Plagiátori na každom kroku – Část 2.

Tibor Ondrušík

Argumenty proti súčasnej paradigme

Proti súčasnej paradigme je možné vysloviť mnoho výhrad. V nasledujúcich dvoch kapitolách sa zameriam na dva argumenty voči nej: 1. argument z vnútornej rozpornosti súčasnej paradigmy a 2. argument z charakteru skutočnosti a nadobúdania poznania o nej. V prípade toho prvého ponúknem iba premisy a indície k získaniu „konečného produktu“. Vychádzajúc z praktických ukážok neschodnosti súčasnej paradigmy si ho potom čitateľ hravo dokáže sformulovať sám. V prípade toho druhého sa pokúsim aj o vlastnú formuláciu, hoci sa domnievam, že čitateľ si dokáže vypracovať vlastnú (azda i presvedčivejšiu a priamočiarejšiu) verziu, a to na základe diskutovaného materiálu a pochopenia princípu, že nič nevzniká z ničoho. Druhý argument navyše naznačuje, čo by mohlo byť sľubným základom pre tvorbu novej, alternatívnej koncepcie písania a citovania.

Praktické ukážky neschodnosti súčasnej paradigmy

Pre súčasnú paradigmu sú príznačné súvisiace fenomény: „veda pre vedu“, poplatnosť módnym koncepciám vo vede, karierizmus ako najvyššia hodnota, produkcia zbytočných publikácií iba kvôli „čiarkam“, záverečné práce na témy, ktoré už boli tisíckrát spracované v rovnakom duchu (lebo základom je otrocky sa odvolávať na autority), zástupy vystresovaných študentov pred obhajobami svojich prác a pod. Drvivú väčšinu populácie toto vôbec netrápi, vrátane etablovaných akademikov – mnohým z nich to vyslovene vyhovuje, veď práve tento systém ich dostal tam, kde teraz sú.

Vnútorná rozpornosť súčasnej paradigmy sa prejavuje tým, že ani sami jej zástancovia, nieto ešte obyčajní študenti, nie sú v praxi schopní zadosťučiniť jej požiadavkám, a pri svojich snahách vyhovieť im sa dopúšťajú performatívnych kontradikcií.

Preto sa teraz pozrieme na myšlienky odborníkov na písanie a všimnime si slepé uličky rozporov, do ktorých nás ich zásady a rady vedú. Keďže nie je v ľudských silách spracovať všetky k tejto problematike relevantné zdroje, nasledujúci krátky rozbor sa sústredí iba na vybrané „múdrosti“ zo štyroch v súčasnosti v slovenskom a českom jazykovom prostredí rozšírených príručiek k písaniu školských, záverečných a vedeckých prác.

Všimli ste si podobnosť (v určitých úsekoch až totožnosť) textových reťazcov vo dvoch vyššie uvedených definíciách plagiátorstva z Akademickej príručky? Hoci sa uvedené texty nachádzajú v tej istej publikácii, sú umiestnené v odlišných kapitolách, pri ktorých sú uvedení rôzni autori. V prvom prípade je to kapitola „12 Citovanie a zoznam bibliografických odkazov v práci“ od Dušana Katuščáka (s. 215-238), v tom druhom je to kapitola „17 Etické otázky súvisiace s prezentáciou práce“ od Rudolfa Pullmanna a Dušana Meška (s. 283-292). [28]

Kto z nich je však prvotným pôvodcom definície plagiátorstva v predmetnej knihe? Alebo som na nesprávnej stope, táto definícia pramení u niekoho úplne iného a ani jeden z trojice spomenutých autorov tento pôvodný zdroj definície neuvádza? Chcú azda Katuščák, Meško a Pullmann v takomto prípade povedať, že takáto zložitá definícia patrí medzi všeobecne známe fakty, a preto nie je nutné uvádzať jej zdroj? Ale aj ak by v priebehu dejín prenikla do množiny všeobecných vedomostí, niekto predsa len musel byť jej pôvodným tvorcom tak, ako v prípade Pytagorovej vety, Euklidových viet a iných myšlienok. Prečo ho teda neuviedli? Nedá sa vystopovať, kto to bol? No i v takom prípade ju museli prevziať z nejakého neskoršieho zdroja. Veď tak by mal postupovať aj každý prácu píšuci študent…

Je veľmi ťažké si predstaviť, že tieto definície sú vlastnými myšlienkami autorov – niečím, čo premysleli oni sami – v zmysle, že sú niečím, čo vzniklo ich myslením z ničoho, bez predchádzajúceho štúdia literatúry. Veď títo renomovaní autori na tému plagiátorstva nepochybne prečítali množstvo textov. Alebo, ak to tak naozaj je, potom sa za vlastnú myšlienku dá považovať takmer čokoľvek (myšlienkové operácie pisateľov prác sú dostatočným dôvodom na to, aby títo neuvádzali zdroje) a problém plagiátorstva sa zužuje na obsahy „skopírované a prilepené“. Vlastná myšlienka vraj znamená, že „všetko, čo píšete, ste naozaj premysleli sami“. [29] Moje skúsenosti sú také, že na tento princíp sa v prípade nejasností môžu odvolávať profesori, no u študentov platí prezumpcia plagiátorstva. Princíp je taký nejasný, že ten, kto má v rukách moc, vždy si ho dokáže prekrútiť vo svoj prospech. Ten, komu sa moci nedostalo, …

Nemám v úmysle kohokoľvek z tvorcov Akademickej príručky (či autorov ďalších publikácií uvedených a kritizovaných v tomto texte) obviňovať z plagiátorstva ani z iných zločinov, prečinov, prehreškov či akýchkoľvek nedokonalých činov; naopak, mojím zámerom je postaviť sa proti teórii, ktorú, zdá sa, títo autori prijímajú za svoju, a podľa kritérií ktorej by ich azda niekto negatívne proti nim naladený z plagiátorstva alebo niečoho podobného mohol obviniť.

Cieľom tohto textu je navrhnúť alternatívnu koncepciu písania, citovania a posudzovania výsledkov tvorivej práce. Tá by oproti súčasnej bola väčšmi založená na morálke než na práve, bola by návratom k opustenému zdravému rozumu, k ľudskej poznávacej činnosti, ktorá je zameraná na pravdivé poznanie skutočnosti a na maximálne zužitkovanie tohto poznania pre osobné i spoločné dobro. Jej principiálnou účelnosťou by nebola prestíž individuálneho vedca a jeho zamestnávateľskej inštitúcie.

Nebudem tajiť, že z kníh príručkového charakteru na tému „ako písať prácu“ sa mi najviac pozdáva dielo Jadwigy Šandeovej Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách, z veľkej časti preto, lebo je „pisateľom prác najpriateľskejšie“. Autorka si je vedomá viacerých praktických ťažkostí na ceste tvorby, napríklad problému, ako v každom jednotlivom prípade rozlíšiť, čo patrí medzi všeobecne známe fakty a čo už nie. Pre potreby študenta to pekne ukazuje na názornom geografickom príklade:

„Z vyššie uvedených príkladov je zjavné, že si vždy nemusíme byť istí tým, čo patrí medzi všeobecne známe fakty a čo medzi ne nepatrí, pretože dostatočne jednoznačné kritérium neexistuje. Ak človek vie, že by určitý údaj mal poznať, ale v danej chvíli si naň nedokáže spomenúť (alebo si ním nie je istý) a nazrie preto do nejakej učebnice alebo encyklopédie, nebude zdroj uvádzať; pokiaľ ho však doslova neopíše. Ak si nemôžem napríklad vybaviť, či Solún leží v severnom, alebo v južnom Taliansku [sic] a pozriem sa do nejakej encyklopédie, nemusím tento zdroj uviesť. Ak však opíšem z encyklopédie celú pasáž: „Solún, po novogrécky Thessaloniki – mesto v severnom Grécku pri Solúnskom zálive Egejského mora; 378 000 obyvateľov (1991 druhé najväčšie mesto Grécka)“, musím opísaný text dať do úvodzoviek a uviesť, odkiaľ som ho prevzala [Veľký slovník náučný]. Zdroj by bolo potrebné uviesť aj vtedy, pokiaľ by síce nešlo o presný prepis, ale bola by využitá informácia o počte obyvateľov a o tom, že ide o druhé najväčšie grécke mesto (to už všeobecne známe fakty nie sú). Rozhodnúť v hraničných prípadoch, či je odkaz nevyhnutný, alebo nie, je vecou citu, ktorý človek získava v priebehu praxe (čítaním a písaním odborných textov). Pokiaľ študent váha, je na mieste, aby sa poradil s pedagógom; zmienený cit pomáhajú získať i konzultácie.“ [30]

S tým však súvisí plejáda ťažkostí. Na kritériu sa ani odborníci sa nevedia zhodnúť, ale začiatočníci majú dokázať správne rozhodovať na základe tohto neurčitého (neexistujúceho) kritéria. Neexistuje jednoznačné kritérium, zato existuje jednoznačné posudzovanie zhôd medzi prácami, jednoznačne pomenované zločiny a jednoznačné tresty za ne. Správne rozhodnutia sa získavajú praxou, no za nesprávne rozhodnutie sa platí tým, že študent nedostane šancu túto prax získať, lebo ho označia za plagiátora. A asi existuje aj nejaký všeobecne záväzný poriadok univerza, hovoriaci o tom, aké konkrétne veci by mal jednotlivec v danom momente poznať, však?! Skrátka, žiadne dobré správy pre priaznivcov súčasnej paradigmy. Realita je taká, že každý pozná niečo iné. Poľahky nájdeme niekoho, kto síce vie, že Solún je druhé najväčšie grécke mesto, ale netuší, v ktorom kúte Grécka sa nachádza.

Tento nesúlad medzi nekritizovateľnými akademickými normami a praktickou rovinou písania práce autorka rieši pomocou extrémneho formalizmu: „Nikdy však nepochybíme, ak sa budeme držať jednoduchej zásady: uvádzať každý prevzatý údaj.“ [31] Len si predstavme, že by takto postupovali aj tvorcovia encyklopédií! V tisícstranovej zemepisnej encyklopédii by musel byť odkaz na každý prevzatý údaj (pri každom jednotlivom údaji by sa citovali geodetické merania, dokumenty s výsledkami sčítaní obyvateľov, jazykovedné slovníky vysvetľujúce význam miestnych názvov a podobné zdroje), veď ani zostavovatelia encyklopédií nemajú „patent“ na čísla a mená. Koľko priestoru by potom ostalo pre vlastnú obsahovú náplň encyklopédie? A čo by sme sa z nej dozvedeli? Táto cesta je neschodná.

Nech teda študenti píšu nezmyslené veci na nezmyselné témy, nech sú ich práce nezmyslene členené, nech sú v nich obsiahnuté veci triviálne a tisíckrát napísané, nech sú absolútne neoriginálni, nech je čítanie ich výtvorov utrpením (poznámky pod čiarou dlhšie ako text, viac odkazov na literatúru ako obsahu), ale hlavne nech pri tom dodržiavajú formálne zásady. Podľa Šanderovej je hlavnou zásadou táto: „Práce študentov by už od prvého ročníka mali vyhovovať aspoň formálnym nárokom na publikovateľný odborný text.“ [32]

Knihu na tému „ako správne písať“ vytvoril aj kolektív pod vedením Tomáša Foltýnka. Publikáciu Jak se vyhnout plagiátorství, ktorá má štyridsaťdva strán, z toho osem celostránkových ilustrácií, dve strany iba s jedným odsekom textu (s. 30 a 34) a dve strany o autorskom kolektíve, napísalo dovedna pätnásť fundovaných autorov, pričom na dvoch záverečných stranách víťazoslávne uviedli svoje tituly, funkcie a kariérne úspechy. Pravdepodobne každý z nich získal za vydanie tohto diela nejakú „čiarku“ za publikovanie a zvýšil tým svoju prestíž. O to pozoruhodnejšie je, že v publikácii sa sami neriadia dobrou radou, ktorú dávajú študentom, konkrétne: „Pri skupinových projektoch to môžeme robiť ako v odborných časopisoch. Tam je vždy jasne uvedené, kto čím prispel. Teda kto priniesol hlavnú myšlienku, kto robil literárnu rešerš, kto spracovával dáta, kto spísal text článku. Tak si môžeme o príspevku jednotlivých autorov urobiť jasný obrázok.“ [33]

Nikde v ich publikácii nie je vyznačené, kto z kolektívu je konkrétne zodpovedný za jej jednotlivé časti. To vedie k všeobecnejšej otázke: Prečo niektorí ľudia vrhajú takú enormnú energiu do autoritatívneho budovania, udržiavania, rozširovania a obhajovania teórie, ktorú sa ani sami nesnažia dodržiavať a všetkými silami bojujú za prísne tresty za jej nedodržiavanie? Ich antiplagiátorstvo nadobúda až inkvizičný zápal, nie nepodobný takému, aký je opísaný v Ecovom Mene ruže. Remígiovi z Varagine tam inkvizítor Bernard Gui adresoval slová: „Ty sa musíš už iba priznať. A budeš zatratený a odsúdený, ak sa priznáš, a budeš zatratený a odsúdený, ak sa nepriznáš, lebo budeš potrestaný ako krivoprísažník!“ [34]

Prečo si na tejto teórii (súčasnej paradigme) a na boji za ňu tak zakladajú? Keby sa ju snažili domyslieť do dôsledkov a následne dodržiavať, rýchlo by zistili, že dôsledným prístupom sa dodržať nedá – pisateľ narazí na kvantá rozporov i nejasností, takých, o akých píšem v tomto texte. Nechcem im uprieť snahu – pravdepodobne len nevidia tie rozpory a nejasnosti. Teda, či už sa snažia veľmi, alebo pomenej, nie sú schopní ju dodržiavať preto, lebo kvôli povahe sveta sa to nedá vykonať. Vzhľadom na svoje predpoklady by s touto „nezadosťučiniteľnosťou teórii“ mali mať problém. Mali by mať problém buď so svojím konaním, alebo so svojou teóriou. Problém je v protirečivosti medzi ich teóriou a ich konaním a túto protirečivosť im odporúčam odstrániť tým, že prijmú za svoju inú teóriu, takú, ktorá k tejto protirečivosti nepovedie.

Najradikálnejšie, a preto pre potreby tohto textu najzaujímavejšie, sú požiadavky Umberta Eca (1932 – 2016) v jeho knihe Come si fa una tesi di laurea (1977). Tá o dvadsať rokov neskôr vyšla v českom preklade pod názvom Jak napsat diplomovou práci. Niektoré jeho myšlienky súvisia s témou plagiátorstva voľnejšie, týkajú sa skôr vysokého školstva alebo vedeckej práce vo všeobecnosti, ale keď sa pozrieme na ich „citačný potenciál“, sú tou pravou talianskou – aj keď „iba“ severotalianskou, nie sicílskou – ponukou, aká sa neodmieta.

Začnime takto: „Dnešná vysoká škola v Taliansku je však zariadením masovým. Prichádzajú na ňu mladí ľudia z najrozmanitejších stredných škôl, takže sa môže stať, že si niekto zapíše napríklad filozofiu alebo klasickú literatúru, a pritom maturoval na priemyslovke a nikdy neštudoval gréčtinu a trebárs neovláda ani latinčinu.“ [35] Neviem sa vyjadriť k iným časom a miestam, ale tento záver z jeho pozorovania vysokoškolského prostredia je určite výstižný pre súčasné Slovensko.

Preto o to viac prekvapí, čisto z hľadiska dnešnej reálnej univerzitnej praxe, že Ecove nároky na pisateľov diplomových prác sú absurdne premrštené. [36] Nejde len o to, že od humanitne orientovaných končiacich stredoškolákov očakáva znalosť latinčiny a v lepšom prípade aj gréčtiny. On chápe akademický svet ako svet dokonalosti, svet vedeckej pravdy dosiahnutej v jej úplnosti, čím ten samozrejme nie je. Jeho prístup je kompletne antirealistický už vo veci výberu témy diplomovej práce. Svoje rozprávanie na túto tému uvádza slovami: „Pred časom sa na mňa obrátil poslucháč, ktorý chcel písať prácu na tému Symbol v súčasnom myslení. Bola to téma celkom nerealizovateľná a neschodná.“ [37]

Svoj verdikt odôvodňuje nasledovne:

„Musel by sa vykonať rozbor všetkých významov symbolu v celej súčasnej kultúre a vytvoriť ich zoznam tak, aby boli viditeľné zhody a rozdiely medzi nimi. Ďalej preskúmať, či sa za rozdielmi neskrýva nejaký spoločný základný menovateľ, ktorý by bol prítomný v každom autorovi a v každej teórii. A nakoniec posúdiť, či uvedené rozdiely nečinia jednotlivé teórie predsa len ťažko súmerateľnými. Nuž dielo takéhoto charakteru sa doteraz nepodarilo napísať uspokojivým spôsobom žiadnemu súčasnému filozofovi, jazykovedcovi ani psychoanalytikovi. Ako by sa to mohlo podariť študentovi, hoci dobrému a nadanému, ktorý je tak či tak pri svojich prvých pokusoch, a ktorý za sebou ani nemôže mať šesť až sedem rokov intenzívneho a náročného čítania?“ [38]

Jeho dobrá rada študentom znie: „Rozhodne teda treba pamätať na základný princíp: čím viac sa zúži predmet výskumu, tým lepšie sa dá pracovať a tým ľahšie sa tiež kráča k cieľu. Práca monografického typu je vždy výhodnejšia ako práca všeobecne prehľadová. Diplomová či dizertačná práca by mala byť vždy vedeckou rozpravou, nie encyklopédiou alebo historickým kompendiom.“ [39]

Eco má pravdu v tom, že dokonalá a vyčerpávajúca diplomová práca sa na zvolenú tému napísať nedá. Téma je príliš široko koncipovaná. Slabina jeho prístupu je však v tom, že diplomová práca spĺňajúca uvedené požiadavky sa nedá napísať na žiadnu tému. Mnohí ľudia už napísali texty nielen na tému symbolu v súčasnom umení, ale aj na širšiu tému symbolu ako takého. Avšak tieto by pre Eca určite neboli napísané uspokojivo. Na tomto mieste sa teda obrátim už iba na známu myšlienku Tomáša Akvinského (ktorá by azda mohla nájsť väčšie pochopenie u dnešných prísnych skeptikov než väčšina jeho iných myšlienok, a ako jeho znalec by ju azda mohol oceniť aj sám Eco, keby bol medzi nami), že „naše poznanie je také slabé, že žiaden filozof nemohol nikdy dokonale preskúmať ani len prirodzenosť jedinej mušky“. [40]

Dokonale uspokojivé poznanie nám nie je dané. Ale študentovi, ktorý by si predsa len zvolil tému Symbol v súčasnom myslení by sa mohlo podariť napísať obstojnú diplomovú prácu, nie veľkolepé vedecké dielo, bezchybné a nemenné na večné časy.

Eco akoby nechápal (aj keď je ťažké pochopiť, ako by taký velikán mohol nechápať niečo také jednoduché), že výtvory limitovaných bytostí budú vždy limitované, a že táto danosť je rovnako prirodzená, ako aj v danom kontexte dobrá a primeraná. Jeden napíše to najlepšie, čo dokáže napísať (i keď to bude veľmi nedokonalé, plné chýb a neúplné); potom príde niekto iný, kto v tom nájde nejaké nedostatky a opraví ich najlepšie ako vie. Podľa jeho kritérií by nikdy nijaká diplomová práca nevznikla, lebo nikto by ju ani nemohol začať písať, nikto by si nemohol trúfnuť na nijakú tému, pretože svet je nesmierne komplikovaný a všetko so všetkým v ňom súvisí. [41]

Pre študenta navštevujúceho niektorú z našich vysokých škôl bude azda najšokujúcejšie Ecovo presvedčenie o nevyhnutnosti hlbokých jazykových znalostí pisateľov prác. Dovolím si ho teda na tomto mieste zacitovať obšírnejšie:

„Hlavná zásada je tu nasledujúca: téma diplomovej práce, ktorú si volím, nesmie predpokladať znalosť jazykov, ktoré neovládam a ktoré nie som ochotný sa naučiť. A bohužiaľ, poslucháči si často vyberajú témy svojich prác bez toho, aby si dobre rozvážili riziká, ktoré sú s nimi späté. Preto si zapamätajme nasledujúce poučky, ktorými je nutné sa v jednotlivých prípadoch riadiť:

1. Ak nie som schopný čítať cudzieho autora v origináli, nemôžem o ňom písať diplomovú prácu. To sa zdá byť samozrejmé, ak ide o básnika, mnoho ľudí sa však domnieva, že táto poučka neplatí, ak píšu prácu o Kantovi, Freudovi alebo Adamovi Smithovi. V skutočnosti však nemajú pravdu, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, nie vždy sú všetky diela uvedeného autora preložené. I neznalosť menej významného spisu môže narušiť pochopenie a výklad jeho učenia a jeho myšlienkového sveta. Po druhé, väčšina prameňov o zvolenom autorovi býva spravidla napísaná v tom jazyku, ktorým písal i on sám. A ak sú preložené autorove diela, nie vždy sú preložené aj práce tých bádateľov, ktorí o ňom písali a vykladali ho. A konečne, nie vždy je preklad stopercentne verný myšlienkam skúmaného autora, pričom podstata diplomovej práce znamená práve to, že sa snažím znovu nachádzať originálne myšlienky presne tam, kde boli deformované prekladom, poprípade popularizujúcimi článkami a výkladmi. (…)

2. Ak existujú pramene k danej problematike prevažne v jazyku, ktorému nerozumiem, nemôžem si túto problematiku zvoliť za tému diplomovej práce. Študent perfektne ovládajúci nemčinu, ale neznalý francúzštiny nemôže dnes písať diplomovú prácu o Nietzchem, a to navzdory skutočnosti, že tento filozof napísal všetky svoje práce práve v nemčine. V ostatných desiatich rokoch vznikajú totiž najprínosnejšie a najnovšie výklady Nietzscheho práve v jazyku francúzskom. Niečo podobné platí v prípade Freuda. Bolo by ťažké písať o viedenskom majstrovi psychoanalýzy bez znalosti toho, čo napísali americkí neopsychoanalytici a francúzski štrukturalisti.

3) [sic] Ak píšeme diplomovú prácu o konkrétnom autorovi alebo na danú tému, nemôžeme čítať iba diela napísané v jazykoch, ktoré ovládame. Kto nám zaručí, že rozhodujúci prameň nie je napísaný v tom jedinom jazyku, ktorý práve nepoznáme?“ [42]

Tentokrát to vezmime od konca. Ak aj odhliadneme od toho, že Eco (v protiklade k jeho skorším požiadavkám na jazykové znalosti) od nás zrazu žiada, aby sme čítali v jazykoch, ktoré neovládame (netuším, ako sa to dá vykonať nezázračným spôsobom a zároveň mám tušenie, že taliansky velikán sa na zázraky nespolieha), svoj prístup na tomto mieste dovádza k dokonalosti úvahou nad možnosťou, že môže existovať jediný neopomenuteľný prameň v jedinom jazyku, ktorý nepoznáme – čím sa naša snaha o napísanie práce neodvratne skončí. Ecovi by sa možno hodilo adresovať takú výčitku, akú vladár Festus adresoval (ktovie, či oprávnene) apoštolovi Pavlovi: že šalie pre svoju učenosť. [43]

Kto má záruku, že ten jeden jediný rozhodujúci text nebude napísaný v jemu neznámom jazyku? Nikto. Z Ecovej knihy vyplýva, že človek neovládajúci všetky jazyky sveta sa nemôže pustiť do písania akejkoľvek práce. Je tiež pomerne nezvyklé stretnúť študenta, ktorý by bol ochotný a schopný naučiť sa nový jazyk od nuly na vysoko pokročilú úroveň počas obdobia písania diplomovej práce. Okrem toho, existujú odbory ako fyzika, ku ktorým výrazne prispeli výskumníci píšuci svoje práce v mnohých jazykoch, a v ktorých bádanie napreduje formou rozsiahlej spolupráce medzi početnými vedeckými tímami (napr. CERN). Ak chceme napísať diplomovú prácu z nejakej oblasti fyziky, chce nám Eco povedať, že by sme sa najskôr mali naučiť všetky jazyky, ktorými prispievatelia do tohto odboru písali?

„Je nemysliteľné písať diplomovú prácu o gréckej filozofii bez znalosti nemčiny. Práve v nemčine existuje totiž veľké množstvo významných statí o tejto disciplíne.“ [44] Povedzte toto niekto nahlas na našich vysokých školách! Po uplatnení Ecovho kritéria by školy produkovali asi iba práce o materinskom jazyku, tuzemských národovcoch a literátoch, pretože všetky ostatné odbory sú bytostne závislé od zahraničných cudzojazyčných publikácií.

Avšak Ecovi treba uznať, že myšlienku o nevyhnutnosti polyglotnosti koriguje (hoci asi nie práve najspravodlivejším a najnadčasovejším) rozdelením jazykov na západné a nezápadné, pričom neznalosť tých prvých podľa neho neprichádza do úvahy, zatiaľ čo neznalosť tých druhých sa za predpokladu uplatnenia pravidiel vedeckej etiky dá ospravedlniť: „Ak teda píšeme o francúzskom autorovi, máme síce právo neovládať ruštinu, ale naopak, musíme byť schopní čítať po anglicky, aby sme sa aspoň takto dokázali vyrovnať s eventuálnymi prekážkami.“ [45]

Dá sa oprávnene predpokladať, že ten, kto prekladá Kanta, Freuda alebo Smitha má za sebou úspešnú obhajobu diplomovej práce. Ak je to tak, ako je potom možné, že jeho preklad obsahuje také chyby, aké by mali odhaliť študenti, ktorí ešte len idú písať diplomovú prácu a zároveň neštudujú prekladateľstvo ani cudzí jazyk – jazyk originálneho diela? Títo študenti by dokonca by mali nájsť v pôvodine originálne myšlienky deformované prekladom! Eco tu na nich kladie vyššie nároky ako už na vyštudovaných profesionálov, neraz dlhodobo a úspešne pôsobiacich práve v akademickom prostredí.

Z toho vyplýva ďalší pozoruhodný a pre prax nezanedbateľný záver: O text českého prekladu Ecovej knihy Come si fa una tesi di laurea od Ivana Seidla pod názvom Jak napsat diplomovou práci by sa nikto nikdy nemal opierať. Čítať i citovať zároveň možno podľa Eca iba taliansky originál, a aj to, zdá sa, je dovolené len jedincom, ktorí ovládajú taliančinu rovnako bravúrne ako on, veď inak by nepochopili nuansy jeho myslenia a písania. Tým sa dostávame k tomu, že prekladať Ecovu knihu do akýchkoľvek cudzích jazykov bolo podľa jeho kritérií takmer zbytočné. V preklade si ju síce kdekto môže prečítať, ale to je tak všetko. Podľa jej autora by asi prečítanému nemal venovať veľkú pozornosť, nemal by z toho citovať, mal by to chápať nanajvýš ako reklamu na originál. Keďže neviem po taliansky, Eco ma tu stavia pred nebezpečnú dilemu: Mám na preklad jeho knihy v tomto texte odkazovať, alebo nie? Mal by vôbec radosť z toho, že sa jeho preloženému dielu venujem a citujem ho? Pozoruhodné je, že na české vydanie sa odvolávajú Katuščák (2007), Meško et al. (2013) i Šanderová (2007). Očividne nikto z nich sa neriadi jeho radou, že by mali študovať originál a hľadať v preklade chyby, ktoré urobil prekladateľ.

Ecova príručka nie je návodom, ako napísať diplomovú prácu. Svojím spôsobom je návodom, ako nikdy nič nenapísať. Ani Akvinský, ani Kant by sa nepustili do tvorivej práce, keby sa riadili odporúčaniami, akými sú tie jeho (čo sa našťastie nestalo).

Väčšina uvedených výhrad voči Ecovi platí iba za predpokladu, že vysoké školstvo nie je tým, čo by on z neho rád mal, že nie je elitárskou záležitosťou pre odrastené geniálne deti, ktoré boli od malička vychovávané vedcami v multilingválnej knižnici. Jeho teórie by možno fungovali v nejakom takom imaginárnom možnom svete, avšak náš svet tým svetom nie je.

Nič nevzniká z ničoho

Dosť bolo slov proti Umbertovi Ecovi. Jeho kniha, rovnako ako každá z vyššie kritizovaných publikácií o písaní prác, ponúka študentom veľa hodnotných rád. Navyše, jej prínos sa neobmedzuje na prakticky užitočné veci, nájdeme v nej aj takúto dôležitú metafyzickú myšlienku, od ktorej sa môžeme odraziť pri snahách o hľadanie novej paradigmy alebo o vylepšenie tej súčasnej: „Pripusťme však možnosť, že poslucháč si je vedomý toho, že pochopil a ovláda nejakú dôležitú problematiku. Ale keďže sa nič nerodí z ničoho, nepochybne dospel k svojim objavom a záverom pod vplyvom nejakého iného autora.“ [46]

Súčasná paradigma síce uznáva, že novinky sa nerodia z ničoho, pokiaľ ide o „zrod z autority“ (preto sa na autority treba neustále odvolávať), chýba jej však dôslednosť, ktorou by uznala, že nič sa nerodí z ničoho v absolútnom zmysle. [47] Ale keby priznala toto druhé, zrušila by samu seba.

Argument môže znieť takto: Odkazovať treba na všetko prevzaté (požiadavka akademickej etiky). Nič sa nerodí z ničoho v absolútnom zmysle (metafyzická nevyhnutnosť). Ak sa nič nerodí z ničoho, tak všetko zrodené je v nejakom zmysle prevzaté z niečoho (dôsledok metafyzickej nevyhnutnosti). Nové dielo je zrodené – doteraz nebolo (očividný fakt). Každá časť nového diela je v nejakom zmysle prevzatá z niečoho, inak by vznikla z ničoho. Všetko v novom diele je niečím a nič v ňom nie je ničím. Teda, všetko v ňom pochádza z niečoho, je z niečoho prevzaté. Ale na všetko, čo viedlo k zrodu diela (inak povedané napríklad takto: všetko, čo je niečím, z čoho dielo pochádza – všetko, z čoho sú prevzaté časti diela – všetko, z čoho je celok diela priamo alebo nepriamo vyskladaný – všetko, čo pôsobilo na vznik diela – všetko, čo urobilo autora tým, kým je a jeho dielo tým, čím je) sa odkázať nedá, lebo kvôli zložitosti sveta, limitáciám ľudskej bytosti a obmedzenému rozsahu písomných prác je to nemožné.

Rozpor v súčasnej paradigme spočíva v tom, že nie všetky časti (jednotlivé zdroje myšlienok) celku (tvoreného diela), ktoré by bolo vhodné citovať (lebo prispeli k zrodu diela, hoci aj „neviditeľne“), sa v praxi citujú, pretože niektoré z nich zo strany tvoriaceho subjektu nie je možné citovať. Citovať sa dajú iba tie, ktoré majú jasnejšie vymedzené hranice, sú pre tvoriaceho explicitne známe, nepovažuje ich za všeobecne známe fakty alebo očividné pravdy, sú vo významnej miere originálne a priamo súvisia s témou. Citovať všetko je ideálom, no v skutočnosti sa všetko citovať nedá, aj keby to autor akokoľvek veľmi chcel. Citovať všetko je nereálne vzhľadom na nesmiernu zložitosť sveta, limitovaný charakter ľudskej bytosti a obmedzenia ohľadom požadovanej dĺžky práce. Nedokážeme to. Súčasná paradigma od nás žiada neuskutočniteľné. Neriešeným praktickým problémom je to, že ľuďom, ktorí sú presvedčení o tom, že sa ňou úspešne riadia, táto diskrepancia vôbec nepripadá podozrivá.

Myšlienka, ktorá sa objaví v mysli subjektu (etablovaného vedca i začínajúceho študenta), taká, že by sme ju mohli podľa dnešných štandardov považovať za originálnu myšlienku, akú by autor mohol vydávať za svoj prínos, tá sa rodí zo spolupôsobenia všetkých kauzálne relevantných faktorov zapríčiňujúcich jej vznik, teda z celého doterajšieho života danej bytosti. Týchto faktorov je nespočetne veľa a nie je v silách nijakého človeka ich všetky vystopovať. Ľudská myseľ prostredníctvom logického myslenia, pamäti a kreativity neustále mieša mimoriadne zložitý kokteil z obsahov vedomia, podvedomia a nevedomia. [48] Vždy však ide iba o nejakú rekombináciu z už existujúceho, napriek tomu, že ako celok je táto rekombinácia niečím viac než len súčtom svojich jednotlivých častí. Nakoľko je celok zložený z už skôr existujúcich častí, natoľko je neoriginálny (a bolo by vhodné tieto časti citovať), a nakoľko je tento celok viac, než len súčtom týchto častí, natoľko je nový a originálny.

Môžeme povedať, že novotou a originalitou v kontexte ľudskej tvorivej činnosti nazývame práve túto schopnosť namiešať niečo z obrovského množstva podnetov, na ktoré kvôli vyššie uvedeným dôvodom nedokážeme správne odkázať. Je zvláštnym paradoxom, že pozitívne kvality novoty a originality pramenia práve z explicitnej neznalosti vlastných východísk. Tieto podnety sa nedajú citovať, pretože ich nedokážeme ani len všetky zachytiť, nie sme schopní si na ne rozpomenúť. Napriek tomu sú to všetko konkrétne zdroje konkrétnych obsahov. Majú konkrétnych pôvodcov (berme teraz do úvahy iba druhých ľudí, hoci pôvodcami nemusia byť iní ľudia; na získavanie konkrétnych obsahov z konkrétnych zdrojov úplne stačí existovať a vnímať realitu), od ktorých sme ich v takej či onakej podobe prijali. Preto by sa v princípe mali dať uviesť ich pôvodcovia. Niekto nás naučil rozlišovať modrú farbu od červenej, používať čísla a vykonávať s nimi aritmetické operácie, písať tlačné i písané písmená. Neskôr nás niekto naučil, ako zostrojiť trojuholník, čím sa líši smrek od borovice, alebo to, že Európa leží na západ od Ázie. Týchto ľudí (rozhovory s nimi, učebnice nimi napísané a pod.) však celoživotne necitujeme. Mnohé veci sa učíme nepriamo, nie na spôsob vyučovania a učenia sa, predovšetkým bezprostredným vnímaním svojho vnútra i sveta vôkol nás, a tiež keď niekoho počujeme rozprávať svoje zážitky, dojmy, predstavy, úvahy atď.

Nikto nemá „patent“ na používanie určitých slov, čísel, zvukov alebo farieb. To isté platí, pokiaľ ide o kombinácie slov, čísel, zvukov alebo farieb. Používajú ich už malé deti a nie sú kvôli tomu citované (napriek tomu, že každý obrázok a každé bľabotanie či pospevovanie dieťaťa je neopakovateľným originálom, hádam i svojskejším než sú výsledky práce niektorých vedcov alebo zostavovateľov encyklopédií).

Naproti tomu, zvyčajne citujeme to, čo sme vzali do ruky s cieľom odraziť sa od toho pri písaní na určitú tému. Avšak prečo? Nezaslúžia si rovnaký „citačný kredit“ získať aj ľudia, ktorí nás naučili rozoznávať farby alebo rysovať trojuholník? [49] Veď bez nadobudnutia poznatkov tohto druhu by sme sa nikdy neprepracovali k čítaniu citovaných diel ani k tvorbe originálnych myšlienok!

Od úsvitu dejín jednotliví ľudia spoznávajú skutočnosť a vytvárajú rozmanité diela: vedecké, umelecké, remeselné, technické. V tomto procese nadobúdajú nespočetné množstvo poznatkov. Z nich ich mysle „miešajú kokteily“ nových poznatkov. Robia to jednoduchí ľudia i vedci. Ako je možné, že túto činnosť oceňujeme iba v prípade tých druhých? Neboli aj oni raz deťmi? Prečo tento dvojaký meter? Čo by urobil nejaký držiteľ Nobelovej ceny, keby zistil, že jeho teóriu (napr. konkrétny kozmologický model vesmíru) už dávno pred ním načrtla do zošita nejaká stredoškoláčka, ktorá sa potom vykašľala na štúdium a išla predávať do stánku s rýchlym občerstvením? A čo by na to zistenie povedala vedecká komunita? Putovala by cena do iných rúk? Vedci by si pravdepodobne svoju „prevahu“ obhájili tým, že dievča má smolu, lebo ona tú teóriu predsa nepublikovala. To isté však platí aj o Gaussovi vo vzťahu k neeuklidovskej geometrii pred rokom 1832. Obávam sa, že súčasná paradigma si cení realitu i pravdu príliš málo.

Vo väčšine prípadov je úplne náhodné to, od koho sa daný poznatok dozvieme. Rozdiel medzi modrou a červenou farbou môže dieťaťu prvý raz vysvetliť matka, môže to však urobiť aj otec či niekto iný. Konštruovať trojuholník sa môže dieťa naučiť od toho alebo tamtoho učiteľa, prípadne z tej alebo onej učebnice matematiky. Zdroje informácií závisia od toho, v akom prostredí dieťa vyrastá a do akej školy chodí. Iné deti sa tie isté veci naučia od iných ľudí a z iných kníh.

Rovnaké je to, aby som použil vyššie uvedený príklad od Jadwigy Šanderovej, aj pri písaní seminárnej práce o meste Solún: Študent získal informáciu o tom, že Solún leží v severnom Grécku z Veľkého slovníka náučného. Na ten vo svojej práci odkázal. Tento zdroj informácie však bol vzhľadom na študenta a jeho prácu náhodný. Možno to bola jediná kniha, ktorú mal na danú tému nablízku. Možno mal kníh viac, no túto chytil do ruky ako prvú. Rovnakú informáciu mohol získať z množstva iných zdrojov (z pohľadu na glóbus, z atlasu, od návštevníkov Grécka, z internetu, zo stoviek obdobných slovníkových a encyklopedických kníh). A v hre je nielen náhodnosť, ale tiež nepôvodnosť. Alebo chce hádam niekto povedať, že Veľký slovník náučný má „patent“ na polohu mesta Solún, že je to nejaká originálna a prínosná myšlienka autorov tohto slovníka?!

Lenže väčšinou sú to tí istí ľudia, ktorí sú skalopevne presvedčení o tom, že šimpanz skákajúci po klávesnici môže náhodou vytvoriť shakespearovskú báseň, zatiaľ čo zároveň nikdy neuznajú, že viaceré tým istým problémom sa aktívne zaoberajúce osoby by mohli nejakú ľahšie či ťažšie poznateľnú pravdu objaviť nezávisle od seba a vyjadriť ju podobnými alebo rovno rovnakými slovami. Povedia: „To predsa nie je možné, jeden z nich musel plagizovať.“ V kontraste s tým, zdravému rozumu je jasné, že viacerí môžu nezávisle od seba dospieť rôznymi alebo rovnakými cestami k rovnakým záverom a zhodou okolností ich môžu publikovať tak v zhruba rovnakom čase, ako aj s odstupom vekov. Pokiaľ sa takto dá dospieť k jednoduchým poznatkom ako napríklad „mesto Solún leží v severnom Grécku“, „1 + 1 = 2“, „olovo je ťažšie ako voda“, „Elvis Presley je slávnejší ako Karel Gott“, dá sa takto prepracovať i k veľmi zložitým, trebárs k výnimočne komplikovaným matematickým rovniciam či kozmologickým modelom. [50] Toto vyplýva z realistického presvedčenia, že všetci žijeme v tom istom svete, a tento svet má objektívne charakteristiky, ktoré sa dajú objektívne spoznať.

Povedzme, že študent samostatne dospeje k nejakej originálnej myšlienke. Napíše ju teda do svoje práce a nikoho pri tom necituje. V tom momente však netuší, že rovnakú (alebo veľmi podobnú) myšlienku už niekto publikoval skôr. Jeho školiteľ pri čítaní práce zistí, že táto myšlienka sa v tom čase už „nachádza v obehu“ a študenta na to upozorní. Čo má v takom prípade urobiť študent? Má začať v rozpore s pravdou tvrdiť, že na tú myšlienku neprišiel sám?

Súčasná paradigma sa nezastaví ani pred očividnou pravdou, že nemožno odcitovať to, o čoho existencii nemáte tušenie. Študentovi sa v systéme objaví zhoda medzi jeho a inou prácou. Nebude schopný vyvrátiť fakty, že tá druhá práca obsahuje rovnakú myšlienku a že má skorší dátum zverejnenia (nebude to schopný vyvrátiť preto, lebo to bude pravdivé). Nebude, samozrejme, ani schopný dokázať, že predmetná myšlienka v jeho práci je jeho originálnou myšlienkou (pretože niečo také sa dokázať nedá a komisia nemá povinnosť veriť jeho vysvetleniu). Bude teda označený za plagiátora… Proti tomu by sme azda mohli citovať Eca, ktorý píše: „Zmyslom diplomovej práce je preukázať legitimitu vedeckej hypotézy, ktorá bola vyslovená v úvode, a nie ukázať, že sme o všetkom informovaní.“ [51] Trestať niekoho za to, o čom nevedel, ba dokonca nemohol vedieť (lebo nikto nemôže mať prehľad o všetkom), nie je práve ideálom dobra či spravodlivosti.

Z metafyzického mereologického rozmeru problému (originalita nového celku poskladaného z nepôvodných častí) pramení špecifický etický rozmer vzniku nového, ktorý sa týka skromnosti a pokory. V teórii ani praxi akademického písania sa nevyskytuje, ale v našom kultúrnom okruhu je zdôrazňovaný tak vo forme ľudových múdrostí („Nikto učený z neba nespadol.“), ako aj kresťanských zásad: „… lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3, 19) a predovšetkým „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Mt 10, 8) V tomto najvyššom zmysle nám bola udelená i tá „originalita“ alebo „schopnosť vyrábať  originály“. Platí to bez ohľadu na to, či nám táto schopnosť bola daná osobným Bohom, prírodou, slepou evolúciou alebo čímkoľvek iným. Aj naša originalita nie je našou originalitou, lebo nemá pôvod v nás. [52] Pokiaľ ide o priamočiaru kresťanskú interpretáciu verša Mt 10, 8 a jeho aplikáciu na oblasť písania a citovania, azda by sme vo svojej citačnej praxi podľa nej mohli odkazovať i na druhotné príčiny (ľudských autorov a ich diela), no ak by sme chceli uviesť prvotný zdroj, jediným správnym riešením by bolo citovanie Stvoriteľa samotného. [53]

Lepšia budúcnosť?

Ak by som si mal tipnúť, stavil by som na to, že chápanie plagiátorstva ako publikovania už skôr publikovaného obsahu [54] má svoj zdroj voľakde v stredovekom nominalizme: Existujú iba jednotliviny a každá z nich je jedinečná; preto existujú iba jedineční autori, jedinečné myšlienky a jedinečné práce. V prípade akademického písania to znamená, že čokoľvek sa veľmi podobá niečomu inému, muselo vzniknúť cestou kopírovania. [55]

Ak postúpime na časovej osi do éry novoveku, môžeme si vypožičať termín, ktorý dobre vystihuje aktuálne trendy v oblasti boja proti plagiátorstvu. Dá sa povedať, že teoretická debata i prax sa odohrávajú v „karteziánskej“ rovine (v najširšom zmysle slova). Hlavnou filozofickou kategóriou sa totiž stala kvantita. [56] Na „dennom menu“ sú antiplagiátorské počítačové systémy (softvéry, databázy) a číselné údaje (napr. miera zhody textu práce s textom inej práce). S číselnými údajmi následne pracuje štatistika. Nejde iba o vinníkov. Jedným z cieľom odhaľovania vinníkov je vyhlasovanie víťazov. Zostavujú sa rebríčky najcitovanejších vedcov alebo najlepších univerzít, čo prerastá do podoby akejsi „scientometrickej olympiády“. Metodológia tejto „drahej zábavy“ operuje s množstvom presných kvantitatívnych ukazovateľov. Lenže tie sú dané do vzájomných vzťahov podľa nekvantitatívneho (niektorí by azda povedali „ľubovoľného“ či dokonca „nevedeckého“) kľúča. Tieto mŕtve čísla nám neporozprávajú o zámeroch, poctivosti, kreativite alebo dôslednosti autorov, ani o hodnote ich posudzovaných prác. Ten, kto chce v očiach druhých vyzerať dobre, má sklon citovať tých, čo sú na vrchole, tí preto na vrchole ostávajú, aj keď v skutočnosti možno najlepší nie sú. Domnelé kvality sú prinajlepšom redukované na epifenomény kvantitatívnych ukazovateľov a v takom prípade sú odčítané z týchto mŕtvych čísel (napr. vysoký počet ohlasov na prácu má znamenať dobrú prácu a kvalitného autora, čo však vôbec nemusí byť pravda: niekto je často citovaný preto, lebo je masovo kritizovaný a ďalší má zasa veľa kamarátov, hoci jeho práca nie je ničím výnimočná). Mimo „redukcionizmu čísel“ nič inšie neexistuje. A tí, ktorí sú v tomto „fachu“ úspešní, chcú ostatných presvedčiť, že taká vraj má byť veda, že práve to je veda! [57]

Riešenie uvedených problémov vždy bolo, je a bude dostupné: Vyššie hodnoty nemožno podriadiť nižším hodnotám. Hodnoty ako rozširovanie poznania pre dobro všetkých alebo rozvíjanie potenciálu individuálnej ľudskej osoby nemôžu byť zväzované formalizmami ani redukcionistickými metodológiami, ktoré slúžia na to, aby zachovali uniformitu, formalitu, konformitu, „vedu pre vedu“ a pod., inak sa v ľudskej tvorivej činnosti prejavia také nedostatky, o akých píšem vyššie.

Napriek všetkému, súčasná paradigma má výhody. O ich zachovanie by sme sa mali zasadzovať. [58] Núti pisateľov hľadať dobré zdroje a pracovať s nimi zodpovedným spôsobom, dokáže odhaliť veľa nepoctivcov, umožňuje ľahko identifikovať citované zdroje. Práce majú približne rovnakú formálnu štruktúru aj v medzinárodnom meradle, odovzdávajú sa v elektronickej verzii a je možné v nich vyhľadávať nielen podľa kľúčových slov, ale aj v ich plných textoch až na úrovni jednotlivých znakov.

Súčasný systém písania a citovania je taký zložitý a nekompromisný, že niektorí menej šikovní študenti radšej „risknú“ podvod (dajú si prácu napísať na objednávku, preberú celú prácu niekoho z inej školy a odovzdajú ju pod vlastným menom a pod.), než by sa s ním mali podrobne zoznámiť a snažiť sa vyhovieť všetkým jeho požiadavkám. To nie je v ich silách. Umberto Eco by povedal, že títo jedinci nepatria na univerzitu, v čom má úplnú pravdu, ale pre nich je podvod jediným schodným spôsobom, ako školu ukončiť. A oni sú nútení ju ukončiť. [59] Jemnejší, humánnejší systém by azda pomohol nadobudnúť vzdelanie aj tým ľuďom, z ktorých tvrdý systém robí zločincov. [60]

Tí študenti, ktorí systém prijmú za svoj, produkujú štandardné diplomové práce. Tie majú vo väčšine prípadov nasledovnú štruktúru: 1. úvod – obsahuje stručný vlastný „pokec“ o tom, čo sa autor v práci pokúsi docieliť; 2. jadro – obsahuje množstvo odsekov, pričom každý odsek je parafrázou nejakej myšlienky z literatúry a na jeho konci sa nachádza odkaz na zdroj (menej často sa medzi parafrázami nachádzajú aj priame citáty); 3. záver – obsahuje stručný vlastný „pokec“ o tom, že autorovi sa v práci podarilo docieliť to, čo sa v nej pokúsil docieliť. Ak toto niekto nepovažuje za problém, tak potom neviem… 

Mnohé práce písané v súlade s požiadavkami súčasnej paradigmy pozostávajú prakticky len z parafráz, citátov, citácií a zoznamu citovanej literatúry. [61] Týka sa to najmä humanitných odborov.  Prírodné a technické vedy sú touto „chybou systému“ postihnuté menej, no táto skutočnosť zasa pomáha upevňovať iný omyl – predstavu, že sú jediným pravým alebo jediným užitočným poznaním.

Na chyby systému môžu upozorňovať aj študenti, ale pedagógovia sú tí, ktorí by sa mali postaviť do prvej línie zápasu o jeho „humanizáciu“. Ako stratégia boja proti plagiátorstvu je to podľa mňa účinnejšie než usvedčovanie plagiátorov.

Vo vysokoškolskej praxi je bežným javom, že školiteľ dovolí písať prácu iba na tému, ku ktorej sa dá nájsť veľa literatúry. Veď inak by nebolo koho citovať a študentova aktivita by tým pádom nemala zmysel. Mnohí študenti by však radi písali o veciach im blízkych, pričom blízkymi a zaujímavými pre nich sú preto, lebo sú nové a aktuálne. To zákonite znamená, že k nim nie je k dispozícii dostatok literatúry a azda sa ešte ani nestihla vytvoriť „kasta expertov“ na tieto otázky. Tieto témy sú následne zavrhnuté ako „nedostatočne akademické“. Dovoliť študentom písať ich vlastné zistenia a nápady, najmä na čerstvé a zatiaľ nespracované témy bez neustáleho odvolávania sa na autority by na jednej strane uškodilo „kultu akademického ja“ i „kultu akademickej inštitúcie“, na druhej strane by zasadzovalo rany skrytým nominalistickým predpokladom súčasnej paradigmy. Neustále by totiž pred očami sveta potvrdzovalo vysvetlenie realizmu, že dokážeme v hrubých rysoch spoznávať podstaty vecí a že sa môžeme intersubjektívne dopracovať k tým istým výsledkom.

Súčasnej paradigme „lámu väzy“ predovšetkým tri problémy, pričom každý z nich to dokáže urobiť nezávisle od zvyšných dvoch: 1. nemožnosť pisateľa poznať všetko, čo kedy bolo napísané; 2. nejasná hranica medzi všeobecne známymi obsahmi a obsahmi, ktoré nie sú všeobecne známe; 3. nejasná hranica medzi prevzatým a originálnym obsahom.

Čo hrozné by sa stalo, keby študent mohol slobodne napísať svoju myšlienku bez toho, aby predtým musel aktívne pátrať po tom, či už podobnú ideu vo svojej mysli nemal niekto iný?! Čo hrozné by sa stalo, keby po zistení, že nastala práve takáto situácia, nehrozilo študentovi, že bude označený za plagiátora, prinajhoršom by mu bolo oznámené, že „nie je až taký jedinečný“, že „nebol tým prvým, komu prišla na um táto myšlienka“, že by sa od momentu tohto zistenia nemal tou myšlienkou vystatovať tak, ako keby bola jeho „jedinečným objavom a výlučným vlastníctvom“?! Čo hrozné by sa stalo, keby sa mal uspokojiť „iba“ s tým, že aj on je šikovný a odhalil nejakú pravdu o svete, rovnako, ako ju o niečo skôr odhalil niekto iný; keby mal namiesto obáv z postihu radosť zo svojej šikovnosti a napísanej práce?! Nič zlé by sa nestalo. Iba by sa troška umenšila prestíž (a presnosť výsledkov bodovania) „scientometrickej olympiády“.

Opísaný prístup (modifikovaná paradigma) je v súlade s vyššie spomenutým realizmom a je omnoho ústretovejší a humánnejší než prístup zastrašovania (súčasná paradigma), ktorý je neraz obsahom vyučovania predmetov typu „ako písať prácu“, prípadne sú ním študenti mátaní počas celého štúdia. Svetu by priniesol nepomerne viac dobra, než mu prináša to, čo tu máme dnes.

Osobne by som bol za to, aby sa súčasná paradigma inovovala a posunula smerom k takej podobe modifikovanej paradigmy, ktorej tu dám podľa vyššie uvedených príkladov pracovný názov „Akvinského-Gaussov prístup“. Kto chce citovať do úmoru, nech tak robí. Kto nemôže poznať diela iných, nech za to nie je trestaný. Kto zo strachu pred možným trestom váha, či sa má podeliť o nejaký poznatok, nech sa s ním podelí. Kto sa obáva, že nebude prvým objaviteľom, nech sa nebojí. Kto nebol prvým objaviteľom, nech sa s tým zmieri. Od koho odpisovali, má byť prečo šťastný. Kto od druhého odpisoval, nemá sa čím chváliť. Čerpajme zo súčasných výdobytkov (normy, databázy, citačné indexy, antiplagiátorské systémy a pod.), no nie za každú cenu – nie za cenu pošliapania vyšších hodnôt! Nenadraďujme formálne kritériá obsahu! Nečakajme bezchybné práce! Múdro rozlišujme medzi tým, kto je naozaj plagiátor a kto nie je (počítač to neodhalí)! Nezneužívajme boj proti plagiátorstvu ako zbraň proti iným osobám! Nemyslime si, že sme lepší, lebo sme nezabudli odcitovať niečo, čo iní odcitovať zabudli! Citujme to, čo si naozaj zaslúži byť citované! [62] Majme úctu k veľkým myšlienkam! Nepíšme len kvôli kreditom, titulom a bodom za publikačnú činnosť! A majme radosť predovšetkým z pravdivého poznania, z možnosti zúčastniť sa na príbehu poznávania, nie zo slávy vlastného mena! Tento pohľad na vec písania a citovania ponúkam ako ideál. [63] Pravdepodobnosť jeho realizovania v dohľadnej dobe považujem za veľmi blízku nule. Možno o tisíc rokov… Takže, študenti a iní pisatelia, v praxi sa ním neriaďte, snažte sa riadiť platnými normami! Ale ak vás oslovil, čo vám bráni v jeho šírení?

POZNÁMKY:

[28] Porov. poznámky č. 3 a 4.

[29] Tomáš Foltýnek et al. Jak se vyhnout plagiátorství. 2020. s. 5.

[30] Jadwiga Šanderová. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. 2007. s. 88.

[31] Tamže, s. 88.

[32] Tamže, s. 142.

[33] Tomáš Foltýnek et al. Jak se vyhnout plagiátorství. 2020. s. 13. Možno sa vám zdá, že som voči tejto publikácii nadmieru kritický a zaujatý, nebodaj, že proti niekomu z jej autorov niečo mám. Ale tak to nie je. Nikoho z nich nepoznám a môžem ich aj pochváliť. Vytvorili peknú príručku pre súčasnú generáciu študentov (minimum textu, ľahké čítanie, grafická prehľadnosť), zhodou okolností (alebo skôr zákonite) ukážkovo zhmotňujúcu väčšinu problémov súčasnej paradigmy. Preto za to najhodnotnejšie v nej považujem analýzu motivácií k plagiátorstvu, obzvlášť vetu na s. 31: „Málo času pred odovzdaním totiž dokáže nahlodať i inak pevnú morálku.“

[34] Umberto Eco. Meno ruže. 2004. s. 413. Porov. apel na svedomie študenta od Tomáša Foltýnka a kolektívu na s. 34.

[35] Umberto Eco. Jak napsat diplomovou práci. 1997. s. 15.

[36] Obdivujem ho ako autora skvelého románu Meno ruže, no knihou o písaní diplomovej práce u mňa zanechal nesúrodú škálu pocitov.

[37] Umberto Eco. Jak napsat diplomovou práci. 1997. s. 30.

[38] Tamže, s. 31.

[39] Tamže, s. 33.

[40] Tomáš Akvinský. Výklad Vyznání víry a Desatera. 2011. s. 17.

[41] Myšlienku o súvislosti všetkého so všetkým som prvýkrát počul od mojej gymnaziálnej spolužiačky Marcely Šimkovej. Netuším však, či je jej pôvodná, a neviem ani to, ako presne ju mám v tejto súvislosti citovať.

[42] Umberto Eco. Jak napsat diplomovou práci. 1997. s. 44-45.

[43] Porov. Sk 26, 24. Všetky biblické pasáže v tomto článku uvádzam podľa slovenského katolíckeho prekladu Sväté písmo Starého i Nového zákona (Spolok svätého Vojtecha, 2009).

[44] Umberto Eco. Jak napsat diplomovou práci. 1997. s 46.

[45] Tamže, s. 45-46.

[46] Tamže, s. 34-35.

[47] Tento metafyzický princíp sa asi najväčšmi preslávil v podobe latinskej poučky ex nihilo nihil fit. Pri riešení problému vznikania vecí sa naň odvolával Aristoteles v prvej knihe Fyziky, kde napísal, že „nič nevznikne z nejestvujúceho – lebo niečo musí byť základom“ (2010. s. 39). Niečo podobné tvrdil Melissos zo Samu (asi 470–430 pred Kristom) v dôkaze, že jestvujúce nevzniklo: „Čo bolo, vždy bolo a bude. Ak totiž vzniklo, nevyhnutne nebolo pred vznikom nič. Ak však predtým nebolo nič, tak by potom z ničoho vzniklo nič.“ (zlomok 30 B 1) Pozri Jaroslav Martinka (ed.). Antológia z diel filozofov: Predsokratovci a Platón. 1998. s. 126. Princíp je tiež jedným zo základov Parmenidovho (asi 540–470 pred Kristom) učenia. Ten hovorí napríklad: „jestvujúce je, lebo bytie je, ale nič nie je“ (zlomok 28 B 6) a „spoločný základ (môjho výkladu) je jestvujúce, lebo vždy sa budem tam vracať“ (zlomok 28 B 5). Tamže, s. 118.

[48] Táto veta je len poetickým vyjadrením dôležitej pravdy, že žiaden z aspektov niečoho nového nie je ničím, teda že nič nie je prvkom, ktorý by hral úlohu pri vzniku niečoho. Otázky špecifikovania toho, čo mieša, čo je miešané, pomeru miešaných zložiek atď. rád prenechám osobám lepšie zorientovaným vo filozofii vedomia, psychológii, prípadne v iných relevantných disciplínach.

[49] Oni „citačný kredit“ nepotrebujú, ale určite by im pomohlo aspoň obyčajné uznanie. Táto skutočnosť je tu relevantná iba z toho dôvodu, že súčasná paradigma nerešpektuje charakter sveta, a v tomto svojom omyle používa na ľudí dvojaký meter.

[50] Rovnakou cestou sa dá dopracovať aj k podobným či rovnakým fantáziám alebo omylom.

[51] Umberto Eco. Jak napsat diplomovou práci. 1997. s. 190.

[52] S týmto majú právo nesúhlasiť subjektívni idealisti. Pre nich, ak chcú publikovať podľa pravidiel súčasnej paradigmy, by však predmetom nesúhlasu mala byť predovšetkým existencia iných autorov.

[53] Reťazec známych i neznámych príčin vzniku nejakého diela (vo vyššie uvedenom príklade: kokteil ako celok, všetky prvky kokteilu, účel kokteilu, nástroje použité na jeho miešanie i ten, kto ho miešal), by vždy dospel k prvej, nezapríčinenej príčine.

[54] Zvláštnym prípadom tohto javu je tzv. autoplagiátorstvo. K nemu dochádza vtedy, keď „znovu použijeme vlastnú prácu, ktorú sme už publikovali alebo sme ju odovzdali v rámci iného predmetu, a neodkážeme na ňu“. Tomáš Foltýnek et al. Jak se vyhnout plagiátorství. 2020. s. 11.

[55] Tento nominalistický princíp v rámci súčasnej paradigmy poskytuje výbornú záštitu etablovaným autorom a autoritám.

[56] O Descartovom a Leibnizovom „pokušení podriadiť všetky otázky pravidlám matematiky“ výstižne píše Étienne Gilson (1884–1978) v knihe Jednota filosofické zkušenosti (2011. s. 19).

[57] Táto scientistická báchorka naberá na popularite už niekoľko storočí.

[58] Určite by sme ju nemali chcieť celú spáliť tak, ako by sme podľa výzvy Davida Huma mali spáliť teológiu a metafyziku: „Ak vezmeme do ruky nejakú knihu, napríklad o teológii alebo školskej metafyzike, opýtame sa: Obsahuje nejaké abstraktné úvahy o veličinách a číslach? Nie. Obsahuje nejakú, zo skúsenosti vychádzajúcu úvahu o faktoch a existencii? Nie. Hoďte ju teda do ohňa; veď potom nemôže obsahovať nič iné, iba sofistiku a klamstvo.“ David Hume. Úvahy o ľudskom rozume. 1967. s. 200.

[59] Porov. Umberto Eco. Jak napsat diplomovou práci. 1997. s. 23. Eco nehovorí priamo o „podvode“, iba o snahe napísať prácu s čo najmenšou námahou.

[60] Tu píšem v podobnom duchu ako Thomas More (1478–1535), ktorý kritizuje nezmyselnosť vtedajších anglických zákonov. Obzvlášť relevantná sa mi v tomto kontexte zdá jeho úvaha o zlodejoch: „Krádež jednoducho nie je takým veľkým zločinom, aby za ňu človek zaplatil svojím životom; a žiaden trest, nech už je hocijako krutý, nezabráni kradnúť ľuďom, ktorí sa nemajú ako inak uživiť. (…) Proti zlodejom sú namierené strašné tresty, ale bolo by oveľa lepšie vytvoriť pre každého človeka nejakú možnosť obživy, a tak predísť osudovej nutnosti kradnúť a zaplatiť za to životom.“ Thomas More. Utópia. 2017. s. 23.

[61] S rovnakou pointou som sa prvýkrát stretol v práci Dušana Katuščáka. Ten prostredníctvom diela Tibora Žilku Text a posttext: Cestami poetiky a estetiky k postmoderne (1995) upozorňuje na myšlienku, ktorej autorom je argentínsky spisovateľ a otec postmoderny Jorge Luis Borges (1899–1986): „Okrem citátov nám už nič neostáva. Jazyk je systémom citátov“. Dušan Katuščák. Moderná bibliografia. 1997. s. 50.

[62] Ak niečo máme citovať iba zo strachu pred možným trestom, tak si to asi nezaslúži byť citované.

[63] Písanie (a tvorivá činnosť vo všeobecnosti) sa podľa takto modifikovanej paradigmy podobá láske v Hymne na lásku od apoštola Pavla: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.“ (1 Kor, 13, 4-6). V týchto veršoch si môžeme na mieste slova „láska“ predstaviť slovo „písanie“ či slovo „tvorba“. Alebo ešte lepšie, skúsme písať (tvoriť) s láskou!

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

AKVINSKÝ, Tomáš. 2011. Výklad Vyznání víry a Desatera. 1. vyd. Praha: Krystal OP, 2011. 221 s. ISBN 978-80-87183-37-3.

ARISTOTELÉS. 2008. Metafyzika. 2. vyd. Praha: Petr Rezek, 2008. 482 s. ISBN 80-86027-27-9.

ARISTOTELÉS. 2010. Fyzika. 2. vyd. Praha: Petr Rezek, 2010. 365 s. ISBN 80-86027-31-7.

ECO, Umberto. 1997. Jak napsat diplomovou práci. 1. vyd. Olomouc: Votobia, 1997. 271 s. ISBN 80-7198-173-7.

ECO, Umberto. 2004. Meno ruže. 1. vyd. Bratislava: Petit Press, 2004. 598 s. ISBN 80-85585-09-X.

FESER, Edward. 2014. Scholastic Metaphysics: A Contemporary Introduction. 1st ed. Heusenstamm: Editiones Scholasticae, 2014. 302 p. ISBN 978-3-86838-544-1.

FESER, Edward. 2017. Five Proofs of the Existence of God. 1st ed. San Francisco: Ignatius Press, 2017. 330 p. ISBN 978-1-62164-133-9.

FOLTÝNEK, Tomáš et al. 2020. Jak se vyhnout plagiátorství. Praha: Karolinum, 2020. 42 s. [online]. [cit. 2024-12-27]. Dostupné na internete: <https://karolinum.cz/data/book/24022/Foltynek%20-%20Jak%20se%20vyhnout%20plagiatorstvi.pdf>. ISBN 978-80-246-4790-6.

GILSON, Étienne. 2011. Jednota filosofické zkušenosti. 1. vyd. Praha: Vyšehrad, 2011. 215 s. ISBN 978-80-7429-035-0.

GOTTLIEB, Paula. 2023. Aristotle on Non-contradiction. In ZALTA, Edward Nouri. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy. [online]. 2023. [cit. 2025-01-30]. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/aristotle-noncontradiction/>.

HUME, David. 1967. Úvahy o ľudskom rozume. In MÜNZ, Teodor et al. (ed.). Antológia z diel filozofov: Novoveká empirická a osvietenská filozofia. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1967. s. 161-200.

KANT, Immanuel. 1970. Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou. In VÁROSSOVÁ, Elena. (ed.). Antológia z diel filozofov: Novoveká racionalistická filozofia. 1. vyd. Bratislava: Epocha, 1970. s. 425-523.

KANT, Immanuel. 1979. Kritika čistého rozumu. 1. vyd. Bratislava: Pravda, 1979. 577 s.

KATUŠČÁK, Dušan. 1997. Moderná bibliografia: Niektoré otázky teórie bibliografickej komunikácie a integrujúcich nástrojov výmeny bibliografických údajov. [habilitačná práca]. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 1997. 208 s. [online]. [cit. 2025-01-18]. Dostupné na internete: <https://www.kis3g.sk/building_snk/grsnk/fulltexty/Habil_moderna_bibliografia.pdf>.

KATUŠČÁK, Dušan. 2007. Ako písať záverečné a kvalifikačné práce. 4. vyd. Nitra: Enigma, 2007. 162 s. ISBN 978-80-89132-45-4.

KUHN, Thomas Samuel. 1982. Štruktúra vedeckých revolúcií. 1. vyd. Bratislava: Pravda, 1982. 285 s.

MACHULA, Tomáš. 2020. Tomáš a jeho sumy. 2. vyd. České Budějovice: Nakladatelství Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích, 2020. 263 s. ISBN 978-80-7394-835-1.

MARTINKA, Jaroslav. (ed.). 1998. Antológia z diel filozofov: Predsokratovci a Platón. 1. vyd. Bratislava: IRIS, 1998. 607 s. ISBN 80-88778-50-6.

MEŠKO, Dušan et al. 2013. Akademická príručka. 3. vyd. Martin: Osveta, 2013. 495 s. ISBN 978-80-8063-392-9.

MORE, Thomas. 2017. Utópia. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017. 119 s. ISBN 978-80-8061-966-4.

ROBERTSON ISHII, Teresa – ATKINS, Philip. 2020. Essential vs. Accidental Properties. In ZALTA, Edward Nouri. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy. [online]. 2020. [cit. 2025-01-21]. Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/essential-accidental/>.

Sväté písmo Starého i Nového zákona. 9. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. 2331 s. ISBN 978-80-7162-767-8.

ŠANDEROVÁ, Jadwiga. 2007. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. 1. vyd. Praha: Sociologické nakladatelství (SLON), 2007. 209 s. ISBN 978-80-86429-40-3.

VERITASIUM. 2023. How One Line in the Oldest Math Text Hinted at Hidden Universes. [online]. 2023. [cit. 2025-01-03]. Dostupné na internete: <https://www.youtube.com/watch?v=lFlu60qs7_4>.