanta, induktívny pravdepodobný dôkaz R. Swinburna, transcendentnú skúsenosť Boha K. Rahnera, hypotézu Boha ako zmyslu života u H. Künga.

V 2. kapitole sa autor zaoberá teóriou dôkazu z hľadiska epistemologického. Táto časť je veľmi dôležitá, lebo sa o ňu autor opiera i pri zdôvodnení vlastného stanoviska. Autor si najprv všíma metódy dokazovania v starovekej, scholastickej a v modernej filozofii. Staroveká a vrcholná scholastická filozofia sa opierajú o epagogé , náhľad všeobecného v konkrétnom. Medzi pravdy viery patrí, že Boha možno s istotou spoznať (I. vatikánský koncil) a jeho existenciu možno dokázať (Pius X.: Motu proprio „Sacrorum antistitum“ 1910, DS 3538). V novoveku sa však zavrhol pojem prirodzenosti a tým aj indukcia dostala iba pravdepodobnosť (str. 80). Popper zavrhuje verifikáciu a prijíma iba hypotézy, dokiaľ nie sú falzifikované (str. 80-82). Toto sú už epistemologické náhľady, najmä ohľadom prírodných vied. Autor sa potom vyslovuje za to, že súčasná filozofia musí hľadať dôkazy Boha kompatibilné so súčasnou epistemológiou, ale už neuvádza s ktorou, iba že sa musí rozlúčiť s klasickými metafyzickými postupmi (str. 106).

V 3. kapitole si autor všíma niektoré súčasné názory na existenciu Boha a ich rámec, v akom sa vyskytují. Tak prináša Heideggerov názor, ktorý je skôr básnický a ktorý treba podľa J. D. Caputa odmytologizovať, pretože kladie prax pred teóriu a Heidegger sám sa vzdálil od náboženskej praxe (str. 110). M. Buber si všíma Boha ako absolútne Ty, E. Lévinas ako skúsenosť v tvári druhého, L. Wittgenstein ako jestvujúceho mimo sveta (Tractatus), ako slovo v jazykovej hre, teda v určitej životnej skúsenosti (Filozofické skúmania). A. N. Whitehead zastáva Boha, ktorý sa stáva a tým sa zdokonaľuje. Potom si autor krátko všíma aj významných predstaviteľov ateizmu (L. Feuerbach, K. Marx, F. Nietzsche, S. Freud).

Vo 4. kapitole si Ondok všíma chápanie Boha v súčasných prírodných vedách a podáva určité závery ohľadom toho, aký charakter prisúdiť filozofickým cestám k Bohu. Podrobne si všíma najmä vedecký kreacionizmus z hľadiska fyziky a jeho filozofických predpokladov. Problém vzniku vesmíru vo veľkom tresku spája mnohé kozmologické teórie (str. 130). Ich filozofické vysvetlenie však už prekračuje fyziku. Pri zastávaní pulzujúcich vesmírov však nie je možný veľký tresk ani nemožno použíť princíp finality (str. 137). Antropický princíp nemožno použiť pri slabších verziách za dôkaz Božej existencie, čím autor spolu s (lublinským biskupom) J. Zicinskim kritizuje E. E. Harrisa (str. 140). Autor sa zaoberá aj Teilhardovým a Lonerganovým modelom sveta, ale nezastáva k nim jednoznačné stanovisko.

Najdôležitejšie sú závery autora celkom na konci knihy, v ktorých je poznačený novodobými prírodnými vedami a skepticizmom, keď tvrdí, že „pojem absolutní jistoty je navždy ztracen v kritickém pohledu dnešních teoretiků vědy pro celou oblast lidského poznání“ (str. 154). Boh je pre neho najpravdepodobnejšia hypotéza na vysvetlenie zákonitostí a prípadne aj vzniku sveta (str. 155), v čom sa jeho závery veľmi podobajú Swinburnovým. A tak napínavé čítanie celej knihy je takto trochu znehodnotené závermi, príliš podnietenými prírodovedeckými názormi a málo si všímajúce metafyzické istoty. Ondok si málo všíma, že mnohí teoretici vedy svoje názory formulovali zprír odných vied a pre prírodné vedy, a málo si všímali osobitný charakter metafyziky.

J. P. Ondok: Důkaz, nebo hypotéza Boha? Historické a epistemologické úvahy o dokazování teismu. Trinitas, Svitavy 1998, 155 str.