Embedded Files
Tibor Ondrušík
Úvod
Cieľom tohto textu je vyniesť na svetlo opomínané nedostatky a problematické aspekty súčasnej teórie i praxe písania a citovania v akademickom prostredí (súčasnej paradigmy). [1] Činnosť označovaná ako plagiátorstvo a výsledky tejto činnosti, známe ako plagiáty, totiž v početných prípadoch nepramenia zo zlej vôle študentov (následne obvinených z plagiátorstva), ale sú prejavmi chýb tohto systému samotného. Vychádzajúc z odborne akceptovaných definícií, v tomto článku sa snažím demonštrovať mnohé problémy, ktoré sú implicitne prítomné v súčasnej paradigme, no nikto ich nerieši. Činím tak v nádeji, že by sme sa im v budúcnosti mohli vyhnúť, a zároveň, po jej kritickom prehodnotení, dokázali by sme zachovať pozitívne prvky súčasnej paradigmy. V závere načrtávam cestu, aká by azda viedla k tvorbe kvalitnejších diel: svojskejších, kreatívnejších, inšpiratívnejších, odvážnejších, obsažnejších, viac si ctiacich skutočný stav vecí i pravdu o nich. Tiež by redukovala počet prác, ktoré sú podľa terajších meradiel kategorizované ako plagiáty. Menej plagiátov a plagiátorov by znamenalo nižší energetický výdaj na boj proti plagiátorstvu. Modifikovaná paradigma by bola pre študentov menej stresujúca a ich pozornosť by v realistickom duchu upriamovala na veci samotné, čo by pre nich osobne i pre celý svet bolo obrovským prínosom. Tým by im ponúkla oveľa viac ako len odmenu v podobe obhájenej záverečnej práce alebo „citačnej čiarky“ za novú publikáciu, ktorú im sľubuje zaužívaná prax „strachom motivovaného dodržiavania formy za každú cenu a na úkor všetkého“.
Plagiátorstvo a antiplagiátorstvo
Keď som sa na univerzite prvý raz stretol s termínmi plagiátor, plagiátorstvo a plagiát, problematika mi nedávala veľký zmysel. Prešli roky, v otázkach písania a citovania som sa podľa svojich schopností zorientoval a robil som všetko možné, aby som sa plagiátorstvu vyhol čo najširším oblúkom. Vtedajšiu nejasnú intuíciu a čudný pocit postupne nahradila snaha pomenovať i vysvetliť tieto dojmy. Povedal by som, že v súčasnej paradigme akademického písania je príliš mnoho nejasného, zamlčaného, implicitne predpokladaného, vnútorne protirečivého aj prakticky neuskutočniteľného na to, aby sa podľa nej dalo bezproblémovo napredovať pri tvorbe zmysluplného autorského diela na určitú tému. [2] Veľmi sa čudujem tomu, ako k nej môžu toľkí vzdelaní ľudia konformisticky, nekriticky a obdivne vzhliadať ako k nenapadnuteľnému, nemennému a nevylepšiteľnému ideálu, ktorý je jadrom akademickej etiky „na večné časy a nikdy inak“. [3]
Začnime definíciami plagiátorstva. Máme ich mnoho, ale pre stručnosť vyberám len tieto dve:
„Používanie cudzích myšlienok, objavov, formulácií poznatkov, špecifických pasáží s výsledkami, výsledkov bádania, výskumu, myslenia a iných výsledkov tvorivej práce, ako aj tabuliek, ilustrácií, fotografií, hudobných diel, výpočtov a pod. a ich vydávanie za svoje je krádež a označuje sa ako plagiátorstvo.“ [4]
„Plagiátorstvo je nedovolené používanie cudzích publikovaných i nepublikovaných myšlienok, formulácií, poznatkov, výsledkov bádania alebo iných výsledkov tvorivej práce, ako aj ilustrácií, tabuliek, fotografií a pod. bez referencie. Za plagiátorstvo v najzávažnejšej forme sa pokladá predloženie kompletnej práce podpísanej „novými autormi“, niekedy v inom jazyku. Týka sa to ktoréhokoľvek štádia výskumu, písania alebo zverejnenia práce, tlačenej i elektronickej verzie. Ak sa chce autor vyhnúť plagiátorstvu (resp. nechce byť z neho obvinený), všetky zdroje musí zverejniť a pri použití cudzieho písomného alebo grafického materiálu väčšieho rozsahu si dokonca vyžiadať povolenie (ochrana autorských práv).“ [5]
Tvoriť sám za seba a o tvorbe iných hovoriť ako o tvorbe iných je rozumná a spravodlivá (i keď vzhľadom na povahu skutočnosti nie neproblematická) požiadavka, a to nie len v akademickej sfére. Napríklad aj v domácnosti dobrej gazdinky má význam explicitne vysloviť, že koláč, ktorý práve rozvoniava na stole, nevznikol z ničoho, ba (ak sa tak naozaj stalo) nevznikol iba jej vlastnou šikovnosťou a usilovnosťou, ale že na jeho zrode sa spolupodieľali aj iní členovia rodiny. Gazdinka síce riadila jeho výrobu podľa receptu, no manžel bol predtým nakúpiť suroviny, syn ich vážil na váhach, dcéra miešala cesto, babička prispela osvedčenými radami a deduško im počas pečenia rozprával zaujímavý príbeh. Je rozumné i spravodlivé uznať podiel každého z nich na výslednom produkte. Potiaľ má svoje opodstatnenie aj citovanie. Ak niekto prispel k ľudskému poznaniu, je dobré to oceniť. Je však vyšším cieľom dosahovanie uznania, alebo rozširovanie poznania? Kvôli čomu vlastne existuje ten akademický svet? Čo je jeho účelom? Prvá možnosť neobstojí, lebo na uznanie sa dá zameriavať pri činnosti v akejkoľvek sfére (napr. pri pečení). Naopak, poznávanie je tým, čo mu je vlastné, čo je jeho cieľom. Koláče zasa pečieme (resp. mali by sme ich piecť) predovšetkým preto, že sa z nich najeme, výborne chutia a pri ich výrobe si užijeme zábavu, nie preto, aby sme sa mohli chváliť vlastným prínosom pri ich vzniku. To je hodnotový ideál. Faktom ostáva, že bez ohľadu naň sa medzi nami pohybujú jedinci, ktorí by sa pochválili svojím prínosom i vtedy, keď všetci ostali hladní, lebo koláče v procese pečenia zhoreli a bolo potrebné privolať požiarnikov.
Minimálne v tzv. vyspelých krajinách, kde na tému pečenia úspešne prebiehajú reality šou, naše pohľady sa sústredia na osobnosť pekárky či pekára, dizajn kuchyne, technické hračky pomáhajúce pri pečení, unikátne tipy a triky, dramatický priebeh súťaže, krásu pekárskych výtvorov… Málokomu v tejto súvislosti príde na um, že prvotným popudom pre pečenie koláča ako takého (nie konkrétneho koláča v reality šou) je potreba udržať človeka pri živote, sile a zdraví. [6] Chorí ťažšie vnímajú dokonalosť chutí, farieb i tvarov. Mŕtvi ich nevnímajú vôbec. Aj reality šou má zmysel robiť iba pre živých a naplno si ju užijú len zdraví. Postoj akademického sveta k poznávaniu skutočnosti je v tomto ohľade podobný postoju sveta reality šou k pečeniu. V prvom rade v ňom ide o kariéru, na skutočnosti a na pravdivom poznaní skutočnosti (a na dobrách z toho univerzálne plynúcich) až tak veľmi nezáleží.
Antiplagiátorstvom pre potreby tohto textu nazývam presvedčenie (vychádzajúce zo súčasnej paradigmy), že zločincom-plagiátorom je každý, kto správne neodcitoval každú vetu, ktorú kedy napísal alebo si zakaždým neoveril, či niečo podobné už nenapísala niektorá z miliárd ľudských bytostí doteraz žijúcich, nasledované presvedčením, že takéhoto zločinca treba potrestať (v prípade známych osôb ideálne s čo najväčšou mediálnou publicitou). [7]
Tieto riadky nechcú a nemajú byť ani obhajobou oportunistov, ktorí úmyselne neuvádzajú pravých autorov skvelých myšlienok alebo prevratných zistení, a to s cieľom dopracovať sa k titulom, funkciám, prestíži, kariére atď., ani obhajobou pochybných indivíduí, čo si „svoje“ kvalifikačné práce dávajú vypracovať druhým ľuďom za peniaze či iné protislužby.
Obávam sa však, že v prítomnosti taký obľúbený antiplagiátorský postoj, ktorý jeho reprezentanti štylizujú do roly „nevyhnutného mravného ideálu, ba až zákona“, je v skutočnosti je len prejavom „etiky krívajúcej na obe nohy“. Tá nemôže byť naozaj hodnotnou preto, lebo si nectí rozvrstvenie reality, čo je zrejmé z toho, že vyššie hodnoty podriaďuje nižším. Navrhujem teda, aby sme postoj k otázkam písania, citovania a získavania výhod z napísaného prehodnotili.
Sociológia a psychológia antiplagiátorstva
K plagiátorstvu sa najradšej vyjadrujú akademici, novinári a politici. Zdá sa, že z týchto množín sa regrutujú tí najzapálenejší antiplagiátori. Tí prví sú poväčšine presvedčení, že majú v malíčku všetky pravidlá písania i všetky poznatky, nemôžu sa teda stať plagiátormi. V prípade, ak sa plagiátorstva úmyselne dopustia, ich výnimočná inteligencia im zabezpečí, že ich tak ľahko nedostanú. Tí druhí a tretí sa plagiátorské škandály len snažia využiť vo svoj prospech a/alebo v neprospech svojich oponentov (niežeby sa tohto nedopúšťali aj tí prví, veď ak na menovke niekoho iného svieti viac titulov, zámienka sa ľahko nájde). Ovocie tejto praxe je známe: obvinenia, vyšetrovania, oficiálne vyhlásenia (vrátane vyjadrení, že sa k tomu nebudú vyjadrovať), výzvy na odstúpenia, súdne spory, odstúpenia, stoličky ohriate plagiátormi a následne obsadené ďalšími plagiátormi…
Súčasné akademicko-novinársko-politické ťaženie proti plagiátorstvu nemá nič spoločné ani s rozumnosťou, ani so spravodlivosťou. Je to v podstate moderná a módna podoba starého známeho „honu na čarodejnice“. Rozhorčené odsudzovanie plagiátorstva v tomto zmysle slova je málokedy niečím viac ako len 1. snahou ukázať, že „ja som lepší, teda, rozmenené na drobné – mravnejší, vzdelanejší i dôslednejší, ako tí, čo sa plagiátorstva dopúšťajú a tí, čo proti plagiátorstvu priamo nebojujú“ alebo 2. praktickým nástrojom na uškodenie iným – účinnou a mimoriadne nenákladnou metódou na vysporiadanie sa s konkurenciou.
Prečo sa ľudia tak radi vžívajú do úlohy antiplagiátorov? Vyššie spomenuté motívy by sme mohli zjednotiť pod nálepkou záujem využiť situáciu vo svoj prospech. Veď na každého, kto je obvinený z plagiátorstva okamžite padá zlé svetlo, takže prvým krokom na vydriapanie sa na vrchol po jeho chrbte by sa malo stať rozhodné trvanie na jeho statuse plagiátora. Ďalším faktorom je strach – kto sa proti plagiátorstvu otvorene nepostaví, sám sa ľahko stane terčom podozrení z plagiátorstva. Úlohu tu zohrávajú aj konformita a nekritický obdiv voči autoritám – ak sú o plagiátorstve niekoho presvedčení spolužiaci, kolegovia či straníci a tvrdí to aj nejaký odborník na plagiátorstvo, nemožno predsa plávať proti prúdu. Vrcholom všetkého je snaha o ad hoc morálku a moralizovanie. [8] Obviňovanie iných z plagiátorstva je totiž považované tiež za prejav mravnej vyspelosti a vysokých nárokov na kvalitu práce, teda akejsi zodpovednosti, čestnosti, pracovitosti atď. Objektívne platná morálka, samozrejme, podľa našich mimoriadne inteligentných (i tých vyslovene stupídnych) relativistov nie je možná, ale pokiaľ ide o ich vlastné tituly, funkcie, platy a pod., aj toto pravidlo musí mať výnimku – tie hodnoty sú absolútne nerelativizovateľné. Veď by sa len niekto odvážil siahnuť im na ne!
Strata súdnosti sa v prípade antiplagiátorskej mentality akademikov prejavuje neschopnosťou realisticky posudzovať možnosti ľudských bytostí. Je veľmi pravdepodobné, že človek, ktorý sa roky utvrdzuje v presvedčení, že je výrazne inteligentnejší i šikovnejší ako tí druhí, stúpa v spoločenskom rebríčku, platových triedach, v hierarchii funkčných miest a na menovku primeraných rozmerov sa jeho meno s titulmi v štandardnej veľkosti písma nezmestí, nielenže už dávno nadobro stratil schopnosť vžiť sa do úlohy študenta, je dokonca dosť možné, že už počas štúdia nebol schopný vcítiť sa do roly svojich menej nadaných spolužiakov. Takýto jedinec sa ľahko môže stať neschopným zmieriť sa s i len drobnými úspechmi ľudí, o ktorých má nízku mienku. Aby sa relatívny odstup medzi ním a inými nezmenšoval, ale zväčšoval, dá sa na tom pracovať nie iba na poli získavania vlastných titulov a stoličiek, ale aj na poli diskreditovania konkurencie. Keby sa zámienka nenašla nikde inde, takmer vždy je možné obviniť druhú stranu aspoň z plagiátorstva.
Obviniť niekoho z plagiátorstva na základe súčasného akademického chápania plagiátorstva patrí medzi najľahšie veci na svete, kým vyvrátiť takéto obvinenie je mimoriadne zložité, ak nie rovno nemožné: „I jeden omylom zmazaný odkaz môže naplniť definíciu plagiátorstva.“ [9] Pokiaľ existuje a kompetentným (napr. komisii pre obhajoby záverečných prác) je známy akýkoľvek text skoršieho dáta, ktorý sa výrazne podobá textu posudzovanej práce, autor práce sa dostáva do podozrenia z plagiátorstva. Toto sa deje každoročne v množstve prípadov po celom svete po nahratí záverečných prác do elektronických systémov. Tie jednoducho objavia zhody s textami, o akých sa pisateľom prác ani nesnívalo. Táto nočná mora straší všetkých poctivých študentov, čo sú (výnimočne) ochotní uznať aj niektorí ich profesori: „Možno máte strach, aby sa to niekedy neprihodilo i vám. Plagiátorstvo totiž môže vzniknúť ako zámerne (ale na to vás netipujeme), tak z neznalosti či nedbalosti.“ [10] Čo v takomto prípade zmôže voči tejto mašinérii poctivý študent – autor práce? Maximálne sa môže spoliehať na podporu svojho školiteľa, zhovievavosť oponenta, zdravý rozum i dobrú náladu skúšobnej komisie a budúcnosť bez nepriateľov.
Esenciálni a akcidentálni plagiátori
Nevyhnutnou podmienkou vzniku a úspešného prežívania súčasného chápania plagiátorstva, a následne aj antiplagiátorskej mentality, je absencia rozlišovania medzi dvoma diametrálne odlišnými skutočnosťami, ktoré podľa vzoru scholastickej terminológie nazvem esenciálnym a akcidentálnym plagiátorstvom. [11]
Právo a spoločenskú prax stranou, aby mohlo ísť o zlý čin, musí ten čin byť naozaj vo svojej podstate nedobrý, a ako nedobrý musí byť vykonaný vedome a z vlastnej vôle. Preto sú esenciálnymi (nevyhnutnými) vlastnosťami zlého činu plagiátorstva iba neuvedenie pravého autorstva a zlý úmysel. Nevedomosť, zábudlivosť, nesprávna technika citovania, preklepy, omyly, postupovanie podľa nejasností v normách a pod., to všetko sú len jeho akcidentálne (možné) vlastnosti. To, čo je na čine neuvedenia pravého autorstva zlé, je zámerná nepravda o realite – úmyselná zmena údajov o autorstve nejakého obsahu.
Zákonite sa vynára otázka, či je potom takto vymedzená činnosť ešte plagiátorstvom, alebo by sme jej mali vymyslieť nejaké iné meno. Keďže podľa mojej mienky je nedobrou práve táto činnosť (práve toto je jadrom nešváru, ktorý vo všeobecnom úze nazývame menom plagiátorstvo, hoci na toto jadro sa postupne nabaľujú všemožné akcidenty, čo vytvára falošnú predstavu, že je niečo morálne príšerné na tom, keď študent zabudne na jednu úvodzovku atď.), navrhujem rozlíšiť esenciálne plagiátorstvo (úmyselné neuvedenie pravého autorstva) od akcidentálneho plagiátorstva (súboru javov, ktoré sme si doteraz zvykli spájať so slovom plagiátorstvo, bárs s esenciálnym plagiátorstvom niekedy idú v ruka v ruke a inokedy s ním nemajú nič spoločné). [12]
Esenciálneho plagiátora definujem ako autora, ktorý: 1. vo svojich (zákonom vymedzených) prácach úmyselne upotrebí svojrázny obsah (pod pojem obsah zahŕňam myšlienky, obrázky, výpočty i všetky ďalšie podoby náplne práce v súlade so štandardnými definíciami plagiátorstva) iného autora a 2. explicitne ho prezentuje ako svoj vlastný prínos, napriek tomu, že vie, že takýto postup nie je správny a zároveň vie, ako postupovať správne. Je si presne vedomý, čo od koho preberá, s akým cieľom tak koná, aké údaje by mal na daných miestach uviesť a ako prevzaté veci zapracovať do svojej práce tak, aby ocenil cudzí prínos (ale aj to by asi mal byť naozajstný prínos), na ktorý vo svojom diele nadväzuje. Pokiaľ ide o esenciálnych plagiátorov a ich činnosť esenciálneho plagiátorstva, ktorá vedie k vzniku esenciálnych plagiátov, nie je veľmi o čom diskutovať. Takto konajúci jedinci sú právom nazývaní plagiátormi, pretože sú plagiátormi. Preto kvôli stručnosti jazykového vyjadrenia navrhujem, že postačí, ak budeme esenciálnych plagiátorov nazývať jednoducho plagiátormi. Pokiaľ ide o ich osud, pravdepodobne by mali byť systematicky vyhľadávaní plus primerane trestaní, a to bez ohľadu na ich medzičasom získaný kariérny status.
Akcidentálny plagiátor je potom autor, ktorý použije vo svojej práci obsah, totožný alebo výrazne podobný obsahu od iného autora, pričom tohto iného autora a jeho dielo neuvádza na príslušných miestach svojej práce preto, lebo: buď 1. o jeho existencii netuší, alebo 2. je z nejakého dobrého dôvodu presvedčený, že to nie je nutné, alebo 3. dopúšťa sa technickej chyby pri písaní. Presne takýmto spôsobom píše na tému plagiátorstva drvivá väčšina antiplagiátorov, pričom týmito činmi nemajú v úmysle plagizovať ani sa nesnažia čitateľa presvedčiť, že nimi prezentované myšlienky sú ich originálnym a veľkolepým prínosom k ľudskému poznaniu. Akcidentálni plagiátori (azda väčšina vysokoškolákov) netúžia vydávať cudzie myšlienky za svoje, nemienia iným autorom znižovať počty položiek v ich citačných indexoch (čo je podľa niektorých azda najväčší zločin, akého sa v tomto živote možno dopustiť), nemajú v úmysle (a dokonca im ani na um neprišlo) prezentovať napísané myšlienky ako svoje. Sú to myšlienky v práci, ktorú síce napísali oni, ale ide im v nej o spracovanie určitej témy podľa zadania a jej odovzdanie do stanoveného termínu, nie o výhody pre seba alebo o poškodzovanie druhej osoby. Akcidentálni plagiátori iba komunikujú podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia (áno, väčšinou ide o nevedomosť a naivitu vzhľadom na zabehnutý systém) to, o čom sa chcú so svojimi čitateľmi podeliť (splnenie školskej úlohy, šírenie poznatkov o obľúbenej téme, radosť z písania i čítania výsledného textu), pričom ich výtvor následne dostane od nejakého premotivovaného karieristu, ktorý sa môže odraziť od súčasných definícií plagiátorstva, označenie „plagiát“.
Vychádzajúc z tohto rozlíšenia, je očividné, že vo svete sa vyskytujú esenciálne aj akcidentálne plagiáty, rovnako ako esenciálni aj akcidentálni plagiátori.
Antiplagiátorov následne môžeme definovať ako ľudí, ktorí obzvlášť energicky upozorňujú na údajné pochybenia iných osôb vo veciach ich tvorivej činnosti, odvolávajúc sa pri tom na aktuálne znenia zásad etiky a techniky citovania ako na nemenné zákony, pričom – a to nie je zanedbateľné – hádžu do jedného vreca esenciálnych plagiátorov s akcidentálnymi a označujú ich jednotnou nálepkou „plagiátori“, resp. považujú akcidentálnych plagiátorov za plagiátorov esenciálnych.
Na základe rozlíšenia medzi esenciálnymi a akcidentálnymi plagiátormi navrhujem nazývať menom plagiátori výlučne esenciálnych plagiátorov. Akcidentálni plagiátori sú ľudia píšuci v dobrej viere – väčšinou naivní a nepoučení študenti, alebo naopak rozhľadení pisatelia, ktorí ani pri všetkej snahe nedokážu rozpliesť „gordický uzol“ a dopátrať sa ku všetkým ich životným zdrojom – prameňom obsahov ich myslí. [13]
Veľkou prekážkou na ceste k uznaniu reality a oprávnenosti rozlíšenia medzi esenciálnym a akcidentálnym plagiátorstvom môže byť neprimeraná úcta, akej sa od väčšiny dnešných ľudí dostáva informačným technológiám i všetkému, čo s nimi súvisí. Hlavnou zbraňou proti plagiátorstvu totiž podľa trendov nemá byť vysoká mravná úroveň študentov, ani obrovský intelektuálny rozhľad profesorov, ale výpočtový výkon počítača v kombinácii s kvalitou softvéru a robustnosťou databázy. [14]
Praktický problém s odhaľovaním plagiátorstva pomocou výpočtovej techniky spočíva v tom, že nijaký (ani ten najvýkonnejší a najlepšie naprogramovaný) stroj nedokáže odlíšiť esenciálneho od akcidentálneho plagiátora. Naši dnešní vedci teda, o nič lepšie ako dávni „lovci čarodejníc“, postupujú v duchu hesla: „Zabite ich všetkých, Boh si svojich spozná.“ [15] Vskutku, nebola by to až taká zlá metodológia, keby sa účinky trestov za „počítačom indikované plagiátorstvo“ prejavovali výlučne v posmrtnom živote a iba na osobách esenciálnych plagiátorov.
Zamlčaná premisa
Ale prečo a ako sa niekto stane akcidentálnym plagiátorom? Jedným z kardinálnych problémov súčasnej paradigmy je jej zamlčaná premisa: Čokoľvek študent napíše do svojej práce, vydáva to za svoj grandiózny prínos ľudskému poznaniu, za absolútne nóvum, ibaže odkáže na zdroj: „V akademickom texte predpokladáme, že všetko, čo nie je označené ako citácia alebo parafráza, je autorov pôvodný text.“ [16]
Táto premisa „okupuje“ mysle ľudí s bohatými publikačnými skúsenosťami. Im sa zdá byť samozrejmá, pretože tak ich to naučili ich učitelia, a oni im predsa nemohli v ničom odporovať, ak sa chceli stať ich nasledovníkmi. A tak ich to každý deň učí publikačná prax i tlak zo strany antiplagiátorov. Ale veľa vysokoškolských nováčikov o premise netuší preto, lebo nevyplýva z ich skúsenosti a nedá sa k nej dospieť ani cestou rozumu. Nie je ničím viac ako kontingentnou, implicitnou a konsenzuálne prijatou normou akademického sveta. Študentovi nič v jeho doterajšom živote neindikovalo, že by takýto princíp mal platiť univerzálne, a preto pri príchode na univerzitnú pôdu (na rozdiel od mnohých profesorov správne) jeho platnosť nepredpokladá. Keď doteraz napríklad vyslovil pozdrav, doučoval niekoho školskú látku, oznamoval výsledok športového zápasu alebo spieval text nejakej piesne, nikoho konkrétneho pri tom necitoval a zároveň sa ani nepovažoval za autora šíreného obsahu.
Väčšina začínajúcich vysokoškolákov nevie, ako majú s informáciami z okolitého sveta pracovať podľa akademických štandardov, v princípe pre nich nie je možné posúdiť, či ten-ktorý poznatok patrí k základom vedného odboru, alebo je pripisovaný ako výlučné vlastníctvo nejakému konkrétnemu jednotlivcovi, a nevedia teda ani to, či sa v danom momente dopúšťajú niečoho, z čoho budú môcť byť v budúcnosti obvinení. A k tomu dochádza nielen z dôvodu, že ich to pred písaním prác nikto nenaučil, ale predovšetkým preto, ako sa pokúsim ukázať nižšie, lebo zo samotnej povahy skutočnosti vyplýva, že dokonale zadosťučiniť týmto požiadavkám je nemožné.
Géniovia alebo plagiátori?
Keď som kedysi dávno uvažoval nad charakterom sveta, prišiel mi na um „úžasný“ nápad, že nanajvýš dobrotivý Boh stvoril svet najlepšie ako sa dalo, teda vytvoril najlepší svet, aký mohol vytvoriť. Ešte väčšia radosť ma naplnila v momente, keď som sa neskôr dozvedel, že myšlienka najlepšieho z možných svetov je už vyše tri storočia spájaná s menom Gottfrieda Wilhelma Leibniza (1646 – 1716). Som génius alebo je intuícia veľkých vecí prístupná každému? Obe možnosti zneli vynikajúco. Po zoznámení sa so súčasným akademickým chápaním plagiátorstva mi však mal úsmev zamrznúť. Čo by mi hrozilo a čo by ma asi neminulo, keby som sa o tomto svojom objave bol býval chcel podeliť trebárs v bakalárskej práci?! Prinajlepšom výsmech. Veď len hlupák by mohol dnes prísť s tým, čo je už vyše tri storočia známe. A len zločinec by to necitoval.
Slávnym sa stal Leibnizov spor s Isaacom Newtonom (1643–1727) o prvenstvo vo veci objavu infinitezimálneho počtu. Leibniz aj Newton sú dnešnými vedcami právom oslavovaní ako géniovia, no podľa súčasnej paradigmy by bolo vhodné aspoň jedného z týchto pánov označiť za zločinca. Avšak to sa nedeje. Dvojitý meter je tu očividný. Prečo rovnaké privilégium negarantujú dnešným šikovným študentom, ktorí by podobne ako Leibniz a Newton mohli nezávisle od seba na opačných stranách planéty v priebehu milisekundy dospieť k rovnakému objavu? Keď systém objaví zhodu medzi obsahmi v databáze, prečo sa v prípade terajších študentov predpokladá, že jeden z nich to musel odpísať od druhého? Prečo si akademická etika v tejto záležitosti tak zakladá na prezumpcii viny?
A to, pokiaľ ide písané slovo (ako je to v prípade kvalifikačných prác), pôvodné od prebratého sa dá odlíšiť oveľa ľahšie ako napríklad v prípade hudby. Sú azda Hviezdne vojny Johna Williamsa (* 1932) iba napodobeninou Planét Gustava Holsta (1874–1934)? Je Gladiátor Hansa Zimmera (* 1957) masívnym vyberaním z diela Richarda Wagnera (1813–1883)? A odpisoval Bach (1685–1750) od Händla (1685–1759) alebo Händel od Bacha? A do akej miery? Kto to posúdi? Kto ich odsúdi? A ako sa mali navzájom citovať? Úvodzovkami a číselnými odkazmi? [17] Súdny človek si užíva hudobnú nádheru Hviezdnych vojen, Planét, Gladiátora, Prsteňa Nibelungov, Omše h mol a Mesiáša, nachádza v nich do krásu, dobro, pravdu, inšpiráciu a posilu. V ostrom kontraste s tým, antiplagiátorská mentalita, ktorá prerastá aj do sfér mimo akademického zápolenia, učí ľudí zameriavať sa na seba, privlastňovať si veci, byť voči druhým podozrievavými a všade hľadať porušenia svojich domnelých práv. [18]
Ako krásny vzor prístupu k otázkam písania, publikovania a plagiátorstva by som uviedol matematika Carla Friedricha Gaussa (1777–1855), konkrétne jeho postoj k objavu neeuklidovskej geometrie, ktorý učinil jeho mladší kolega János Bolyai (1802–1860) a publikoval ho v roku 1832 v dodatku ku knihe svojho otca Farkasa Bolyaia (1775–1856). Ten knihu poslal Gaussovi, ktorý si ju prečítal a v liste odpísal, že keby objav mladšieho Bolyaia pochválil, pochválil by tým seba samého, pretože s rovnakými myšlienkami sa pohrával uplynulých tridsať až tridsaťpäť rokov. Gauss však považoval Jánosa Bolyaia za „génia prvého rádu“, pričom sám svoje neeuklidovské idey nepublikoval, lebo sa obával zosmiešnenia. János Bolyai bol z Gaussovej odpovede zničený a bol presvedčený, že Gauss mu chcel ukradnúť jeho myšlienky. Ovládla ho horkosť, preto už nikdy nič nepublikoval. Neskôr zistil, že pred rokom 1832 objavil neeuklidovskú geometriu nezávisle od neho aj Nikolaj Ivanovič Lobačevskij (1792–1856). Keď János v roku 1860 zomrel, zanechal za sebou asi dvadsaťtisíc strán nevydaných rukopisov. [19]
Na základe tohto príbehu by sme mohli povedať, že Bolyai sa stal prototypom človeka bažiaceho po osobnom úspechu, podriaďujúceho osobnému úspechu aj pravdu o veciach, závistlivého, netúžiaceho po poznaní pre všeobecné blaho, netešiaceho sa z úspechov iných. Dôsledná aplikácia súčasnej paradigmy môže viesť k rovnakým výsledkom, pretože táto paradigma v sebe neobsahuje nič, čo by dosahovaniu týchto výsledkov bránilo. [20]
Naopak, Gauss si bol vedomý toho, ako sa veci majú: Existuje euklidovská aj neeuklidovská geometria, pred zhruba troma desaťročiami prišla na um myšlienka neeuklidovskej geometrie jemu samému, nedávno prišla tá istá myšlienka na um jeho mladšiemu kolegovi, on sám ju nepublikoval a kolega tak urobil, k rovnakému záveru dospeli nezávisle od seba. Bolo mu tiež, zdá sa, jasné, že neopublikovanie objavu nie je popretím reality toho objavu, že publikovanie objavu jedným človekom nezmení pravdu o skoršom dátume objavenia rovnakej veci niekým iným, že sú viaceré druhy úspechu, nie len ten publikačný a sláva s ním spojená. Nemal sa prečo hnevať, nemal prečo svojho kolegu nechváliť, nemal potrebu ho nazývať plagiátorom…
Antiplagiátorská akademická etika verzus etika zdravého rozumu
Súčasné štandardy písania školských a vedeckých prác sú pomerne nedávnym fenoménom. Po väčšinu ľudských dejín sa vedecké spisy písali výrazne odlišným spôsobom – autori mali pri tvorbe oveľa voľnejšie ruky. A väčšina z nich po celé veky nebola dôsledne citovaná. V dôsledku toho sa v „citačných pretekoch“ ocitajú v značnej nevýhode oproti dnešným autorom, ktorí žijú v ére dôsledného citovania.
Celé tisícročia nebolo nič neobvyklé na tom, keď sa aj tí najväčší tvorcovia (napr. stavitelia pyramíd či katedrál, výtvarní umelci, zapisovatelia posvätných textov atď.) uspokojili s tým, že ich meno na samotnom výtvore vôbec nebolo spomenuté – ich práca ostala anonymná. Išlo predsa o dobro, pravdu a krásu pre všetkých. Vládlo všeobecné presvedčenie o univerzálnej spravodlivosti, o tom, že odmena za niečo také ich možno neminie už na tomto svete, ale s istotou ich neminie vo večnosti na onom svete, tak, ak ich dielo poučí, polepší alebo poteší druhých, netreba sa obávať o to, že by sa spravodlivosť nedostavila. Veď skutočnosť samu (na rozdiel od ľudí) nemožno oklamať; veci sú tak, ako sú; pravda o nich je večná. Ak je teda niečo mojím výtvorom, prečo by som sa mal rozrušovať tým, že to niekto iný vyhlasuje za svoj výtvor, potajme na to umiestnil svoj podpis, chce sa so mnou súdiť atď.? A prečo by som mal byť rozhorčený z toho, že nie každý vždy explicitne spája tento môj výtvor s mojím menom?
Keď upadla popularita presvedčenia o pravdivosti idey univerzálnej spravodlivosti, na scéne začala dominovať idea, že výlučným poľom vykonávania spravodlivosti je aréna tohto sveta. Prvé husle pripadli myšlienke nahnať si body tu a teraz. Mnohí šikovní ľudia vložili enormné úsilie do budovania, udržiavania a posilňovania „kultu vlastného akademického ja“ a „kultu našej akademickej inštitúcie“. Dokonca vypracovali systém, ktorý väčšinu práce urobí za nich. Tieto snahy dospeli do podoby súčasnej paradigmy.
Ako táto paradigma obstojí pri pohľade na slávne dejinné kapitoly? Do porovnania s prítomnou akademickou praxou vyberám dve z najväčších diel, aké uzreli svetlo sveta, Akvinského (1225–1274) Sumu teologickú (1265–1273) a Kantovu (1724–1804) Kritiku čistého rozumu (1781). Tieto epochálne spisy reprezentujú nielen klasický (konkrétnejšie stredoveký) a moderný (eventuálne novoveký) prístup k mysleniu, no tiež dva možné prístupy k citovaniu, pričom oba sú nielen zmysluplné, ale tiež by sa, po ich náležitom premyslení a skĺbení s dnešnými výdobytkami, mohli stať alternatívami voči súčasnej paradigme – vzormi pre lepšiu budúcnosť.
Tomáš citoval často, no pomenej sa odvolával na svojich súčasníkov, a keď už, tak istotne nie s cieľom zvyšovať ich prestíž alebo im kaziť meno. Často hovorí o skupinách presadzujúcich určité presvedčenia (židia, pohania atď.), prípadne ponecháva pôvodcov myšlienok v anonymite: „Za zmienku stojí aj skutočnosť, že zatiaľ čo autorov starých a klasických cituje obvykle menom a priamo odkazuje na nejaké ich dielo, citácie svojich súčasníkov sú zdanlivo decentné a nenápadné. Veľmi často hovorí o tom, že „niektorí zastávajú názor, že…“ alebo používa iný podobný výrazový prostriedok.“ [21] Mená už stáročia nežijúcich autorov (starozákonných prorokov, evanjelistov, apoštolov, filozofov antického grécka i monoteistického sveta, renomovaných teológov minulých generácií a pod.) sa v jeho textoch pravdepodobne nevyskytujú kvôli snahe nahnať im čo najviac citácií. Tomášovi ide (rovnako, ako kedysi išlo im) o to, ako sa veci majú. [22]
To, kto sa pravde priblížil najväčšmi, alebo kto s nejakou pravdou prišiel v písomnej podobe ako prvý, je vzhľadom na tú pravdu náhodné a v podstate irelevantné. Napríklad to, kto prišiel prvý s nápadom ochladzovať telo chorého a tlmiť tým jeho vysokú horúčku, nie je dôležité, podstatné je, že táto dobrá prax zachránila v dejinách množstvo životov. Mená slúžia na to, aby bol v teóriách a poznatkoch poriadok (aby tieto boli konkrétnym označením pomocou mena ich pôvodcu či šíriteľa medzi sebou odlíšiteľné), čo je primeraným dôvodom na citovanie.
Mohla by padnúť námietka, že necitovanie ľudí, ktorí ešte nemajú vybudované (až také veľké) meno je vlastne zabraňovaním tomu, aby si (veľké) meno získali. Pravdepodobne to platí za predpokladu, že neexistuje univerzálna spravodlivosť. Veď ak títo ľudia prišli s niečím výnimočným a univerzálna spravodlivosť existuje, ich prínos pretrvá a časom si meno získajú. Akurát sa to nepremietne do citačných indexov počas ich života a im sa nedostane príležitosti považovať samých seba za výnimočné bytosti a nechať sa druhými obdivovať. Inými slovami, zabráni im to získať si veľké meno okamžite alebo čoskoro.
Keď Tomáš hovorí, že židia hovoria toto a tamto (židovské veci) a pohania zasa to či ono (pohanské veci), nemá pri tom nutne potrebu citovať niektorého konkrétneho pisateľa zo zástupov židovských alebo pohanských autorov. Súčasná paradigma o takejto situácii hovorí: „Bez odkazu je možné uviesť iba všeobecne známe fakty a pôvodné myšlienky (závery).“ [23] Problémom potom je, že ak všeobecne známe veci odcitujeme, niekomu konkrétnemu tým „citačnú čiarku“ doprajeme „prakticky zadarmo“.
Uvažujme nad paralelou z prítomnosti. Píšeme na nejakú politickú tému a dostane sa nám do rúk text, v ktorom autor z liberálneho pohľadu výstižne hovorí viac-menej známe veci. Môžeme ho citovať, ale môžeme tiež povedať, že podľa liberálov sa vec má tak a tak. Načo však citovať tohto konkrétneho autora z plejády liberálov? Azda preto, aby nám čitateľ uveril, že sme jeho text (alebo vôbec nejaký liberálny text) naozaj čítali? Rovnako sme si mohli prečítať ktorýkoľvek iný zo státisícov liberálnych textov a objaviť v ňom niečo takmer identické. V čom si tento konkrétny liberál zaslúži získať väčšiu slávu než jeho kolegovia? Jeho text sa k nám dostal v podstate náhodne – keby sme študovali na inej univerzite alebo používali iný internetový prehliadač, asi by sme sa dostali k inému liberálnemu textu. Prečo tohto jedinca hneď – trochu zveličene povedané – stavať na roveň Johnovi Lockovi (1632–1704)? Povedzme však, že ho odcitujeme. Ale čo keď niekto ďalší, kto píše na rovnakú tému, a dostal sa mu do rúk iný liberálny text podobného obsahu, „toho svojho liberála“ neodcituje? Spravodlivosť (v tomto prípade by to bolo skóre 1:1 medzi dvoma liberálnymi autormi) požadovaná súčasnou paradigmou sa tým vytráca. Ak spolu s Tomášom predpokladáme univerzálnu spravodlivosť, tak o tom, ktorí liberálni autori za niečo stáli, rozhodne vzdialená budúcnosť alebo až večnosť, a tie nebudú prihliadať na čudné aktuálne pravidlá prideľovania bodov v citačnej súťaži.
Stalo sa slávnym, že Immanuel Kant pochválil myšlienkový výkon Davida Huma (1711–1776) ako to, čo ho „pred mnohými rokmi prvý raz zobudilo z dogmatického spánku“. [24] Keď sa pozrieme na Kantovu Kritiku čistého rozumu, takmer okamžite vidíme, že v nej necitoval skoro vôbec. [25] V predslove k druhému vydaniu diela, v rovnakom duchu ako Tomáš Akvinský, aj on sa odvoláva na velikánov, napríklad na Aristotela, Tálesa (asi 624–547 pred Kristom), Kopernika (1473–1543), Bacona (1561–1626) či Galileiho (1564–1642). [26] V hlavnom texte je už odkazov na autority pomenej, vlastne, vzhľadom na jeho rozsah naozaj málo. Sotvakedy spomenie niekoho zo svojich slávnych predchodcov. Keď už, parafrázuje ich voľne a úvodzovky nepoužíva. A predsa nikto neuverí tomu, že tento nesmierne sčítaný človek si všetko „vycucal z prsta“. Zdá sa, že Kant s filozofickými myšlienkami pracuje ako s akousi jednoliatou masou „medzi filozofmi napospol rozšírených poznatkov jeho doby“, ale v skutočnosti boli tieto obsahy známe iba jemu jedinému. Veď v opačnom prípade by ktokoľvek mohol napísať knihu totožnú s tou, ktorú napísal on. Aj jemu ide o podstatu veci, o to, ako sa veci majú. Či pravda vyjde z úst drobného mužíčka z Königsbergu, alebo z úst niekoho iného, o to predsa, predovšetkým pri takých dôležitých záležitostiach, akou je napríklad (ne)možnosť metafyziky, vôbec nejde. Napríklad ani v povestnej pasáži o nemožnosti ontologického dôkazu Božej existencie nerozlišuje rôzne verzie predmetného argumentu: Anselmovu (1033–1109), Descartovu (1596–1650), Leibnizovu. [27] Určite je presvedčený, že ontologický argument prezentuje v najlepšej verzii (môžeme ju nazvať Kantova verzia), a tým je prípad vybavený. Tento argument buď funguje, alebo nefunguje (a na tom stojí všetko); tesať monumentálne citačné pomníky „mužíčkom“, ktorí tu boli pred ním by azda podľa Kanta v porovnaní s touto významnou vecou ani nebolo vhodné.
Je vysoko pravdepodobné, že nie len na plagiátorov, ale tiež na horlivých antiplagiátorov, ba dokonca i na mnohé osoby z vrcholných priečok rebríčkov citovanosti si už čoskoro nikto nespomenie. Naproti tomu, veľké otázky a ich riešenia tu budú navždy a s nimi asi aj mená ako Akvinský, Kant a pod.
POZNÁMKY:
[1] Za morálnu podporu počas písania tohto príspevku veľmi pekne ďakujem Daši Beňušovej, ktorá ma povzbudzovala, hoci netušila, čo konkrétne v ňom píšem. Sarah Foltánovej zasa ďakujem za prísľub predstaviť článok svetu, ak by sa to nepodarilo vykonať mne. Keď v tomto texte hovorím o „citovaní“, resp. menej často o „odkazovaní“, mám na mysli akúkoľvek podobu odvolávania sa na nejaké skoršie vytvorené dielo. Citát, parafráza i zbežné spomenutie konkrétneho autora a jeho výtvoru zo zorného uhla cieľa tohto článku stoja na jednej úrovni, preto ich všetky dohromady zastrešujem pod výrazy „citovanie“, resp. „odkazovanie“. Moje rozprávanie o „paradigmách“ je inšpirované knihou Štruktúra vedeckých revolúcií. Thomas Samuel Kuhn (1922–1996) v nej definuje paradigmy ako „všeobecne uznávané výsledky vedeckého výskumu, ktoré istý čas slúžia spoločenstvu odborníkov ako modely problémov a ich riešení“ (1982. s. 31). Môj článok je pokusom o voľnú aplikáciu jeho ideí na oblasť akademického písania. Aktuálny stav tejto disciplíny (to, čomu dávam meno súčasná paradigma) by sme mohli Kuhnovou terminológiou nazvať „normálnou vedou“, jej problémy „anomáliami“, súhrn jej problémov „krízou“, snahu o hľadanie lepšieho celkového riešenia „reakciou na krízu“, „vedeckou revolúciou“ alebo „zmenou paradigmy“, a prípadné dosiahnutie cieľa tejto snahy (to, čo volám modifikovanou paradigmou) „vyústením revolúcie“ či „novou paradigmou“.
[2] Čo sa teraz asi odohráva v mysli antiplagiátorsky naladeného čitateľa týchto riadkov? Rád by som sa mýlil, ale obávam sa, že mi bude chcieť prišiť nejaký plagiát. Najpravdepodobnejší sa mi vidí záver úsudku v štýle: toto zaručene musel napísať plagiátor, veď nielenže sa chystá písať proti zaužívanému chápaniu problematiky plagiátorstva, navyše (a to je vskutku nehoráznosť – moja pozn.), nikoho pri tom necituje.
[3] Je to pozoruhodné minimálne z dvoch dôvodov: 1. pretože neustále počúvame o pokroku vedy, no táto vec je, zdá sa, voči pokroku imúnna; 2. lebo medzi filozofickejšie založenými akademikmi je dosť obľúbený náhľad, že hodnotová sféra je čisto subjektívna záležitosť, ktorá nemá s objektívnymi vedeckými faktami nič spoločné.
[4] Dušan Meško et al. Akademická príručka. 2013. s. 217. Dôraz je v originálnom texte. Všetky zdôraznené pasáže vo všetkých v tomto článku citovaných pasážach sú zdôraznené už v origináloch.
[5] Tamže, s. 285.
[6] Áno, toto platí aj v prípade koláča, hoci mnohí ho ani nepovažujú za pokrm v pravom zmysle, iba za pochúťku. Úmyselne som zvolil koláč, lebo v jeho prípade, na rozdiel napríklad od cukríkov, cukety alebo Cordon bleu, nie je také očividné, či jeho finalita leží vo sfére výživy, alebo v oblasti pôžitku. Okrem toho, koláč umožnil vykresliť analógiu medzi svetmi akadémie a mediálnej zábavy.
[7] Žiada sa dodať: Pokiaľ nie je členom skupiny (politickej strany, redakcie, rodiny a pod.), s ktorou sa konkrétny antiplagiátor identifikuje.
[8] Antiplagiátorské kamene horlivo hádžu nielen plagiátorstvom nepoškvrnené bytosti. Porov. Jn 8, 1-7.
[9] Tomáš Foltýnek et al. Jak se vyhnout plagiátorství. 2020. s. 11.
[10] Tamže, s. 2. Okrem všetkých poctivých, táto obava straší aj niektorých nepoctivých.
[11] K tomuto pohľadu na problematiku plagiátorstva ma inšpirovala kniha Five Proofs of the Existence of God (2017). V nej Edward Feser prezentuje svoj aristotelovský dôkaz existencie Boha (s. 17-68), pričom jedným z kľúčových prvkov jeho argumentácie je rozlíšenie medzi hierarchickými a lineárnymi kauzálnymi sériami. V kontexte daného argumentu, z dôvodu jednoduchosti jazykového vyjadrenia, hierarchickými nazýva esenciálne (per se) usporiadané kauzálne série, lineárnymi zasa akcidentálne (per accidens) usporiadané série (najmä na s. 20-29 a 60-66). Latinské terminologické varianty autor používa vo svojom skoršom diele Scholastic Metaphysics (2014), kde rozlíšeniu medzi per se a per accidens kauzálnymi sériami venuje priestor na s. 148-154. Sám Aristoteles (384–322 pred Kristom) odlišuje bytnosť (neskorší latinský termín essentia, náš termín esencia) od toho, čo je mimochodom (neskoršie latinské accidens, náš akcident) napr. pri obhajobe princípu sporu v štvrtej knihe Metafyziky (2008. s. 103), kde píše: „Vôbec potom tí, ktorí takto rozprávajú [hovoria tak, že tým popierajú princíp sporu – moja pozn.], odstraňujú podstatu a bytnosť. Lebo sú nútení tvrdiť, že podmetu prislúcha všetko mimochodom a že nie je bytnosť človeka alebo živej bytosti.“ O tejto pasáži som sa dozvedel z článku Aristotle on Non-contradiction (2023) od Pauly Gottlieb. Ten okrem iného obsahuje zaujímavú diskusiu o vzťahu medzi princípom sporu a Aristotelovou esencialistickou náukou. V súčasných filozofických kruhoch s nižším záujmom o svoje najstaršie korene sa táto terminológia využíva v debatách o esenciálnych a akcidentálnych vlastnostiach, pričom esenciálne vlastnosti objektu sú modálne definované ako tie, ktoré objekt má a musí ich mať (nevyhnutnosť), zatiaľ či akcidentálne vlastnosti síce objekt má, ale mať ich nemusí (možnosť). Porov. článok Essential vs. Accidental Properties (2020) od autorskej dvojice Teresa Robertson Ishii a Philip Atkins.
[12] Predpokladám, že tí, ktorí považujú za plagiátorstvo aj to, čo som nazval akcidentálnym plagiátorstvom, budú sa zubami-nechtami držať toho, aby sme za plagiátorstvo naďalej považovali to, čo spadá pod esenciálne aj akcidentálne plagiátorstvo, alebo naopak budú toto rozlíšenie odmietať. Možno by si priali i to, aby som o prehrešku esenciálneho plagiátorstva nehovoril ako o plagiátorstve, ale aby som mu dal nejaké výrazne odlišne znejúce meno.
[13] Ľudia označení za akcidentálnych plagiátorov (značná časť populácie) nie sú zločincami a patrí im moje ospravedlnenie za to, že som ich takto pracovne nazval, aby som ich v rámci analýzy plagiátorstva odlíšil od ozajstných plagiátorov. Rovnako si myslím, že by si zaslúžili ospravedlnenie od tých, ktorí ich „plagiátormi“ nazývali alebo ešte stále nazývajú.
[14] Ospravedlňujem sa IT ľuďom, ak som v tomto odseku niečo napísal terminologicky nesprávne. Nie je to moja šálka kávy. Neospravedlňujem sa im však za vyjadrenie presvedčenia, že ich odbor je (na škodu nám všetkým) nesmierne preceňovaný.
[15] Tento slávny výrok uvádza Umberto Eco v románe Meno ruže (1980). Opát Abbo v ňom cituje slová, ktoré údajne predniesol Arnoldus Amalrich, opát z Citeaux, ako odpoveď na otázku, „čo treba urobiť s obyvateľmi mesta Béziersu, podozrivého z kacírstva“ (pozri vydanie z roku 2004, s. 165).
[16] Tomáš Foltýnek et al. Jak se vyhnout plagiátorství. 2020. s. 6.
[17] V hudobnom svete funguje citovanie inak ako vo svete akademickom. V novej skladbe zaznie niečo, čo je zorientovanému poslucháčovi akési známe, a táto známosť mu vyčarí úsmev na tvári, čo je znakom toho, že to pochopil ako odkaz na dielo niekoho iného. Možno by stálo za to zamyslieť sa nad tým, prečo by akademický svet nemohol fungovať práve takýmto spôsobom. Kto a akú ujmu by tým utrpel?
[18] Zástancovia antiplagiátorskej mentality by, pravdaže, v prvom rade namietli, že morálnym aktom citovania hľadia predovšetkým na záujmy iných, obávam sa však, že moderný systém odkazovania je navrhnutý s cieľom budovať slávu jedinca, čo pre jedinca znamená hlavne budovať vlastnú slávu.
[19] Porov. video How One Line in the Oldest Math Text Hinted at Hidden Universes (2023) na YouTube kanáli Veritasium, kde je príbeh spracovaný v čase 6:10 až 16:05.
[20] O mŕtvych len dobre, o Jánosovi tiež. Teda nič proti nemu. Avšak z príbehu vyplývajú práve tieto charakteristiky jeho osoby. Niekto ich možno, rovnako ako súčasnú paradigmu, hodnotí silne pozitívne.
[21] Tomáš Machula. Tomáš a jeho sumy. 2020. s. 29.
[22] Taká je moja interpretácia Tomášovej citačnej praxe. Fundovanejší príspevok k téme odkazovania u Akvinského pozri Tamže, s. 28-30.
[23] Jadwiga Šanderová. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. 2007. s. 86.
[24] Immanuel Kant. Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou. 1970. s. 429. V tomto článku sa viackrát odvolávam na „zdravý rozum“. Dúfam, že sa mi to darí činiť v takom duchu, aký Kant pochvaľuje u Huma, nie v duchu, aký pranieruje u Humových kritikov. Tí sa podľa filozofa z Königsbergu na „zdravý rozum“, ktorý je „veľkým darom nebies“, odvolávajú „len vtedy, keď rozum a veda sú v koncoch, a nie skôr“, čo považuje za „jeden z rafinovaných výmyslov novších čias“. Tamže, s. 428. Žiada sa ešte dodať takú samozrejmú vec, že s „patentom na zdravý rozum“ neprišiel Hume a hodnota „zdravého rozumu“ sa nevyčerpáva tým, že ho vyzdvihol Kant.
[25] Nezazlievam mu to ani v najmenšom. Je však pozoruhodným a veľavravným faktom, že práve on a s týmto prístupom sa stal jednou z najobdivovanejších postáv moderného akademického sveta, sveta ktorý si na odkazovanie tak potrpí. Akvinského prístup k citovaniu považujem za dôslednejší než Kantov, ale voľný Kantov štýl vyhráva nad prísnou súčasnou paradigmou v mnohých ohľadoch.
[26] Porov. Immanuel Kant. Kritika čistého rozumu. 1979. s. 39-56.
[27] Porov. Tamže, s. 370-376. Tento dôkaz nazýva „slávnym“ a „karteziánskym“ a voľne ho spája s Leibnizovým menom (s. 376).
Google Sites
Report abuse