Ďalšie z evolučných blúznení?

Anton Vydra

Teológ John F. Haught patrí medzi tých, ktorí sa snažia o „kritickú" analýzu tradičnej teológie na základe evolučných prístupov. Tým samým sa však jeho kritický počin zúžuje na úroveň perspektívneho uhla evolúcie. Problematickou sa stáva hneď prvá veta jeho knihy Boh po Darwinovi s podtitulom Evolučná teológia. Haught píše: „Nech by už naše predstavy o Bohu boli od čias Charlesa Darwina a jeho diela (1809 - 1882) akékoľvek, sotva môžu byť také isté ako pred jeho vystúpením."Prvým zarážajúcim výrazom je „predstava o Bohu". Ako teológ by mal Haught dobre vedieť, že teológia nepracuje s predstavami o Bohu, dotýka sa ich iba vtedy, keď chce odlíšiť „predmet" svojho skúmania od mytologických predstáv, prípadne keď hovorí o biblických obrazoch a podobenstvách, ktorými človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu. Prvý zásadný rozdiel, ktorý Haught prehliada, je teda medzi predstavou Boha a predstavou vzťahu človeka k Bohu. To je však zarážajúce len dovtedy, kým si bude stáť za tým, že chce hovoriť o novej teológii.

Ďalej sa možno čudovať nad deliacou čiarou, ktorou je práve Darwin, ale vzhľadom na tému knihy je to pochopiteľné. Mimochodom autorova fascinácia darvinizmom je signifikantná, až to zaváňa nekritickosťou. A do tretice je tu záver vety: „sotva môžu byť také isté", čo v autorovom jazyku znamená skôr: už nesmú byť také isté. Náboženský človek však nemá povinnosť meniť svoj vzťah k Bohu, ak ho zahliada ako zmysluplný, a už vôbec nie, ak ho prežíva ako živý vzťah. Podtitul knihy by sme teda mohli hneď v úvode zmeniť: Evolučné predstavy o Bohu.

Absencia princípov

Haught sa bezproblémovo vrhol do evolučného sveta, v ktorom nevládne poriadok, ale práve naopak chaos a neporiadok. Boh ako garant poriadku, ako „zdroj poriadku" je pre neho už neprijateľný. Prečo? Lebo vo svete je neporiadok. Opäť si dobre všimnime, čo hovorí: „Koniec koncov, každý proces vytvárania poriadku i preusporiadavania, príznačný aj pre metabolizmus života a evolučné transformácie, musí zahrnovať aj aspekty premenlivosti a neporiadku... Boj je aj zdrojom nového, takže Boh je príčinou istého neporiadku - teda možnosti života." Ak Haught myslí túto vetu vážne, potom možno rovnako vážne pochybovať o jej zmysluplnosti v rámci kontextu. To, že je vývoj chaotický (nie všetci evolucionisti ho takto interpretujú) ešte neznamená, že Boh nemôže byť zdrojom poriadku. Veď už citovaná veta potvrdzuje, že v samotnom procese vytvárania poriadku (aj cez neporiadok) jestvuje nejaký poriadok, zákonitosť, základná princípovosť a sám Haught túto zákonitosť ešte silnejšie zdôrazní slovesom „musí". Z jeho výkladu Boha zapríčiňujúceho neporiadok je zrejmé, že Haught nemá jasno v základnej definícii toho, čo je to princíp. Zdá sa, že základné princípy stotožnil s chaotickými evolučnými dejmi či premenami. To nás však upozorňuje na to, že zamieňa fyzický (ne)poriadok s metyfyzickým, ktorý ako teológ musí postulovať, čo našťastie aj robí.

O jeho znalostiach z oblasti metafyziky však napriek tomu možno vážne pochybovať. Takto sa rúca v nezmyselnosti i jeho ďalšia, priam evanjelizačná veta: „Boh má väčší záujem na dobrodružstve než na zachovaní statu quo." Bez princípového statu quo by však nebolo možné ani vysnené Haughtovo evolučné dobrodružstvo. Totiž ak má mať Boh záujem na tomto dobrodružstve, potom má rovnaký záujem aj na tom, aby preň „vymyslel" pevné metafyzické princípy. Celý tento nadšený projekt vedie do defektu, pri ktorom je tradičná teológia postavená do role nevyzretej pavedy ignorujúcej evolúciu. Avšak teológia, ktorá sa aj dnes pridŕža základných metafyzických princípov (osobitne ak ide o princíp kauzality, príčinnosti), tým nijako nepopiera fakt evolúcie. Haughtova kritika Boha ako tvorcu „plánu" vesmíru a jeho návrh hovoriť o Bohu, ktorý má „víziu" sveta sa v ničom nevylučujú. „Svet sa v procese evolúcie neriadi striktným plánom, napriek tomu však svoje bytie, hodnotu a zmysel získava vďaka Božej vízii tohto sveta." Nie je však aj táto otvorená vízia, zahrňajúca slobodu stvorených bytostí, napokon len pevným plánom? Táto pevnosť spočíva v základnom teologickom princípe slobody, ktorý Boh rešpektuje. A tento princíp slobodnej voľby preniká i celým biblickým posolstvom.

Teologické variácie

Prirodzená teológia - pod týmto výrazom sa väčšinou rozumie filozofická náuka o Bohu alebo teodicea. Haught ju však chápe veľmi zúžene ako osvietenstvom ovplyvnený deizmus, podľa ktorého Boh kedysi stvoril svet a viac sa oň nestará. Boh deistov je šikovný programátor, ale napokon aj nechutný chrapúň, ktorý nás v tomto svete nechal samých sebe napospas. Pre deistov je stvorenie jednorázový akt, ktorý sa kedysi udial a skončil. Haught - rovnako ako i mnoho tradičných teológov a filozofov - odmieta takéto chápanie Boha. Aby pridal na chvále evolucionizmu, podkladá nám najprv nevinnú vetu, ktorá ma neskôr dokazovať nosný vplyv evolúcie: „Z náboženského hľadiska by sme teda mali byť darwinistom vďační za to, že nám pomohli zbaviť sa domýšľavosti prirodzenej teológie." Nuž, z náboženského hľadiska tu nemusíme byť nikomu za nič vďační, keďže toto hľadisko samo sebou popiera možnosť deizmu. Ak je náboženstvo výrazom vzťahu človeka k Bohu, potom nemôže stáť na deizme, ktorý tento vzťah popiera. Deista by sa totiž s Bohom nikdy nemohol stretnúť. Aby sme sa zbavili domýšľavosti deizmu, na to vôbec nepotrebujeme evolúciu. Postačí aj vlastný rozum.

Problém však spočíva aj v tom, že autor poníma „tradičnú teológiu" ako výraz platónskeho dualizmu. Na Haughtovu obranu treba povedať, že má veľmi citlivý a dobre chápaný vzťah k biblickému náboženstvu, ktoré sa v mnohom nezhoduje s platonizmom a dualistickými koncepciami (napr. dualizmus tohoto sveta a nejakého ideálneho sveta v Biblii nenájdete). To však neznamená, že tradičná teológia stojí na týchto dualistických predstavách. Haught navrhuje nehovoriť o Bohu, ktorý je „tam hore", ale „tam vpredu". Hore, dole, vpredu, vzadu - pre živý vzťah človeka k Bohu je to úplne irelevantné.

Je pravda, že mnoho ľudí je ešte i dnes ovplyvnených - zvlášť od čias Descarta - predstavou nesmrteľnosti duše žijúcej v nejakom duchovnom svete, čo dosť znejasňuje kresťanskú vieru vo vzkriesenie tela, ale to nie je dôvod, aby sa teológia zmenila na evolučnú. Úplne jej postačia biblické základy. To nie je ignorovanie evolúcie, to je základné vyjadrenie toho, na čom židovsko-kresťanská teológia stojí. A nie je to Platón, Newton, Descartes, Kant, ba ani Darwin. Haughtova evolučná teológia je teda len jedným pohľadom na to, ako môžeme chápať vzťah človeka k Bohu. Haughtovo označovanie tradičnej teológie ako „plytkej teológie poriadku" je nemiestne a nepresné. Pri čítaní knihy sa vás tiež zmocňuje neistota, či autor hovorí k „tradičným teológom" alebo k tradičným veriacim.

V súvise s teológiou by zas evoluční ateisti radi počuli Haughtov „evolučný" dôkaz Božej existencie. Len ťažko by pristúpili na jeho bezproblémové predpokladanie Boha ako toho, čo tiahne evolúciu spredu. Haught by totiž v tomto prípade nemohol ísť cestou zjavenej teológie, ale cestou evolučnou, teda cez vlastnú prirodzenú teológiu, ktorú označuje ako „domýšľavosť". Na druhej strane by sa zas filozof pýtal, čo rozumie pod definíciou Boha. Je vôbec možné Boha definovať? Jeho snaha nanovo predefinovať tento pojem trpí laxnosťou a neurčitosťou: „Pojem 'Boha' vždy možno redefinovať, ako ho redefinoval aj sám Einstein, tak, že bude vedecky prijateľný." Čudovala by sa filozofia, čudovala by sa veda.

Evolučná etika

Podivné je i Haughtovo vysvetlenie morálneho života. Keďže darwinovská evolúcia nepredpokladá zmysluplný vesmír, mohlo by sa zdať, že je zbytočné aj akékoľvek úsilie o etické konanie. Haught sa však chytá ako pomôcky estetizmu: „Všeobecné smerovanie ku kráse stačí na to, aby kozmická evolúcia získala účel, s ktorým zasa môžeme spájať náš morálny inštinkt." Na ďalšej strane však čítame, že morálne správanie je vlastne snahou o „zachovanie a rozšírenie oblastí krásy". To znamená, že smerovanie ku kráse nie je až také všeobecné ako nám ho autor predkladá, keďže sa treba starať o jeho zachovanie. O tom, ako dnes vyzerajú oblasti krásy by nám skôr mohli niečo povedať estetici a kunsthistorici. Nemyslím, že by o súčasnej miere zachovávania krásy boli až takí optimistickí. Toto smerovanie nie je všeobecné. A ak nie je všeobecné, nie je ani dostačujúcim dôvodom pre účelnosť evolúcie. Nuž a nakoniec: ak je účelnosť naštrbená, potom tu nemožno hovoriť o nijakom spájaní s morálnym inštinktom. Napokon inštinkt je v evolúcii skôr sebazáchovný, ak nie sobecký. Tiež by stálo za to, aby sme si ujasnili, čo sa tu myslí pod krásou a pod smerovaním k nej. Nie som si istý, či by Haught ako rímsky katolík akceptoval ako morálne správanie bozkávanie sa dvoch nahých lesbičiek. Pre mnohých by to bola vskutku scéna plná krásy, pre mnohých i morálne nezávadná. Aká by asi bola pre Haughta? Účelná?

John F. Haught sa výborne vyzná v Biblii a správne chápe zásadné otázky kresťanstva. Obúva sa však do problému, ktorý nejestvuje. Je už len málo teológov, ktorí by nerešpektovali evolúciu. Avšak je ich dosť na to, aby nepodľahli pokušeniu uzavrieť lákavý sobáš teológie a evolúcie (Haught ho nazýva „šťastné spojenectvo"). Rešpektovať totiž nie je to isté, ako vyvodzovať na evolučnom podklade doslova konšpiračné teórie, ktoré by nemali byť záležitosťou teológie ako vedy. Ak niekomu pomáhajú lepšie prežívať vzťah k Bohu, potom nech sa páči. Len z toho, preboha, nerobme základy viery.

Knihu Boh po Darwinovi z dielne Kalligramu (zväčša sa mi páčia knihy tohoto vydavateľa) som zavrel s „miernym" znechutením. Asi už nadobro patrím medzi tých, ktorí nepochopili, že sa to tu všetko zmenilo. Ešte aj ten Boh.

(John F. Haught: Boh po Darwinovi. Preložila Ľubica Hábová. Vydal Kalligram 2003.)